Anglický denník: 17. Obdobie temna končí, ale psychické problémy netreba podceňovať

Vlastná hlava dokáže človeku aj z raja spraviť nočnú moru, ako som sa sama presvedčila. Môj boj sa ale blížil ku koncu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(14/05 – 30/06/2018) 

Slnečné lúče naberali na intenzite, vzduchom sa šírila sladká vôňa kvetov a pomaly, postupne, sa mi vzorce v hlave začali spájať. Viedli k tomu týždne, ktoré mohli byť iba pozitívne a pekné, často však boli kvôli pokazeným myšlienkam únavné a ťažké. Nepriateľ ale naberal konkrétne tvary a keď som sa mu nakoniec postavila zoči-voči a vyslovila jeho meno, mohla som sa konečne ľahšie nadýchnuť bez toho, aby som mala pocit, že sa neustále dusím. Svetlo letných dní tak predsa len úspešne prerazilo hmlu v mojej mysli a ja som sa mohla vrátiť k užívaniu si každého okamihu. 

Skryť Vypnúť reklamu
Obrázok blogu

Smiech detí, plač dospelých

(14 – 20/05/18 – Pondelok – Nedeľa) 

Týždeň hokeja, práce, bolesti chrbta, pretrvávajúcej únavy a podivných stavov. Boli chvíle, kedy som sa tešila s Wilbom v posteli z ďalšieho gólu a na moment bolo dobre a boli chvíle, kedy som ležala vyčerpaná a ubolená a bála sa chodiť do práce aj vyjsť z domu a chytali ma zúfalé želania, aby to čokoľvek, čo sa deje, už skončilo. Aby sa to vrátilo do tej rozprávky, ktorou to bolo pred týmto “obdobím temna”. 

Mala sem Sophie prísť na mesiac jej rodina. Dcéra z Austrálie s manželom a deťmi a rovnako tak tá z Ameriky. Ona bola šťastím bez seba, že svoje dve deti a vnúčatá konečne uvidí a že budú všetci takto spolu, pretože to bolo veľmi vzácne. A ja som jej to síce plne dopriala, ale samozrejme som sa úplne netešila na to, že náš pokojný dom bude plný, že tu budú ľudia čo nepoznám a po vŕzgajúcich schodoch budú behať deti. Mňa ale o chvíľu čakal tiež pobyt doma, kvôli dorobeniu môjho zubu, čo započal toľko problémov, tak som sa utešovala, že to nejako prejde. 

Skryť Vypnúť reklamu

V stredu som teda vykonala veľké, takmer celodenné, upratovanie, ktoré mi vysielalo pravidelné elektrošoky do boľavého chrbta pri už takmer akomkoľvek pohybe. Vo štvrtok som kvôli tomu zamierila na masáž a akupunktúru, že tomu dám šancu. Nikdy som ani jedno neabsolvovala, tak prečo si nedať premiéru v jednom z malebných prímorských mestečiek v Anglicku – Hove. Cítila som sa podobne surrealisticky ako často v Anglicku. Celé to bolo také pekné, také nalinajkované a dokonalé, že som mala pocit, že kráčam len cez nejakú maketu a nič z toho nie je reálne. 

Zážitok to bol zaujímavý a odchádzala som taká ubolená, že som to skoro oľutovala. Ale… potom večer ma prvýkrát po veľmi dlhom čase nebolela lopatka. Dokázala som sedieť bez bolesti a po všetkých tých menších aj väčších problémoch, čo v tomto období vládli, to bol pre mňa malý zázrak, uľaviť si aspoň od tejto nepríjemnosti. 

Skryť Vypnúť reklamu

Čo zázrak nebol, bolo to, že Fíni, ktorí hladko išli cez skupinu, vypadli vo štvrťfinále. To bola zase pre zmenu pre mňa malá tragédia – obzvlášť aj preto, že to bola jedna z vecí, čo ma v tomto období odpútavala a ja som sa každej jednej pevne držala, pretože som tušila, že mi hrozí oveľa hlbšie padanie do ešte horších stavov. 

Vo štvrtok v noci prišla austrálska rodina. Ležala som na posteli, počúvala všetok ten buchot a hovor a musela som si ťažko povzdychnúť. Ak niečo nemám rada, tak narušenie môjho pokoja – ktorý ešte k tomu tieto týždne držal už len na tom najposlednejšom a najtenšom vlásku. Čo sa prejavovalo situáciami, pri ktorých som si už sama plne uvedomovala, aké to je celé bizarné. Ako aj práve v tento večer. Keď som si všimla, že sa mi spravilo na ďasne niekoľko škvŕn okolo toho kritického zubu, tak som sa rozplakala. Pretože som už videla, ako je s ním zase niečo zle a budem to musieť riešiť a nikdy to neskončí. Alebo ešte lepšie, že mám určite rakovinu úst. 

Práve toto bol ten večer, kedy som si naplno uvedomila, čo so mnou odrazu vystrájajú moje myšlienky – keď som sedela na posteli a plakala kvôli nejakej afte a môj mozog absolútne odmietol prijať toto jednoduché vysvetlenie. Namiesto toho na mňa tlačil všetky katastrofické scenáre, ktorých sa moje pocity bez dovolenia s radosťou chytali a spoločne so mnou takto zametali. Nedokázala som si predstaviť, že by som ešte pred mesiacom cítila takúto beznádej za každú hovadinu a prvýkrát som v tento večer začala venovať väčšiu pozornosť tomu, že to, že je niečo zle s mojím telom je otázne, zatiaľ čo to, že je niečo zle s mojou hlavou je už isté. 

Prešla som si celou tou zmätenou zúfalosťou potichu v izbe, kým za jej dverami to celé ožilo a ja som sa z toho kontrastu cítila len horšie. 

Záverečné dni týždňa som teda trávila striedavo v práci na Middle a s Bárou v Brightone, takže doma som bola málo.

Po mesiacoch sa nám podarilo nájsť reštauráciu, kde robili jedlo nášmu srdcu blízke. Obsluhovala nás Polka, tak sme sa pobavili, že sme sa stretli všetci traja susedia.
Po mesiacoch sa nám podarilo nájsť reštauráciu, kde robili jedlo nášmu srdcu blízke. Obsluhovala nás Polka, tak sme sa pobavili, že sme sa stretli všetci traja susedia.  

Rovnako tak som u nej spávala, čím som sa na chvíľu vyhla tomu počiatočnému chaosu. S rodinou som sa spoznala, boli samozrejme všetci veľmi príjemní, tam to asi ani inak nejde. Ale akonáhle som otvorila dvere do domu, mala som pocit, že som sa ocitla niekde inde než doteraz. Všade boli veci, hračky, hovor a dupot. A nemôžem povedať, že by mi to tak úplne vyhovovalo, takže tých pár chvíľ čo som stihla byť doma, som vždy ušla s Wilbom na polia. Tam bolo dobre. Utešovalo ma, že aspoň to sa nezmenilo.

Wilbo šťastím bez seba, pretože sa mu podarilo ujsť od detí do pokoja mojej izby. Cítili sme to rovnako.
Wilbo šťastím bez seba, pretože sa mu podarilo ujsť od detí do pokoja mojej izby. Cítili sme to rovnako. 

Balenie batožiny a dúfanie v zázrak

(21 – 28/05/18 – Pondelok – Pondelok)

Dni pokračovali aj ďalej v podobnom duchu – práca, doma chaos, negatívne stavy striedané peknými momentami. Lístky domov som mala kúpené a napriek tomu, že predtým sa mi odtiaľto nechcelo odchádzať, teraz som sa nevedela dočkať už len z toho dôvodu, aby som si doriešila zuby a lekárov a dúfala som v nejaký zázrak, že ma doma dajú dokopy. Bol to pre mňa ďalší podstatný rozdiel, ktorý mi ukazoval, ako sa moje myslenie zmenilo. 

Samozrejme by to nebolo ono, kedy nejaké tri dni pred odjazdom nedostanem bezdôvodne počas teplých dní chorobu, ktorá len znásobila moju únavu, bolesť tela, upchaté dutiny a tak podobne. Nevnímala som to ale veľmi negatívne, už som bola akosi zmierená so všetkým takto pred odchodom. Mala som stále ten príchod domov v hlave ako nejakú záchranu, kde sa to predsa musí vyriešiť a dovtedy všetko prežijem a bude dobre. 

Tak som odrobila posledné dni aj s chorobou aj so stavmi, ktoré ma celkom zmáhali, ale už som sa s tým aj sčasti naučila trochu fungovať. Pobalila som veci, zmierila sa s tým, že mi zrejme v lietadle pri tých upchatých dutinách prasknú bubienky, ale nič ma vtedy už nemohlo zastaviť. 

Na záver som si dopriala ešte nejaké oceňovanie pekných okamihov – to staré biele okno, ružová obloha, spev vtákov, večerný vzduch. Rovnako tak posednie s Bárou na pláži v Brightone, kedy sme kecali na deke, cítila som sa ako na dovolenke a chvíľu som akosi nemohla uveriť tomu, že naozaj idem zase domov. Že kam tie mesiace zmizli. Uvedomila som si zase raz, koľko času tu už mám za sebou a ako málo už len pred sebou. Prinútilo ma to na chvíľu vnímať ten slaný vzduch, zohriate kamene a šum vĺn s tou hĺbkou, ktorá tomu bola prirodzená predtým. A znovu mi táto schopnosť chýbala. 

Obrázok blogu
Výhľad na zástavby Brightonu z vlaku
Výhľad na zástavby Brightonu z vlaku  

V pondelok ma Dave zaviezol na stanicu, dal pusu na obe líčka, zakričal na rozlúčku cez pol stanice a vysmiata som mohla ísť na chvíľu pozrieť zase môj druhý svet. Vnútorne dúfajúc, že sa tam poskladám. 

Všade dobre, všade rozpolteno

(29/05 – 10/06/18 – Utorok – Nedeľa)

Byť doma bolo príjemné. Dokonca aj veľa z mojich panických pocitov opadlo, aj keď som si to plne neuvedomovala, ako som za tých pár dní mala viacero vnemom a viacero vecí na riešenie. Znovu som si ale uvedomovala, aké to je zvláštne, byť odrazu na Slovensku – počuť v rádiu známu reč, vidieť známe tváre, cítiť tú vôňu (nech to znie akokoľvek, slovenský vzduch mi vonia inak)… akoby som ešte pred pár hodinami nebola niekde úplne inde a neviedla úplne iný život.

Bolo pekné tu zase byť. Vážiť si tie maličkosti, čo si človek neuvedomuje, až kým nie je preč a nostalgia ich nevyzdvihne. Po dlhšom čase by to zase opadlo, samozrejme, ale o to viac si to človek takto užíva, keď to cíti. Doma to tiež bolo fajn, prepchať sa nášho jedla, ktoré mi chýbalo, domácich jahôd a hrachu a rozvaliť sa bez starostí na gauč. 

Aj tak sa mi to ťažko zachytáva – tie pocity prechodu medzi svetmi. Akoby som všade bola viac než predtým, pretože si to viac uvedomujem a cením a zároveň... akoby som všade bola menej, pretože moja druhá polovica je stále na tom predchádzajúcom mieste. Neviem, či sa na to dá úplne zvyknúť.

Bubienky mi našťastie nepraskli, ale mala som v uchu zaľahnuté celý týždeň. Zvládla som si však vybaviť zubárku, čím sa kapitola “zub” definitívne uzavrela. Navštívila som doktora, ale veľa som sa za ten týždeň nestihla dozvedieť, takže môj podivný stav bol stále otázny. Tu som ho ale akosi nevnímala, bola som vo väčšom pokoji, tak som aj začala dúfať, že to proste… zmizlo. 

Užila som si pár hádok, ktoré mi pripomenuli, prečo je lepšie že som preč, ale aj pekné chvíle, ktoré mi zase pripomenuli, prečo mi to občas chýba. Ako tá ranná dedina v lete, lepiaca sa smola na ceste, babky fičiace z obchodu na skladačkách. Jedenie čerešní na balkóne, výhľad na staré komíny, bosé nohy na teplých obkladačkách. Boli súčasťou pobytu doma tie klasické veci, ešte obalené tou vzácnosťou, že ich nezažívam tak často, ktoré ma lákali zostať, ale aj tie negatívnejšie, ktoré mi pripomínali, prečo už príliš dlho zostávať nemám. Teraz tomu však nahrával ten istý pocit bezpečia, čo som mala v mojej krajine a pri rodine – že tu by sa o mňa ľahšie postarali, keby sa mi niečo stalo. Obavy, strachy a hľadanie bezpečia z mojej hlavy nezmizli.

Ako vždy plná rozpoltených pocitov som teda nakoniec sedela na bratislavskom letisku – ktoré mi prišlo oproti tým ostatným obrom ako nejaká autobusová zastávka – a odrazu som pocítila, ako na mňa ide ten divný, odpadávajúci nával paniky. Potlačila som to a zvládla som, uvedomujúc si zase, že doma v pokoji ma nič také netrápilo a prišlo to znovu teraz, keď idem sama cestovať. Začínala som si tie vzory pomaly všímať. 

Let mi o dve hodiny oddialili kvôli búrke a ešte aj keď som sedela v lietadle, videla som z okna ako okolo nás udierajú blesky. Počas silnejších turbulencií, kedy sme prechádzali mrakom, sa ľudia okolo dokonca pustili aj do kriku, kým ja som sa smiala. Snažila som sa to tlmiť samozrejme, aby ma nezavreli do kazajky, ale cítila som sa ako na kolotoči, keď človek cíti adrenalín. Moje reakcie teda vyzerali asi tak, že: plač pri obyčajnej afte a následné myšlienky o smrti, ale smiech počas búrkových turbulencií v lietadle… a teda úplne prestali dávať zmysel. Bolo to rozhodne zaujímavé obdobie. 

Späť… doma? 

Rovnako ako v zime som naspäť do Anglicka dorazila unavená a doriadená a prevládali ešte pocity, že by som najradšej ležala v posteli v bezpečí slovenského domova. Nemala som pocit, že sa udial môj očakávaný zázrak, ktorý by všetko vyriešil a lekári na všetko prišli a dali ma dokopy a ja som sa už o nič nemusela starať. Bola som doma nakoniec príliš krátko. Vedela som teda, aký boj tu na mňa po zložení batožiny zase čaká. 

Ale v hlave sa mi už niektoré veci začali spájať dokopy – ono im to trvalo nejaký čas, pretože aj keď som si počas tej situácie stihla niečo uvedomiť, zatláčala som to so všetkým ostatným niekam do úzadia. Teraz, po tom ako mi ale doma nič nebolo, som si ešte viac uvedomovala, že ak je niečo zle s mojím telom, tak si to naozaj podivuhodne časuje. Pomaly som sa teda začala zameriavať na moju hlavu. 

09 – 10/06/2018 – Sobota – Nedeľa

V sobotu ma čakalo veľké upratovanie… ten bordel doma dosiahol vcelku obdivuhodné rozmery v tomto väčšom rodinnom zložení. Dalo mi to zabrať, ale akosi ma to zároveň upokojilo, že to je zase čisté a tak ako to má byť. Je mi jasné, že nie nadlho, ale aspoň niečo. 

Aj tým, že som si to tu upratala podľa seba a vďaka absolvovaniu prechádzky mi netrvalo dlho, než som do Anglicka zapadla naspäť zase o niečo prirodzenejšie a prepla sa preč z tých zbytkových pocitov z domova. Bol krásny deň, tie lúky už zase o niečo viac rozkvitnuté. Len slnko, hojdajúce sa steblá zeleného obilia a štrk pod nohami. Znovu som sa tu zhlboka nadýchla, nasala do seba plne to Anglicko a zase si naopak, nevedela predstaviť, že by som mala odtiaľto odísť. Niekedy sú tieto prechody naozaj vhodné na rozštiepenie osobnosti. 

Jahniatka, teliatka... spoločnosti bolo na prechádzkach veľa
Jahniatka, teliatka... spoločnosti bolo na prechádzkach veľa 
Bára bola svedkom aj takýchto vtipných pohľadov
Bára bola svedkom aj takýchto vtipných pohľadov 

V nedeľu som sa ujala pomáhať na rodinnej oslave, pri príležitosti krstenia ich vnuka. Prišlo dosť ľudí, mala som tu ešte jedno fajn dievča na pomoc, tak sme vynosili, ponosili, poumývali, občas stihli niečo prehodiť. Nie že by to bolo úplne ľahké, ale oproti akciám, čo som zažila vlastne už aj... bolo. A hlavne tá vďaka celého okolia, ktorú Sophie naozaj vie prejavovať a podobne aj zvyšok rodiny, za to nakoniec stála tiež. 

Zakončila som to večernou prechádzkou a znovu som cítila, ako niečo vo mne zapadlo ešte hlbšie do tohto prostredia a ako sa upokojilo o niečo viac, než tomu bolo tie týždne predtým. 

Ten cintorín je neskutočný v každom ročnom období. A hlavne teraz, ako tam od jari stále niečo kvitne. Snežienky, žlté jarné kvety, teraz margarétky. Je to tam tak malebné, rozprávkové a krásne, až sa človeku ťažko verí, že to je reálne. Naozaj by som povinne zaviedla, aby cintoríny vyzerali nejako takto. Tam človek pri pohľade na hroby a blízkosť smrti cíti prirodzený pokoj. Že takto veci majú byť – hroby zarastené trávou a novým životom, kamene rozpadajúce sa časom. Žiadne predbiehanie sa kto má krajší pomník, žiadne vyrúbané stromy, aby pár listov nespadlo na naleštený mramor. Na tých našich cintorínoch je tá smrť akási šedá a bezútešná. Na tomto je pokojná a prirodzená.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Tam, počas toho večera na tichom cintoríne medzi mŕtvymi, do mňa paradoxne odrazu vošlo oveľa viac života a vnímania a pokoja, než za celé tie dlhé posledné týždne. Vedela som, že sa hmla z mojej hlavy ešte plne nezdvihla… ale na chvíľu ju rozfúkalo, pohľad sa vyjasnil a ja som si uvedomila, že sa to dá. Že som blízko k riešeniu a že to zvládnem. Že to obdobie temna v mojej hlave sa snáď konečne začína trochu vyjasňovať. 

Obrázok blogu

Tvárou v tvár (ne)známemu nepriateľovi

(11 – 17/06/2018 – Pondelok – Nedeľa)

Tento týždeň je posledný, ktorý si pamätám ako jeden z tých temnejších. Tu konečne prišiel ten pre mňa veľmi citeľný prelom a doteraz cítim tú úľavu, čo nasledovala. 

Dni v týždni som trávila v práci, doma sa venovala upratovaniu, prechádzkam, svojim veciam, dokonca aj umývaniu auta, čo mi zabralo pol života a bolo mi jasné, že na týchto zablatených cestičkách to dlho nevydrží. Stavy trvali, ale akosi som bola o kúsok pokojnejšia než dovtedy. 

A vo štvrtok prišiel konečne ten deň, kedy som sa zmierila s panickou poruchou a celá tá hmla sa z väčšej časti zdvihla. Bola to tá klasická situácia – šoférovala som, pršalo, mierila som na tú osudnú vlakovú stanicu, kde som mala prvý záchvat. Bola to asi sekunda, čo ma napadla podobnosť s tou situáciou a okamžite to prichádzalo znovu – tŕpnutie prstov, pocit odpadnutia, strácania spojenia s telom, nával paniky a presvedčenie, že zomieram. Vtedy som sa zhlboka nadýchla, spojili sa mi všetky doteraz zaznamenané vzorce, uznala som si všetky tie problémy, čo sprevádzali toto obdobie a stresy, čo som potláčala a odrazu už ani tá moja porúchaná hlava, čo hľadala najviac katastrofické riešenie, nedokázala poprieť, že to všetko poukazuje jedným smerom. Bol to veľmi krátky záchvat, pretože akonáhle mnou prešlo vedomie, že to je panická porucha, že nezomieram, že to je všetko len v mojej hlave, tak som to celé ovládla, upokojila sa a prešlo to. Nebolo to prvýkrát, čo moja hlava robila problémy, takže som pocítila úľavu nad tým, že to je “len” ona, nepriateľ ktorého už poznám, a že s ňou ten boj teda nejako snáď zvládnem. Zatiaľ čo tie smrteľné choroby čo si na mňa navymýšľala by boli teda horšia možnosť. 

Tým “len” nechcem ale nijako zľahčovať problém, ktorým táto porucha je. Stále to nie je o nič menej nepríjemné, keď to príde, stále tie pokazené myšlienky nikam nezmiznú, stále vie človeka ovládať. Aj pre mňa, napriek tomu, že som už vedela s čím bojujem, to samozrejme nebolo vždy úplne ľahké a boli veci, s ktorými som sa jednoducho musela zmieriť a naučiť sa s nimi žiť aj potom. Napriek tomu si myslím, že osobne môj najväčší nepriateľ bola celá tá neistota toho, keď som nevedela, čo sa so mnou deje, strácala som samú seba, nevedela to zastaviť a myslela si absolútne hrôzostrašné veci. Preto sa mi oproti tomu od tohto momentu zvládali záchvaty oveľa, oveľa ľahšie. A mne to stačilo. Pretože po tých týždňoch – teraz už mesiacoch – kedy som bola ponorená do infekcie, bolestí, vyhadzovania peňazí, rozvodov a drámy doma, finančných problémov, striedavého chodenia a nechodenia do práce, chorých myšlienok a neschopnosti naplno vnímať to okolie, ktoré som tak zúfalo zase vnímať chcela… to pre mňa bolo určitým vyslobodením, sa zhlboka nadýchnuť, poznať svojho nepriateľa a mať znovu priestor v hlave venovať sa iným veciam, nie len tomu, čo sa to so mnou preboha deje. 

Nebolo to zrejme ani prvýkrát, čo som sa s poruchou stretla, aj keď som ju v tomto období vnímala najviac. Odmalička, kedy som poznala iba nočné mory a žiadne normálne sny, to išlo s mojím spánkom dolu vodou. Nechcela som kvôli nim spávať, čo možno začalo moju nespavosť, v dospievaní sa k nočným morám pridali aj paralýzy a vytvorilo to začarovaný kruh – nedokázala som zaspať, keď som zaspala, mala som nočnú moru a keď som sa prebudila, tak rovno do paralýzy, oproti ktorej bola aj tá nočná mora pekný sen. Tak som potom sedela na posteli so zapnutými svetlami a zase bola pri nechcení spať. Niekedy som mávala od únavy aj halucinácie, kedy som počula ako sa mi po izbe plazia hady a na stoličke mi niekto sedával. Moje noci teda boli často teror a práve k tomu celému, aby tých problémov nebolo málo, sa pridali jeden čas aj zvláštne stavy ešte pred zaspávaním – ľahla som si do postele a odrazu som mala pocit, že moje srdce prestáva biť. Cítila som paniku, bola som presvedčená, že zomieram a vydesená som sa prechádzala po izbe. Teraz, keď som si na to spomenula, prišlo mi, že aj to zrejme bola panická porucha, ktorú vyvolávali tie stresy z mojich nocí. A že tam možno odvtedy niekde driemala a čakala na svoju príležitosť. 

Polemizovať o tom, či sa moje premýšľanie niekedy plne vrátilo do toho pred vypuknutím poruchy, by zrejme bolo nadlho. Momentálne mi to však bolo akosi jedno. Bola som taká šťastná z toho, že viem čo sa so mnou deje, že môžem hľadať spôsoby ako s tým bojovať a že mám v hlave priestor na iné veci, že mi to úplne stačilo. Tento štvrtok bol teda pre mňa oficiálne koncom môjho “temného obdobia” a ja som bytostne cítila, ako sa konečne tá hmla zdvihla. 

Pocítila som to nakoniec hneď aj v tento deň, kedy som po úspešnom zdolaní záchvatu, sedela následne s Kikou na pláži v Brightone. Najedená, s nákupom vedľa seba, som to konečne všetko zase plne vnímala. To, aké veľké tie prekážky v tom vnímaní boli, som si uvedomila až keď z väčšej časti zmizli. Sedeli sme tam tri hodiny a len sa rozprávali. More bolo rozbúrené, pláž poloprázdna a moja hlava pokojná. 

Záverečné dni z týždňa som si bačovala doma sama, už o niečo uvoľnenejšia – aj keď akonáhle prichádzal večer a noc, stále som sa necítila osamote dobre. To ale ani veľa ľudí bez poruchy, takže som na to nebrala veľa ohľadu. Pracovala som na svojom, prechádzala sa, ležala so psami vonku v tráve a mala som pocit, že som tak dostala ochutnávku z môjho sna – žiť sama na malebnom vidieku s kopou zvierat. Čítala som knihu a užívala si konečne zase každú chvíľu. Teraz ešte možno o niečo viac, pretože som ich hltala ako topiaci sa vzduch a bola rada, že konečne môžem zase dýchať. 

Obrázok blogu
Jednou z mojich hlavných pracovných náplní v lete bolo neustále strihanie sweet pea, ktorý u nás kvitol úplne všade
Jednou z mojich hlavných pracovných náplní v lete bolo neustále strihanie sweet pea, ktorý u nás kvitol úplne všade 
A jeho následné ukladanie všade po dome - toto boli iba kytičky v kuchyni
A jeho následné ukladanie všade po dome - toto boli iba kytičky v kuchyni 

Vojna nekončí, ale boj je vyhratý

(18 – 30/06/18 – Pondelok – Sobota)

Absolvovala som tieto dni nejaké stráženia detí a keď išla celá tá rodina na výlet, tak dokonca aj stráženie ich psov, kedy som tam prespala. Obriadila som to tam, fičala to obriadiť k nám a odtiaľ zase do reštaurácie. Niekedy to bolo divoké, ale stálo to za tých pár okamihov navyše – ten ich opustený dom uprostred lúk, zahmlené ráno, kravy a škriekajúce vrany mali svoju atmosféru. Aj keď som samozrejme v noci čakala, že kto ma tam príde zavraždiť.

Stále však niektoré veci neboli dokonalé. Samozrejme, chrbát bolel, problémy z domova ma stále ovplyvňovali, potlačila som sem-tam nejaké záchvaty a myšlienky. Ale tak nejak… som to prijímala všetko lepšie zase. Naučila som sa nadýchnuť, po chvíli sa otriasť a byť zase rada za to pekné.

V stredu som bola pre Báru, ktorá prišla opálená a s dredmi z Jamaicy. Pokecali sme naposledy na dvore u jej rodiny, než od nich definitívne odíde a presunie sa k Eileen. Aj mi to trochu bude chýbať, ako som tam za ňou chodila na víno, prespávať a celé to prostredie a obdobie tam. Pripomína mi to, ako už niektoré veci končia. A že takých vecí bude len pribúdať.

Koncom týždňa potom prišla moja sesternica. Zaviedli ju za mnou nejaké osobné veci a myslím, že sme si za tie dni boli najbližšie, čo sme si za posledné roky boli. Moja rodina bola preč, tak sme si bačovali u nás vo dvojici a bolo to príjemné, mať spoločnosť cez tie nádejné teplé letné dni. 

Spoločnosť nám robili aj ďalší dvaja psy, ktorých som mala na starosť, keďže ich majitelia odišli so Sophie a Daveom na dovolenku. Henry k nám tentoraz prišiel v letnom strihu.
Spoločnosť nám robili aj ďalší dvaja psy, ktorých som mala na starosť, keďže ich majitelia odišli so Sophie a Daveom na dovolenku. Henry k nám tentoraz prišiel v letnom strihu.  

Prešli sme mestá, prešli sme dedinky, prešli sme útesy. Mali sme večery kedy nám na celý dvor hrala slovenská hudba, kedy sme hlbšie pokecali pri rume, kedy sme sa spolu smiali aj kedy sme si spolu poplakali. A myslím, že práve v tomto období, kedy som sa cítila akoby som sa znovu prebúdzala do života, mi to veľmi pomohlo – užiť si znovu všetky tie miesta a ešte k tomu v spoločnosti.

So spoločníkmi po boku
So spoločníkmi po boku  

Mali sme pár zážitkov, kedy som napríklad ubolená po akupunktúre prešla hodinu po pláži z jedného mesta do druhého, lebo nám zrušili vlaky. Kedy som si kúpila hranolky a čajky na mňa spravili vražedný nálet a snažili sa mi ich zobrať priamo z ruky. Alebo keď sme sa vybrali so psami na nekonečnú prechádzku v tom teple k jazeru, ktoré ako sme zistili bolo oplotené a kúpať sa tam nemohli ani psy a kedy sme so sebou nemali žiadne peniaze na občerstvenie. Domov sme všetci prišli s vyplazenými jazykmi a radi, že sme prežili. Nezabudnem tiež na ten pohľad, kedy sme pri západe slnka išli vlakom od útesov, obloha bola v pastelových farbách fialovej a ružovej, malebnou krajinou za oknami sa kľukatila rieka, ktorá mierila až ku vzďaľujúcim sa útesom a nad nimi bol obrovský mesiac. Ak by som mala foťák, čo by to zachytil, bola by to jedna z najkrajších fotiek, čo sa mi podarila. Zostáva mi z toho však len spomienka.

Bol to pekný týždeň a aj mi bolo ľúto, keď končil. Bola som samozrejme rada aj za svoje osamelé dni, čo nasledovali, kedy som mohla robiť svoje, ale cítila som stále ten rozdiel – ako som mala tieto osamelé dni pre seba rada kedysi a ako teraz ešte stále musím potláčať pocity paniky z nich. Stále som sa s tým učila fungovať a pracovať, stále ma to niekedy hnevalo, ale napriek tomu už ma to celé ovplyvňovalo menej a držal sa ma z väčšej časti zase pozitívny pohľad na veci.

Skončil teda prvý letný mesiac a ako to vonku nabralo na teple, svetle a živote, konečne sa mi podarilo spraviť to isté aj s mojou hlavou. S radosťou som za sebou nechala všetko to negatívne a komplikované predtým a tešila som sa, ako si užijem ten zostávajúci čas, snáď už bez veľkých problémov. Nakoniec… mala som pred sebou už len tri mesiace a vedela som, ako to neuveriteľne rýchlo letí. Ponorila som sa do okamihov a prostredia ešte viac teda nie len preto, že som to tak dlho poriadne nedokázala, ale aj preto, že s tým teplým letom vo vzduchu sa už pomaly objavoval aj závan prichádzajúcej nostalgie a začiatok konca. 

Ešte pred jeho príchodom som si to ale predsa len mohla všetko nejaký čas užiť. Konečne zase naplno.

A kto by si takéto prostredie užívať nechcel?
A kto by si takéto prostredie užívať nechcel? 
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

A než sa presunieme zase k tomu pozitívnejšiemu obdobiu, mám pár “slov autora” na záver tohto – úprimne som premýšľala nejaký čas o tom, koľko z tohto diania sem vôbec dám, či to nejako drastickejšie orežem. Stále mi nie je príjemné otvárať niektoré veci aj keď cez písmenká mi to bolo možno kvôli písaniu denníka vždy prirodzenejšie – môžem sa tváriť, že to píšem tiež pre seba a nikto to nečíta. Ale potom by tento “denník” asi veľmi nemal zmysel, ak by som začala niečo takéto vynechávať. Ak sa tu delím o moje intímnejšie zážitky zo žitia v inej krajine, aby ľudia videli viac ako len aké jedlo som skúsila a aké mesto navštívila, tak tieto veci k tomu patria tiež. Sú veľkou časťou tohto obdobia a ovplyvnili ma v živote celkovo. Sčasti som aj chcela ukázať, že nezáleží na tom, v akom raji človek žije a ako šťastný tam je, niekedy to týmto veciam nezabráni – vlastná myseľ je zradná vec, ktorá vie veci veľmi prekrútiť a naozaj by sa nemala podceňovať. Napriek tomu, že tieto témy už nie sú tabu, stále si nemyslím, že ľudia plne chápu, čo to často obnáša, ak niekomu v živote robia spoločnosť rôzne poruchy a problémy. Ani mi stále nepríde, že sa o tom dostatočne diskutuje medzi blízkymi alebo že to už ľudia nepodceňujú. Rozhodla som sa teda nakoniec prekonať, tiež o tom nemlčať a prispieť kúskom môjho boja do tejto témy aspoň takto. 

A všetkým, ktorí bojovali s niečím podobným a ešte horším, naozaj prajem veľa síl. 

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  21
  •  | 
  • Páči sa:  279x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkSúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

2 články
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Skryť Zatvoriť reklamu