Anglický denník: Epilóg – Zbohom, Anglicko

Anglicko som nechala za sebou. Aký bol a je život bez neho?

Anglický denník: Epilóg – Zbohom, Anglicko
Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(28/09/2018 – súčasnosť) 

Prvý deň doma po roku bez toho, aby ma čakal návrat do Anglicka, bol zvláštny. Cestou z letiska som hľadela na tie rovné polia, kým sme sa viezli po diaľnici a prišli mi príliš rovné a prázdne. Chýbali mi moje kopčeky a stáda oviec. 

Doma bolo všetko rovnaké, nič sa nezmenilo, akoby som nikdy ani neodišla. Všetci a všetko bolo viac-menej také isté, ako som to nechala za sebou, kým ja som sa vnútorne cítila iná a prišla som si potom ako nejaký mimozemšťan. Alebo votrelec. 

Všetko bolo nejaký čas dvojaké. Na jednej strane to doma bolo fajn, rada som videla niektorých ľudí, rada som jedla naše jedlá a chodila cez známe miesta, ale na druhej ma obchádzali často aj nepríjemnejšie pocity. Stratenosť a pocit akéhosi zaseknutia sa medzi dvoma svetmi. Nahraditeľnosť, keď som napríklad videla, ako nová operka pridala fotku z prechádzky s Wilbom a vedela som, že ten svet aj on už patria niekomu inému, kým v mojom vnútri to ešte stále bolo všetko veľmi moje. Oddelenosť od okolia, kedy som sa menej zverovala a nevedela sa úplne zaradiť naspäť do diania a medzi ľudí, možno aj preto, že som stále akoby čakala, že znovu odídem. A potom niečo ťažšie opísateľné – pocit, akoby som nikde nebola, nič sa nestalo. Samozrejme som vedela, že áno, aj to v sebe cítila, ale potom som odrazu uprostred noci ležala na posteli, na tej istej, na ktorej som ležala ako dieťa, ako tínedžer s hlavou plnou snov aj ako moje terajšie ja, ktoré si niektoré z nich splnilo… a stále som bola na tom istom mieste, v tej istej izbe, akoby som nikde inde ani nebola a na ničom z toho vlastne ani nezáležalo, lebo všetko bolo aj tak takmer rovnaké. 

SkryťVypnúť reklamu

Veľa z toho bolo samozrejme čisto v mojom vnútri, navonok som fungovala normálne. Nasporila som si toľko, aby som si mohla do konca roka dovoliť zostať bez práce a mať tak trochu prázdniny. Na zvyknutie si, vybavenie vecí, pobehanie doktorov, doháňanie kontaktov. 

Doktorov som aj vybavila a dostala zákaz čašníctva kvôli zhoršenej skolióze. Koncerty a výlety pochodila. Niekedy som to oceňovala viac, niekedy menej. Občas bola rada, že som v našich lesoch, občas stála na koncerte a hľadala v sebe kam zmizli všetky tie preciťujúce pocity. Chcela som si tie mesiace užiť viac, než som si užila. Stále som bola trochu otupená a neistá čo bude ďalej, aký svet si poskladám teraz. Bolo to také obdobie, kedy nič nebolo úplne zlé, ale ani úplne dobré, všetko dvojaké. Zvláštny medzistav. 

SkryťVypnúť reklamu

Niekedy som sa snažila pomôcť si – ako keď som na začiatku pochopila, že musím zmeniť moju izbu. Uvedomila som si, že ju potrebujem „aktualizovať“. Pretvoriť viac na môj obraz. Bolo v nej príliš veľa vecí od mojich starých ja, ktoré som už nepoužívala alebo sa s nimi nestotožňovala, prípadne sa cítila, akoby sem patrili moje minulé podoby, nie ja. Podozrievala som to, že to tiež veľmi prispieva k tým pocitom cudzosti vo vlastnom domove, vlastnej izbe. 

Tak som dva dni krátko po príchode strávila tým, že som vyhádzala všetky šatníky, všetky poličky, všetky šuplíky, všetko. Všetko som to triedila, upratovala, pretvárala. Nachádzala som veci od prvého stupňa na základnej škole až po posledný ročník na strednej. 

SkryťVypnúť reklamu

Tentoraz som ale bola neoblomná. Aj keď mám rada spomienky a sentimentálne veci, nechala som si ich len pár – aby sa zmestili do jedného pamätného košíka. Nie aby tvorili celý obsah mojej izby. Takže som len tak vynášala, jeden mech za druhým. Strhala som aj plagáty a tá prázdna stena bola chvíľu zvláštna. Celé roky som bola zvyknutá, že na mňa pozerajú. Ale prišiel čas to nahradiť niečím, čo bolo viac moje terajšie ja, nie to 15-ročné.

Odrazu som viac videla, do akej miery to tam všetko patrilo mojim mladším ja. Aj keď som otvorila šuplík, tak tam nebolo nič, čo by som potrebovala, všetko boli len pozapadané a nepotrebné veci čo som používala kedysi. Akoby som bývala v izbe niekoho iného, ktorá nepatrila mne. Celá bola ako ten starý Pier v Brightone. Len pretrvávajúca spomienka. Takmer som čakala, kedy tými dverami prejde niektoré z mojich mladších ja a spýta sa ma, čo robím v jeho izbe. 

Tak som z toho spravila znovu moju izbu a trochu to naozaj pomohlo. Vyzerala som pri tom celom procese akoby mi preskočilo. Keď prišla domov mama s priateľom a ja som tam behala so šatkou na hlave, všetko hore nohami, vyhadzovala som celé mechy, tak na mňa pozerali či mi nešibe. A možno aj trochu hej. Ale pocítila som skutočnú úľavu, keď tam zostali primárne moje veci, keď som plagáty nahradila fotkami z ciest, pohľadnicami od kamarátov alebo plagátmi z múzeí a výletov.

Cítila som sa odrazu oveľa viac vo svojom, oveľa viac doma a bol to začiatok.

Koniec ale nie. Napriek tomu, že tento proces pomohol a vtedy ma takmer presvedčil, že už sa to bude len lepšiť, už budem len viac zapadať, nebolo to úplne tak. Nielen najbližšie dni, ale ani najbližšie mesiace.

Občas mi nohy podkopli nejaké náhodné maličkosti. Ako keď sme s mamou pozerali po tisíci raz Pýchu a Predsudok a to anglické prostredie mi bolo odrazu také známe. Pamätala som si, keď som v ňom chcela žiť a teraz cítila príjemné hrianie, že sa mi to podarilo. Tam ani tá rozdielnosť doby nebola taká výrazná. Ale na konci, keď kráčali cez tie zahmlené lúky, som znovu cítila, ako mi pulzujú ešte nie úplne zahojené rany na srdci. Doma som si už vtedy predsa len celkom zvykla a toto bolo ako taká spomienková facka. Mala som takú neuveriteľnú chuť sa nimi tiež prejsť, vziať Wilba, počúvať klavírnu hudbu a hodiny nimi blúdiť… a nemohla som. 

Alebo triedenie fotiek, pri ktorom som sa ale aspoň na tie záplavy nostalgie trochu dopredu pripravila. Nie, že by človeka jej sila aj tak občas nezaskočila. Prišlo mi to ako úplne iný svet, iný život. Taký akýsi svetlejší, ľahší, jednoduchší. Chýbalo mi to. 

Najväčší príval pocitov však prišiel dva mesiace potom, ako som odišla z Anglicka. Napriek tomu, že som vtedy mala pri odchode každú chvíľu slzy v očiach, hrdinsky som ich potlačila vždy, keď prišli. A neuvedomila si, že som ten odchod vlastne nikdy neoplakala, napriek tomu aký bol boľavý. Ani som si už úplne nemyslela, že by to malo byť potrebné. Zrejme to však na mňa len čakalo, pretože práve dva mesiace potom, v čase, keď by som to už nečakala, prišiel deň kedy… som si varila špagety.

S morca-dellou. Počas upršaného dňa. Sama v kuchyni. 

Bola to známa kombinácia, len v inom prostredí a práve to ma odrazu zaplavilo takou silou, až som sa musela podoprieť o parapetu. Balila som si vždy do Anglicka konzervy morca-delly, pretože som to mala rada a tam som nič také nevedela nájsť. Bol to tam pre mňa potom taký závan slovenského domova, niečoho známeho. Bolo preto vcelku ironické, že sa to za ten čas otočilo, keďže práve tam som to jedla častejšie ako kdekoľvek predtým a stalo sa to teda niečím typickým práve pre Anglicko. 

Z hrnca stúpala para, nachystala som si plechovku s omáčkou a potom pozerala z okna na ten upršaný čas. A odrazu akoby mi niekto z pohľadu odtiahol oponu a ukázal inú scénu. Starú útulnú kuchyňu, výhľad na lúky a kravy za domom, padajúci súmrak na anglický vidiek, bublajúca umývačka a psy ležiaci mi pri nohách.

Cítila som to a videla všade okolo seba tak silno ako dovtedy žiadnu spomienku. Veľmi som túžila sa tam preniesť v tej chvíli a po čase si znovu uvedomila, že už sa nič také nestane. Tak som si sama doma prvýkrát poplakala za Anglickom a mala pocit, že tam malo všetko akosi viac zmyslu.

Poslednýkrát, čo si pamätám, že som mala slzy v očiach pri spomienke na Anglicko, bolo potom v decembri. Počúvali sme v kuchyni Cohena a ako bol na obrázku v baretke a spieval svojím hlbokým hlasom, pripomenul mi Davea. A tým potom zase celú tú atmosféru okamihu ako Dave príde vo svojej čiapke, rozloží si noviny, zapáli fajku a naleje pohár whisky. Občas ho potom počujem ako si pri varení alebo len tak pri chodení po dome spieva svojim hrubým hlasom. Zachýbal mi on, potom všetci, potom všetko. Už som neplakala, ale musela som párkrát rýchlejšie zažmurkať. Zmierila som sa s tým, že ma to asi nikdy úplne neprejde. Bol to dovtedy najkrajší rok môjho života a najkrajšie miesto, na akom som žila. Tá nostalgia, ktorá to prikrášľuje o to viac, je potom vražedná.

Tak to stále je, aj po pár rokoch. Už neplačem ani neslzím, keď spomínam, ale neprejde snáď ani deň, kedy by som si na Anglicko alebo niečo v ňom nespomenula. Niekedy je to len veľmi prchavé, niekedy sa nad tým pousmejem, niekedy pocítim ľútosť, niekedy to cítim a vidím, akoby to bolo včera. A niekedy mám pocit, že to bol len pekný sen, že niečo také ani nemohlo byť úplne reálne.

Časom som si samozrejme zase viac zvykla na domov, veľakrát mi bolo dobre, veľakrát som bola rada, že tam som. Napriek tomu ten pocit stratenosti trval minimálne rok v podobnej intenzite. Niekedy sa utlmil, ale stále niekde v pozadí bol a občas úspešnejšie prebral kontrolu nad mojimi pocitmi a myšlienkami. 

Tento konkrétny pocit stratenosti, ktorý bol následkom odchodu, nakoniec prešiel, aj keď mu to trvalo dlhšie, než som sama myslela, že by mohlo. Napriek tomu tam kúsok z neho zostal a už asi nikdy úplne neodíde. Na Slovensku som zostala kvôli rôznym veciam. Presunula som sa cez pár domovov a miest aj tu a občas, keď sa nad tým zamyslím, stále si prídem, akoby som tých domovov mala viac a zároveň plne už žiaden. Akoby som tým mentálnym bezdomovcom už jednoducho zostala, odkedy som sa prvýkrát rozštiepila medzi Anglicko a Slovensko a časom sa to len zbieralo.

Čo sa ľudí a kontaktov odtiaľ týka… s Denčou, operkou, ktorá ma nahradila, sme stále v kontakte. Kým bola v Anglicku, prevolali sme spolu veľa hodín. Žili sme – a tak aj zdieľali – na určitý čas (len v inom období) rovnaký život a bolo to niečo, čo sme mohli pochopiť iba my dve. A myslím, že to vytvorilo určité špeciálne porozumenie. Videli sme sa raz, ale v kontakte stále sme, o niečo menej odkedy tiež odišla, ale sme. S Bárou sme sa tiež videli raz, keď som u nej v Česku prespala a tiež nám kontakt zostal. Občas zriedkavý, ale zostal. Korona nakoniec ani veľa iného tieto roky nepovoľovala a keďže sú obe Češky, je to ešte ťažšie. Ale nejakým spôsobom mi v živote zostali. 

Čo sa Angličanov týka, nie som v kontakte s nikým, iba občas so Sophie, kedy niečo prehodíme o tom ako žijú oni a ako ja. Pribudol im nový psík, miešanec labradora s kokrom, takže to je Jackson a Wilbo v jednom. 

No a práve títo moji dvaja psí spoločníci… už nie sú. Jacskon zomrel niekoľko mesiacov po mojom odchode a Wilbo zomrel toto leto. Práve som bola v začiatkoch tohto blogu a písala časť, v ktorej som sa presunula na juh a spoznala ho, keď mi prišla správa od Sophie, že ho pochovali. Po dlhom čase som si poplakala, dokonca oveľa viac ako som čakala a vždy, keď si na to spomeniem, ma zavalí ľútosť. Že tá naša rozlúčka vtedy bola skutočná rozlúčka už nadobro, že aj keby som sa tam teraz objavila, už sa s ním nikdy neprejdem po našich lúkach. Cítila som sa – aj sa cítim – akoby som stratila starého priateľa. 

Anglicko vo mne ale zostalo pevne zakorenené a sú to spomienky, ktoré patria medzi moje najobľúbenejšie. Pretože presne ako som napísala po príchode v mojom Epilógu:

Splnený sen.

To sú dve slová, ktorými by som ten rok charakterizovala. Najskôr som si síce narazila nos v Birminghame, ale bola to skúsenosť. A ešte k tomu som si potom o to viac vážila ten raj, do ktorého som odtiaľ odišla.

Som na seba hrdá. Že som sa vybrala do sveta a že som to tam zvládla. Zvládla som sama nepríjemnosti, nespokojnosť, bolesti, paniku, problémy, vlastné stavy a myšlienky, zvládla som to všetko a v cudzom svete, medzi cudzími ľuďmi. Neušla som, vždy som kráčala ďalej, vždy som skúšala ďalej. A podarilo sa.

Videla som Anglicko, videla som Škótsko aj Paríž a Amsterdam. Splnila som si jedným snom toľko iných. Zažila som a žila som.

Spoznala som nové kamarátky a nových ľudí, vytvorila nové známosti, zaryla si do srdca pohľady na iné miesta, prisvojila si iné tvory, našla iný domov. Všetko to zostane vo mne. Tí ľudia, miesta, zvieratá, atmosféra, spomienky.

Živý Pier Brightonu aj zhorená spomienka na ten predchádzajúci. Všetky druhy ľudí čo žijú v harmónii, západy slnka odrážajúce sa od mora, kým búšia vlny, aj pastelová obloha, na ktorú pozerám cez staré biele okno. Kolegovia v robote, usmievavá Rosie, zdutá Ellie, rýpuci Sam s horúcou čokoládou, aj moja druhá mama Eileen. Ohovárajúce kuchárky a špinavé šálky, moja najlepšia kamoška umývačka a tiež Bára, s ktorou si tam zo všetkých robíme žarty. Tie cesty domov v aute, slnečné aj upršané, kedy si spievam náhodnú pesničku. Vŕzganie štrku pod topánkami, kým kráčam s batohom na pleci domov a Wilbo s Jacksonom, čo vybiehajú z dverí. Ranné prechádzky, pochmúrne a umrholené, slnečné aj zahmlené. Horúce dni so sluchátkami v ušiach, mikinou okolo pása a vodítkom prehodeným cez plecia, kým predo mnou vrtí Wilbo chvostom. Príjemný vánok večera, kým sedím na lúke v tráve, dymí sa z komínov a počúvam Cohena. Soboty s Bárou alebo babami v Brightone medzi farebnými kameňmi na pláži alebo s ciderom v Eastbourne. Útesy a vrieskajúce čajky, zelené vlaky a kelímky horúcej čokolády. Variace sa špagety v útulnej kuchyni, kým buble umývačka. Dave s novinami a cigarou za stolom alebo v obývačke, energická a hlučná Sophie čo behá po dome alebo kričí zo svojej pracovne. Wilbo, čo uteká po schodoch, len aby mi mohol chrápať za ušami. Tá vôňa domova u Bárinej rodiny, vínové prespávanie aj pekní britskí bratia. Ovce na lúkach a kravy za plotom, zablatené gumáky a mokrá pôda. Každý pohľad, každý nádych.

Je toho toľko, že by sa mi tieto náhodne spomienky a záblesky mohli pred očami preháňať do zajtra. Podstata je, že to je všetko vo mne. Že som do seba nabrala celý nový kus, ktorý vo mne navždy zostane. Rovnako ako kus mňa zase zostane tam a už navždy sa bude prechádzať s čiernym labradorom medzi anglickými lúkami. 

Splnený sen.

Poznámka autora: Na záver by som chcela poďakovať všetkým, ktorí so mnou kráčali mojimi spomienkami. Za každé prečítanie, každé hlasovanie, každý komentár. Často mi to rozjasňovalo dni a bola som rada, že to môžem po čase s niekým zdieľať, že tie spomienky tešia aj niekoho iného. Obzvlášť tým, čo sa ozvali, či už cez komentáre alebo na sociálnych sieťach, by som chcela poďakovať špeciálne – dodávali ste mi motiváciu a občas trafili deň, kedy mi bolo ťažko a práve Váš komentár mi zlepšil náladu. Znamenalo to pre mňa veľa. Takže ďakujem Vám všetkým a anglické dobrodružstvo – tentoraz spoločné – tu končí. Snáď ste si ho tiež trochu užili. :)

 

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  479x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

712 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu