Anglický denník: 18. Najväčší strašiak návratu zo zahraničia? Slovenská mentalita

Čas plynul rýchlo a odchod mi začal dýchať na krk. A čoho som sa najviac bála po návrate? Nás.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(01 – 21/07/2018)

Leto bolo v plnom prúde a ja som si ho užívala so všetkými prítomnými chvíľami aj ďalšími plánmi. Bola som do okolia ponorená znovu veľmi hlboko a bola som šťastná. No spolu s horúčavami sa začal do dní zakrádať tentoraz pre zmenu iný ťaživejší pocit – blížiaci sa odchod. Nech to znie akokoľvek prehnane, keďže ma ešte čakali takmer tri mesiace, ale po tom čase, čo som mala za sebou, som vedela, ako to neuveriteľne rýchlo letí. Jeseňou som pobyt začala a jeseňou mal aj skončiť. A tak som už niekde v pozadí začala citeľnejšie vnímať to, aké obdobie nasleduje po týchto teplých dňoch a čo prichádza spolu s ním. Aké rozhodnutia, aké zmeny a moje myšlienky začali do týchto vôd zabŕdať čoraz častejšie. Ale ešte stále sa dokázali venovať viac vnímaniu prítomnosti, než blížiacej sa budúcnosti.

Skryť Vypnúť reklamu

Blízki Slováci, vzdialení Angličania. Alebo naopak?

(01 – 08/07/2018 – Nedeľa – Nedeľa)

Príjemné dni zložené z posedení, malých výletov, práce a častejšieho zamýšľania sa nad vecami. Nad Angličanmi, nad nami, nad plynúcimi chvíľami, ktoré som chcela uviazať o nejaký pevný stĺp, aby mi nemohli nikam ďalej ujsť. Začínala som vnímať hlbšie to, že ten počet večerov, kedy budem sledovať západ slnka z okna mojej izby alebo počuť Davea ako si spieva na schodoch, sa pomaly zmenšuje.

01/07/18 – Nedeľa

V nedeľu som mala po dni na middle pekný večer. Priviezla som Báru a išli sme k Eileen na večeru. Prišiel tam ešte jeden pár – ich kamaráti – a bolo to celé veľmi fajn.

Skryť Vypnúť reklamu

Jeden dojem z Angličanov, ktorý som už spomínala a v ktorom som sa utvrdzovala tým viac, čím dlhšie som tam bola, bolo to, že si ľudí (hlavne cudzincov) držia od tela. Sú veľmi milí, veľmi priateľskí, ale po niekoľkých mesiacoch tam som mala pocit, že k nim nie som o nič bližšie než na začiatku. Vinila by som z toho hlavne seba, pretože ľudské vzťahy takto vo všeobecnosti ani nemám potrebu až na pár výnimiek prehlbovať, ale po rozhovore aj s inými operkami a tiež z vlastných dojmov som sa v tom pocite utvrdila. Že človeka často príjemne prekvapia tou priateľskou tvárou na začiatku, no tá priateľská tvár bude presne rovnaká aj na konci. O nič hlbšia, o nič bližšia. 

Skryť Vypnúť reklamu

Z mojich domácich som mala v tomto osobnejší dojem a možno najväčší rozdiel som cítila práve pri Eileen. Bola veľmi úprimná oproti ostatným “lovely” Angličanom, vedela byť dosť držka, aj prísna, aj človeku vynadať, aj keď často aspoň napoly zo srandy. Bola teda o niečo bližšie tej našej mentalite, kedy to je viac… bez servítky, povedzme. Ako u jednej z mála som z nej ani necítila, že by ku mne citeľne pristupovala ako k cudzincovi. Brala nás možno najnormálnejšie. Ako som už hovorila pred časom v denníku – bola ako taká naša mamka, ktorá sa o nás dve zaujímala úprimne, nie iba zo slušnosti.

Uvedomovala som si zase, že je zvláštne, kam sa v živote človek dostane. Takto pred rokom som bola doma, v tých dusivých teplých dňoch som sedela na dvore, cítila tú ťažobu ako ma už čakali vlastné rozhodnutia a nevedela som, či správne vykročím. Teraz si s kamoškou večer pri zapadajúcom slnku sedím pri víne na anglickom vidieku s britskou rodinou, jeme ich "typickú nedeľnú večeru", som v úplne inom svete s úplne inými ľuďmi a cítim zase raz ten pokoj, že som sa dostala tam, kam som sa dostať mala. Nateraz. 

Sú to tie chvíle, ktoré si bytostne uvedomujem kým trvajú a rovnako tak si zase bolestivo uvedomujem, že raz budú minulosťou a budem na ne iba spomínať. Mala som chuť to celé chytiť za chvost a stiahnuť späť, aby sa to zdržalo dlhšie. Ale to je tá vec s momentami… sú čarovné preto, že sú pominuteľné. 

02 – 06/07/18 – Pondelok – Piatok

Pondelok som zvládla Middle a potom ma čakalo upratovanie do deviatej večer. Dalo mi to celkom zabrať, ale občas aj to treba. Príchod domácich sa blíži, tak som to tu pre nich chcela poriadne pripraviť. 

Rozhodne mi tu bolo samej dobre, keď som sa skutočne mohla na čas cítiť ako vlastník malebného domu na juhu Anglicka, ktorý tu plne vedie svoj život. Ale teším sa aj na to, keď tu zase budú. Stále mám v sebe pozostatky strachu zo samoty, tiež si už uvedomujem blížiaci sa odchod a rada s nimi ten zvyšok času strávim, ale hlavne… tomu domu niečo chýba, keď tu Sophie energicky nevykrikuje po ľuďoch a keď nepočujem Davea, ako si hlbokým hlasom spieva na jeho ceste do schodov.

Utorok bol pekný. Celé doobedie som ešte makala v záhrade, aby bolo všetko tip-top, vynechala som aj Middle kvôli tomu. Napriek tomu, že im sem chodia záhradníci na tie okrasné kvety okolo domu raz za čas, polievať som to musela ja a teda… nebolo toho málo. Takisto ten plodný zvyšok som mala plne na starosť. A áno, stále bolo treba venovať aj veľké množstvo času strihaniu sweet peas. Cítila som sa ako žienka domáca, keď som sa opálená, so šatkou na hlave zvalila v izbe s fľaškou cideru a dopriala si zaslúžený oddych. 

Vždy si to znovu a znovu uvedomujem – ako veľmi mám rada ten čas súmraku. Keď sa večer rozvalím na posteli, pustím si nejakú hudbu, len pozerám von starým bielym oknom a sledujem celý ten proces, ako sa takmer nebadane menia farby na oblohe, až to nakoniec pohasne a vládu preberie noc. Vždy to je ten najpokojnejší okamih z dňa.

V stredu som oprala, čítala na dvore, dopriala si pekné prechádzky, nejaké doháňanie internetovej socializácie s kamarátmi doma a bolo dobre. Štvrtok bol podobný. Občas mi tí ľudia naozaj chýbajú. 

A občas som sa zamýšľala aj nad tou svojou vzdialenosťou od domova. Vedela som, že sa blíži môj odchod a že sa tam vrátim – na ako dlho som si nebola istá – ale napriek tomu som sa nevedela prinútiť do toho, aby sa ma celkové dianie na Slovensku nejako týkalo. Nemyslím teraz životy mne blízkych ľudí. Aj od toho som síce bola vzdialenejšia a nebola som ich súčasťou, ale tie ma stále aspoň zaujímali. No akékoľvek spoločenské a politické dianie Slovenska išlo mimo mňa. A úprimne… bola to príjemná úľava. Samozrejme, že prechovávam k svojej krajine a národu aj pozitívne pocity, je to nakoniec domov a niektoré aspekty našej mentality mi prekvapivo občas chýbali.

Ale bohužiaľ, akonáhle som sa domov na chvíľu aj vrátila – napríklad na návštevu – a bola som ňou obklopená, tak veľmi rýchlo som práve tú mentalitu vnímala oveľa horšie ako dovtedy. U nás v rodine aj v okolí je veľa klasických prípadov ľudí, čo žijú celý život v svojej jednej nore a z gauča radi vykrikujú múdrosti o svete, o ktorom vlastne nič nevedia. Ale samozrejme, oni majú pravdu a oni na všetko prišli. Vždy som si to uvedomovala, ale teraz to po každom príchode domov na mňa vždy kričalo oveľa hlasnejšie než dovtedy.

A to to vtedy snáď ani nebolo také zlé, ako teraz v koronovej dobe, kedy tieto stránky Slovákov celkovo dostali možnosť byť ešte hlučnejšie. Veľmi ma to ubíjalo (a úspešne to v tom pokračuje aj teraz) a vždy sa mi po opätovnom odchode do Anglicka trochu uľavilo, že od tejto všadeprítomnej nenávisti, hádzania viny všade do okolia, závisti a premúdrelosti postavenej na vymyslených základoch mám chvíľu pokoj. Naša mentalita sa tak bohužiaľ stala jedným z mojich najväčších strašiakov, keď som sa mala vrátiť domov. Vedela som, že po pobyte “tam vonku” budem tie názory “tu doma” vnímať ešte horšie. A tak aj bolo.

Nič nie je čierno-biele samozrejme, rovnako tak som už rozoberala veci, v ktorých mi vadila zase tá anglická mentalita alebo naopak, chýbala naša. Napriek tomu mám stále pocit, že v našej mentalite prevláda skutočne výrazné množstvo negatívneho a aj ma vtedy mrzelo, že sa kvôli tomu často neteším domov. Viem, že to tak nemám sama a je to nakoniec smutné, že nielen naši úžasní politici, na ktorých sa to tak ľahko zvaľuje, keď je toho toľko, ale že tiež... aj my sami sme si tu vytvorili prostredie, do ktorého sa našinci často nechcú vracať.

Piatok mi relax skončil, keď som už zase musela prežiť na Middle. Ale boli sme tam len ladies, takže sa to dalo zniesť. Večer som ešte skočila na návštevu k Báre. Aj to bolo pekné, v obklopení niekoľkých border kólii na anglickom dvore. 

Sú to teraz pekné dni. Stále občas potláčam pochybné pocity a stavy, stále mám niekde v pozadí neustále obavy z toho, čo sa zase pokazí. Snažím sa to zahnať, aby som si k sebe niečo naozaj znovu nepritiahla, ale nie je to vždy ľahké. Moja hlava má nakoniec z posledného obdobia proti mne kopu dôkazov, ako rýchlo sa veci pokaziť môžu. Ale už to je lepšie, všetko. Budem veriť, že to tak aj zostane.

07/07/18 – Sobota

Dnes bola na programe hromadnejšia socializácia – Eastbourne s babami. Veľmi príjemný deň. Stretli sme sa tam štyri – ja s Bárou, Kika a Adél. Je to zvláštne, ako sme tu spolu všetky rok existovali a teraz už sa to zase rozpadá. Adél už odchádza, mne sa to blíži a babám zrejme pomaly tiež – alebo sa aspoň presunú inam. Ťažko sa všetky tieto pocity zachytávajú. Jediný, kto ich chápe, je asi vždy ten, čo tu tiež žije a zažíva to isté. Že rok je toto tvoj svet a tí ľudia jeho súčasťou, než to odrazu všetko naraz zmizne. 

Každopádne… bol to pekný deň. Posedeli sme a pokecali na pláži, namočili nožky v mori, prejedli sa hranoliek a burgrov. Bude mi to chýbať.

Potom sme sa už spokojne odporučili domov, kde sme zase s Bárou išli pozrieť „Tessu“ – novú operku v jej bývalej rodine. Môžem povedať, že som o to viac ocenila, že som tu natrafila práve na Báru.

Nakoniec už ma čakal len babysitting, ktorý bol ale tentokrát celkom krátky. Samozrejme práve vtedy, keď potrebujem peniaze (na druhej strane, kedy ich nepotrebujem, že áno). Rozprávali sme sa, že kedy odchádzam a vyzerali byť úprimne smutní, že sa to blíži. Aj ja som bola. Aj som vždy, keď si predstavím, ako sa budem lúčiť so všetkými týmito kúskami môjho sveta tu. Ach ach.

Obrázok blogu

08/07/18 – Nedeľa

Middle bolo teraz peklo ako vždy  – je to tam totiž v lete naozaj teplotne peklo, hlavne pri tej umývačke. Prežila som to, zrecyklovala odpad, natankovala a zaviezla Báru, ktorú po novom vyhadzujem po ceste – a mám rada tie naše spoločné cesty cez slnečné cestičky Anglicka. Prišla som domov odhodlaná, čo všetko budem robiť... a prirodzene som namiesto toho na dve hodiny odkväcla a potom mi vypadla na zvyšok času wifi. Prečo nie. Ale bolo už aj horšie.

Tak som to využila na prechádzku, čítanie, oddychovanie a občasnú socializáciu cez telefón. Bol to nakoniec fajn večer. Hrajúci Nightcall, fľaška cideru, pastelová obloha a dobré rozhovory. To stačí. 

Američania v korzetoch vs Angličania v oblekoch

(09 – 15/07/2018 – Pondelok – Nedeľa)

Bez internetu som si tento týždeň mohla takmer naplno okúsiť, aké by to bolo premiestniť sa do nejakej staršej doby. Dom zo starého filmu, zariadenie a prostredie tiež, do obchodu cez kopce a polia, po večeroch písanie listov. Zachraňovali ma od toho občas len vlastné dáta, ktoré som však premrhať nechcela, a tak som využívala čas aj na iné veci – pohľadnice, listy, prechádzky, malé festivaly. A ako vždy, všetko to bolo príjemné.

09/07/18 – Pondelok

Middle sa mi podarilo zvládnuť. Ak sa pýtaš, ako je na tom v poslednom čase barista, tak mal pokojnejšie obdobie, ale dnes mu to zase prepínalo. Neviem ale teda, že či sa to upokojilo celkovo, alebo som sa len stala oveľa apatickejšou voči nemu a tomu celému, pretože to už veľmi nevnímam. Irituje ma vždy, keď tam je, ale už to je súčasť života. Možno má nejaký vplyv tiež to, že som tam teraz takmer stále s Bárou, takže nemá toľko priestoru na hovadiny a ja mám menej sústredenia na ich vnímanie, pretože mám príliš veľa práce s tým, aby som sa s ňou zabávala (aj na ňom). A pracovala samozrejme, aj to sa tam ešte stále deje – teraz v lete, niektoré dni, je to zase divočina. 

Prišiel tiež konečne ten deň, kedy som si kúpila nový telefón. Prvýkrát v živote nebudem mať telefón po niekom, ale nový z vlastného zárobku. Teším sa, pretože tento môj starý veľa fotiek nezvláda a ja si naozaj chcem vytvoriť krajšie spomienky, ešte keď ma čaká onedlho aj Paríž a Amsterdam. Pri pohľade na účet, tesne potom ako z neho odišli peniaze, som vnútorne kričala a plakala, ale… je to potrebné.

10/07/18 – Utorok

Makačka v práci, ale zvládla som. 

Premýšľam nad tým, že ak som si myslela, že by som sa tu už nedostala bližšie k spleneniu si nejakého sna, tak by som sa mýlila. Rozprávkové prostredie zo starého anglického filmu splnené, aspoň chvíľkové osamelé žitie na vidieku so štyrmi psami splnené. A teraz prišlo na cestovateľské sny, kedy nielen, že mám všetko to predtým, ale ešte ma aj čaká ďalší trip do Paríža s jednou kamoškou a trip do Amsterdamu s druhou. (A samozrejme nezabúdam ani na Škótsko s Bárou, čo už máme za sebou). Takže častejšie výlety do iných krajín s dobrou spoločnosťou sa plnia tiež – to, že tam vyrážam aj sa odtiaľ vraciam do môjho raja je veľmi pekný bonus.

Závidela som práve toto výletovanie Angličanom. Veľmi. Kým doma v mojom okolí boli všetky tieto destinácie kam som mierila pre ľudí stále často vzácne, pre nich to boli úplne klasiky. Mali samozrejme lepšiu dostupnosť letov, viac zarábali a ešte k tomu tam tie lety aj boli lacnejšie. Takže všemožné (nielen) európske mestá a krajiny pre nich neboli žiadnym vzdialeným snom, ale asi niečím takým ako keď my ideme na výlet do najbližšieho väčšieho mesta vo vlastnom štáte. 

Okrem toho som niekedy mala pocit, že sa tu cestovanie spoločensky vyžadovalo. Ak niekto nemohol rozprávať o cestách v Indii, tripoch po Škandinávii alebo celkovo po Európe, pobyte alebo štúdiu v Amerike či Austrálii, tak bol skôr výnimkou. Taký koncept, ako moja stará mama alebo aj mama, ktoré boli za život možno v jednej cudzej krajine takmer neexistoval. Potom sa im človek ani nečudoval, že nás brali ako krajinu tretieho sveta, ak sme nevykonávali dostatočne ani taký základ (pre nás privilégium) pre vlastný rozvoj ako cestovanie.

Samozrejme, čím viac plánov mám, tým viac sa obávam toho, aby sa už nič nepokazilo. Vadí mi to, ako inak – tie konštantné obavy v pozadí. Ale už im tak nepodlieham. Už stačilo.

11 – 13/07/18 – Streda – Piatok

Dni zložené z Middle, prechádzok, dorábania vecí, písania listu a hlavne pozerania. Uznávam, že som mala nejaké závislosti na pozeranie v poslednom čase, ale bola som tak spokojná. Občas treba.

Zvládla som aj nejaké filmy od Miyazakiho aj Burtona – moja obľúbená dvojica, ktorá dokáže svet zobraziť a vidieť z tých pohľadov, ktoré mám tak rada. Aj vďaka nim to teda boli príjemné dni.

14/07/18 – Sobota

Dnes nás čakala zase spoločenská udalosť a Angličanmi. Bol nejaký menší festival vo Firle, tak sme sa tam vybrali. 

Prichystala som sa, vyzdvihla Báru a zamierili sme k jej bývalej rodine aj pre novú operku.

Namiesto šteniatok tam teraz mali tieto malé guličky
Namiesto šteniatok tam teraz mali tieto malé guličky 

Odtiaľ už sme išli po svojich. Mali sme so sebou cider a ten je vhodné vypiť v nejakom peknom prostredí, tak na úvod sme preliezli plot s ostnatým drôtom v parku, usadili zadky na vhodný kmeň stromu čo tam ležal, popíjali, kecali a bolo nám dobre. Samozrejme iba do momentu. ako zrovna išiel okolo majiteľ a oznámil nám, že tam je vstup zakázaný (ostnatý drôt nám samozrejme mohol napovedať) a bolo po srande. Tak sme teda dopili a dorazili ten zvyšný kúsok do cieľa.

Bolo to celé veľmi fajn. Rozprestreli sme si deku na tráve, občas niečo pojedli a vlnili sa posediačky s plechovkami do náhodnej hudby. Bol tam jeden absolútne bizarný kontrast: prišli na ten festival aj nejakí Američania v minivanoch. Potetovaní, v širákoch, na rozložených stoličkých s pivom v ruke, v koženkách a korzetoch. Zatiaľ čo niekoľko Angličanov som tam videla prejsť dokonca v oblekoch. Ak by sa ma niekto niekedy spýtal na rozdiel medzi týmito dvoma národmi, tak by som ho tam poslala.

Ale samozrejme, neboli všetci Angličania takí upnutí. Ani tam. Obzvlášť večer sa mi páčilo, keď pod pódiom tancovali samé staršie a staré ženy vo vlajúcich sukniach. Vyzeralo to ako zraz bosoriek a bolo to krásne. Neviem si predstaviť robiť niečo také naše dôchodkyne na Slovensku. Čím im nechcem krivdiť, ale tu tí ľudia akosi proste… dlhšie aktívne žijú. 

Toto bol veľký rozdiel pre mňa. Podobné priepastné rozdiely ako boli už na pohľad tam medzi Američanmi a Angličanmi, boli pre mňa medzi staršími ľuďmi v Anglicku a u nás. Samozrejme, je veľa postarších aj starých ľudí, ktorí sú vitálni aj u nás a dožijú sa úctyhodného veku. Nepočula som o len raz o prababke alebo pradedkovi, čo by ešte v 90-tke okopával zemiaky. A celkovo je náš národ fyzicky zrobenejší a nesie na pleciach ťažšie životné situácie, čo má tiež svoj vplyv a treba na to brať ohľad. Nemáme toľko času venovať sa sebe. Ale ani mentalitu, ak náhodou tá možnosť je, čo je škoda.

Mimo toho výzorového kontrastu – kedy anglické dôchodkyne chodia oblečené v módnejších kúskoch (ktoré sú niekedy tiež ako móda z minulého storočia, ale majú svoju eleganciu a štýl), s dlhými vlasmi a upravenou tvárou, stretávajú sa na joge, cestujú spolu, chodia k sebe na vínko alebo na túry, zatiaľ čo keď som u nás čakala na autobus, všade okolo mňa boli tety s kratučkými vlasmi, často bláznivými farbami, plastovými igelitkami, zhrbené, oblečené čo dom dal, občas s veľmi neprívetivými výrazmi, ktoré to už akosi so sebou (a možno aj celkovo) vzdali. S tými našimi dôchodkami a životmi sa im jeden ani nečuduje, ale pre mňa bol aj tak väčší rozdiel skôr v premýšľaní – že by ich cestovať alebo chodiť na jogu väčšinou vo svojom veku ani nenapadlo aj keby na to mali tie prostriedky. Mám stále pocit, že od určitého veku sa u nás proste prestáva naplno žiť, že veľa vecí je “pre mladých”, že ľudia sa o seba málo starajú, málo sa zaujímajú o kultúru a umenie, zatiaľ čo tam to je zažité a ani potom sa toho veľa v tomto nemení. Ani v tom spoločenskom živote. Stále spolu kamaráti cestujú, chodia na túry, čítajú, pozerajú, cvičia… jednoducho, sú aktívni. 

Nechcem krivdiť ľuďom u nás, ktorí sú tiež aktívni v týchto aj v iných veciach alebo tiež musia byť v niektorých aktívni nedobrovoľne, a potom toho času a energie na seba veľa nezostáva. Úroveň žitia je iná, ale napriek tomu mi príde, že tá mentalita dlhšie byť aktívny v žití, v cestovaní, v chodení, v stretávaní sa, v cvičení, vo vzdelávaní sa, v zaujímaní sa o iné veci ako politiku… je tam jednoducho väčšia a bola to príjemná zmena, lebo tá staroba nevyzerala tak beznádejne. 

Bolo nám spolu fajn, zabavili sme sa, nasmiali, pokecali a nakoniec pripité zamierili pred polnocou domov, sprevádzané rozprávkovým osvetlením na stromoch a poliach. S Bárou sme sa prvýkrát vymenili a spala ona u mňa. Už asi nakoniec bolo načase jej to oplatiť. 

Víkend, cider, hudba, kamošky a krásne prostredie. Čo viac treba.

15/07/18 – Nedeľa

Vstávať sa nám dnes do práce teda vôbec nechcelo. Ale prežili sme to, odišli sme hodinu pred koncom. Báru som klasicky vyhodila po ceste, a potom to zaparkovala doma, kde sa momentálne cítim ešte viac ako v nejakej starej dobe. Pretože stále nejde wifi. Ak by som sa reálne presunula o storočie dozadu, tak v tom prostredí a momentálnej situácii by som si to asi ani nevšimla.

Venovala som sa teda vypĺňaniu pohľadníc, dopisovaniu listu kamarátke, socializácii cez písmenká a užívaniu si pokojného večera. V poslednom čase to cítim vždy, keď pozerám tým bielym oknom na oblohu po západe – ten prísľub nostalgie. Ako budem presne na toto spomínať, ako mi to bude chýbať a držím sa tých jednoduchých chvíľ zubami nechtami.

Ďalšie dobrodružstvo na obzore

(16 – 21/07/2018 – Pondelok – Sobota)

S novým telefónom, nahodenou wifi, zbalenými kuframi a vnútorným tešením sa, som sa úspešne dostala až k dňu, kedy ma čakalo splnenie ďalšej destinácie – Paríža. Obavy, že sa niečo predtým zase pokazí, sa mi pokúšali dni predtým podkopať nohy, ale nezvládli to. A našťastie sa tentoraz nezvládlo už ani nič pokaziť. Dobrodružstvo teda mohlo začať.

16 – 18/07/18 – Pondelok – Streda

V pondelok som prežila deň v reštaurácii so Samom nejakým zázrakom a o štvrtej už som upaľovala domov. Wifi ešte stále nemáme, takže nemôžem dorábať veci, ktoré by som rada, ale využívam to na pozeranie, prechádzky, čítanie a dopisovanie niektorých vecí ručne. 

V utorok dorazil nový telefón, takže na blížiaci sa Paríž som už pripravená. Nikdy som nebola veľmi materiálne zameraná, ale uznávam, že som sa doňho asi zamilovala.

V stredu sme sa vrátili do civilizácie. Wifi nám mali prísť opraviť v utorok, ale nič. Dnes sme zistili, že si ju máme spojazdniť sami, že oni ju len dodali ani som nevedela, že už sa tu v dome nachádza. Tak som to pozapájala, bola chvíľu zúfalá, keď to stále vypadávalo, ale nakoniec sa wifi ustálila a po niekoľkých dňoch sme sa zase úspešne vrátili do 21. storočia. Mám teda už aj nový telefón aj internet, všetko fičí a svet je v poriadku.

Mali sme tieto dni doma na stráženie aj tohto návštevníka, čo na mňa provokatívne vyplazuje jazyk. Bol to ten najhorší pes s akým som mala tú česť. Iba štekal a kúsal.
Mali sme tieto dni doma na stráženie aj tohto návštevníka, čo na mňa provokatívne vyplazuje jazyk. Bol to ten najhorší pes s akým som mala tú česť. Iba štekal a kúsal. 

19/07/18 – Štvrtok

Dnes upratovanie, nejaké vlastné činnosti a večer už som vyzdvihla Natalie a vybrali sme sa Báre naproti. Občas mi to aj tak príde vtipné, že sa na nejakom zapadnutom anglickom vidieku prechádzam s dvoma Češkami. Skoro ako doma.

Každopádne veľmi pekný večer. Konečne som po mesiacoch zapadla do toho nášho pubu čo máme rovno oproti domu a stále som ho obchádzala. A nemysli si, že som zase nemala chvíle uvedomovania si okolia. Bolo to tam rozprávkové, tehlové a obrastené, s palacinkami a ciderom a dobrou spoločnosťou.

Plne som tú chvíľu vnímala a neskôr sa zase zamýšľala, ako mi naopak vôbec nedochádza, že idem o nejaké tri dni do Paríža. Nedávno nesplniteľné veci sa stávajú skutočnosťou takým tempom, že to ani nestíham plne vnímať. Občas mi mozog spracováva z toho aj ten najmenší okamih a občas vôbec nič.

20 –  21/07/18 – Piatok – Sobota

V piatok bolo Middle veľmi divoké a veľmi horúce. Len v tých najhorších významoch. Inak klasika. 

No a v sobotu… 

Ako som dnes pozerala na zbalené kufre, uvedomila som si, že podobne ako to Škótsko predtým, prichádza Paríž práve včas. Vtedy, keď napriek veľkému užívaniu si okolia a prítomnosti, ma vo vnútri zase poštuchuje ten určitý nepokoj, keď potrebujem vidieť a zažiť niečo iné, aby som mohla byť v pokoji aj naďalej. 

A tak sa tu teraz spokojne usmievam, kým pozerám na opätovne zbalené kufre s dobrým pocitom, že pár dní budem zažívať zase iné dobrodružstvo, ale že ma toto prostredie tu bude ešte stále verne čakať. 

Užívala som si aj teraz ten znovu-nájdený pocit radosti. Ako dieťa, čo nevie zaspať, lebo na druhý deň ide s rodičmi na výlet. Je to vzácna schopnosť, ktorá sa väčšinou vekom niekam vytratí. Aspoň u mňa. Ale teraz som cítila, ako sa vo mne práve to dieťa nepokojne prehadzuje a teší. A zaspávala som s úsmevom. 

Paríž čakal.

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  301x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

2 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

4 články
Skryť Zatvoriť reklamu