Vôňa čokolády, veterné mlyny, vodné kanály prepletajúce sa srdcom mesta, malebné úzke domčeky, cinkajúce bicykle, dreváky, múzeá a van Gogh alebo vysoké mrakodrapy a moderná architektúra. Také bolo Holandsko. S počasím podobným ako v Anglicku a rečou, ktorá znela ako niekoľko jazykov zmiešaných dokopy.
Počas môjho ročného pobytu v Anglicku (o ktorom môžete začať čítať tu, ak medzi čitateľov nepatríte) som stihla navštíviť aj niekoľko iných destinácií. Medzi nimi bolo aj Holandsko, ktoré malo pôvodne obsahovať iba Amsterdam, ale nakoniec sme si itinerár trochu rozšírili a pozreli aj niekoľko iných miest. Zážitok prinášam rovnako ako články z Anglicka v kombinácii osobných denníkových zápiskov z tých čias a vsuviek môjho prítomného ja.
V ústrety novej destinácii
Plánom cesty bolo nasadnúť večer do autobusu, prespať noc a ráno sa objaviť vo vysnívanej destinácii. Najskôr však bolo treba ešte dobaliť kufre, vyupratovať môj anglický domov, aby som tu domácich nezanechala napospas, rozlúčiť sa s labradorom, ktorý mi venoval vyčítavý pohľad, že ho nebudem sprevádzať na prechádzkach, a potom som to už mohla nechať všetko na chvíľu za sebou a vybrať sa v ústrety novej destinácii.
Večerný vzduch bol príjemný a teplý, aj keď v Anglicku už leto odišlo a v okolí bolo cítiť vôňu jesene. Kolieska kufra opäť raz hrkotali, keď som sa z nášho južanského vidieka vybrala čakať na vlak, ktorý ma mal premiestniť do Londýna. Cesta na vlakovú stanicu je od nás peši vcelku dlhá, ale dala som si akurátny náskok, aby som ju zvládla bez veľkého ponáhľania sa. S čím som však nerátala – ani po tom čase, čo som tu už strávila – bola samozrejme ochota Angličanov. Ešte som spravila len pár krokov, už vedľa mňa stálo auto a pani sa ma pýtala, či idem na stanicu, že ma tam zavezie, aby som sa nemusela trmácať s kufrom takú diaľku.
Vďačne som ponuku prijala. Síce som potom na stanici sedela o pol hodinu dlhšie, ale vôbec mi to nevadilo. Dorazila som zase raz do Londýna, ktorý je mojou už klasickou prestupnou stanicou a večer sedela úspešne usadená v autobuse, ktorý mieril správnym smerom. Tentoraz som pri sebe nemala žiadneho argentínskeho spolucestujúceho na opieranie sa ako počas cesty do Paríža, ale znovu som mala šťastie na spolusediacu. Bola ňou postaršia Filipínčanka, ktorá sa sama vybrala na výlet do Amsterdamu. Niečo sme sa o sebe dozvedeli, na pauze vždy boli spolu a dávali vzájomne pozor, aby bez nás autobus neodišiel. Dokonca sa so mnou aj podelila s hranolkami. Nemohla som sa teda sťažovať.
Zvyšok nočnej cesty sa mi samozrejme napriek únave spať nepodarilo, ale nijako ma to už neprekvapilo, tak som sa to snažila iba prežiť.
Zoznámenie sa s Amsterdamom
(21/08/18 – Utorok)
Do Amsterdamu sme nejakým spôsobom dorazili o dve hodiny skôr ako bolo v pláne, tak som po tme nejaký čas sedela aj s Filipínčankou na takmer prázdnej zastávke. Nakoniec som jej pomohla kúpiť lístok, zamávala jej a naša chvíľková známosť bola ukončená. Kým som pokračovala v osamelom sedení a čakaní na príchod kamarátky, premýšľala som práve nad týmto – ako sa človek počas cestovania občas s niekým zoznámi, chvíľu sú parťáci (aj keby len na tej ceste autobusom), niečo sa o sebe dozvedia, osudy sa na chvíľu prepletú, a potom to zase celé rovnako rýchlo zmizne.
Po niekoľkých filozofických zamysleniach a občasných obavách o svoje bezpečie, keď som sa tam ocitla skutočne viac-menej sama a v blízkosti sa raz za čas objavil len nejaký taxikár alebo pozoruhodní jedinci, predsa len dorazil autobus aj s kamarátkou. Privítali sme sa, kúpili si karty na prepravu (čo sme ešte vtedy nevedeli bolo, že boli určené na metro, bus a električku) a vybrali sa s nimi (správne tušíte zádrhel) na vlak. Úspešne sme sa dopravili do mesta na hlavnú stanicu, ale vyjsť z nej už nám akosi nešlo. Mohla to byť pre naše mozgy nejaký čas veľká záhada, ale našťastie tam bol ústretový Holanďan, ktorý to tam kontroloval a vysvetlil nám, kde sme spravili chybu.
Cítiac sa ako dve tupelá sme aspoň štýlom pokus-omyl veľmi rýchlo zistili, ako tam funguje doprava, chybu napravili a mohli vyjsť v ústrety Amsterdamu.
V čase tesne po svitaní bol Amsterdam ešte prázdny a tichý, ale krásny už vtedy – stačilo zahliadnuť tie prvé krivé domčeky.
A bicykle. Bicykle sa nedalo nezahliadnuť, samozrejme. Už keď človek vyšiel zo stanice, čakala ho záplava týchto dopravných prostriedkov, ktoré pred ňou boli odstavené. Bola som tým fascinovaná, pretože toľko bicyklov pokope som naozaj ešte nevidela. A cítila som sa tiež trochu zastrašene, pretože to pôsobilo ako nejaká invázia. Ak by jedného dňa bicykle skutočne nadobudli vedomie a začali naháňať ľudí, Amsterdam by padol ako prvý.
Dopriali sme si teda prvé pohľady, následne na to raňajky v McDonalde, lebo prečo nie, a potom sa vybrali na prechádzku ranným mestom, keďže ubytovať sme sa ešte nemohli. Prešli sme sa nejakú pol hodinu do najbližšieho parku a cestou sme sa nestačili kochať tými domčekmi a kanálmi a domčekmi pri kanáloch alebo rovno na kanáloch v prípade akýchsi vodných obydlí. Bolo to celé veľmi pekné.
Ako darček som od kamarátky dostala knihu, čo som rovno aj využila počas čakania. Usadili sme sa medzi zeleňou a v blízkosti vody na lavičku a kým sme čakali, pustili sme sa obe spolu do čítania. Tak totiž vyzerá ideálne spolunažívanie introvertov – prehodíme pár úvodných slov, a potom sa spolu v tichu ponoríme do čítania. Jediné, čo nás vyrušovalo, bola labuť, ktorá sa z vody vybrala na prechádzku do nášho okolia. Celkovo tam pobehovalo okolo nás veľa operencov. Problém pri tomto jednom bol, že kamarátka z nej mala absolútnu hrôzu a tak sme mali náš pokojný posed trochu okorenený vždy, keď sa k nám priblížila. Medzi čítaním a pokojným nažívaním v amsterdanskom parku teda ona zažívala teror, kým ja som sa na tom zabávala.
Prekvapivo som tentoraz ani nebola veľmi zničená alebo ospalá po ceste, ale bolo mi jasné, že ma to čoskoro doženie. Boli sme tam takto zopár hodín, než sme sa nakoniec dopravili do nášho ubytovania (cez airbnb u domácich). Znovu som mala šťastie – byt bol veľmi pekný, domáca milá a ako bonus, aj tentoraz sa v byte nachádzala mačka. Prítulný kocúr, čo vyzeral ako plyšák.
Spravili sme si špagety, zjedli ich počas pozerania a ja som sa vybrala o piatej, že si aspoň na dve hodiny ľahnem, pretože ma dohnala únava. Skončilo to tak, že sa v medzičase pridala aj kamarátka a spali sme obe až do druhého dňa, dokopy asi pätnásť hodín. Myslím, že som nikdy tak dlho nespala a s najväčšou pravdepodobnosťou už nebudem, ale... dobre to padlo. Mala som pocit, že som si takto vynahradila celý život mojej nespavosti a možno preto som ani nemala výčitky. Začať výlet úspešným spaním vôbec nie je zlé – aspoň v mojom svete nie, kde je úspešné spanie vzácnosť.
Vôňa čokolády a veterné mlyny
(22/08/18 – Streda)
Po spoločnom nekonečnom spánku sme si v posteli naplánovali najbližšie dni (keď sme to už včera tak nehanebne nezvládli). Zjedli sme si na balkóne raňajky, vyhriali sa na slniečku, ktoré sa dralo čoraz vyššie, pohladkali kocúra, dali batohy na chrbát a vybrali sa začať výletovať.
Keďže bez mlynov to v Holansku nejde, rozhodli sme sa rovno na úvod previezť do skanzenu Zaanse Schans.
A bolo to neskutočne krásne. Dedinka s rozprávkovými dreveničkami natretými na zeleno, po brehu jazera veterné mlyny, všade zelená tráva a ovečky a to najkrajšie – ulice boli plné vône čokolády. Strávili sme tu väčšinu dňa prechádzaním sa, fotením, jedením. Samozrejme som si musela kúpiť malú nádobku s holandským kakaom, aby ma zahrievalo ten môj posledný, už jesenný, mesiac v Anglicku.
Celé to bolo ako dedinka z nejakej rozprávky. Nikam sme sa teda neponáhľali, posedeli sme si aj na obede s výhľadom na jazero, plaviace sa loďky a týčiace sa mlyny. Vopchali nohy občas do gigantických drevákov, ktoré tu boli pristavené na fotenie alebo obzreli obchodíky, kde ľudia predávali svoje výrobky.
Boli sme z tohto zážitku nanajvýš spokojné a v takej nálade sme zamierili naspäť do Amsterdamu. Tam sme si ešte kúpili niečo pod zub a vybrali sa na polhodinovú prechádzku k ďalšiemu parku, kde sa mi cestou podarilo zatúlať sa aj do Red Lights District. Tie polonahé slečny stojace vo výkladoch, čo klopkali na okno, keď okolo prechádzali muži, pôsobili veľmi zaujímavo. Takmer som sa cítila ukráteno, že na mňa neklopú.
Po záblesku aj z tejto časti mesta, sme nakoniec už bez blúdenia zakotvili v parku medzi kačkami a potápkami, ktoré nás obkľúčili kvôli jedlu tak zblízka, že keby načiahnem ruku, môžem sa ich dotknúť. To som ale nespravila, mala som pred toľkými operencami trošku rešpekt. Občas som im aj niečo prihodila, aby sa náhodou nespriahli proti mne a nedali si ma na večeru. Aj tu ľudia spolu sedeli, piknikovali, hrali na rôzne hudobné nástroje, alebo sa venovali nejakým záľubám. Celkovo tieto aktivity vidím všade oveľa viac a oveľa častejšie ako u nás na Slovensku.
Večer sme teda strávili príjemným posedením, vo veľmi peknom a zelenom parku (ktorého názov samozrejme zaznačený nemám), až pokým nezačalo byť príliš chladno – to slnko je tu rovnako klamlivé ako v Anglicku. Zaparkovali sme teda na záver naspäť v pokoji izby a spoločnosti kocúra, kde sme sa venovali svojim činnostiam, spokojné so svojím dňom.
Van Gogh a amsterdamské kanále
(23/08/18 – Štvrtok)
Podobne ako v Paríži, aj tu prišiel čas na múzeá a plavby. Z domu sme sa dnes vypotkýňali o niečo neskôr ako sme chceli, ale nakoniec to bolo tak akurát. Počasie sa na nás mračilo, takže dnes už sa to nezaobišlo ani bez mikín.
Na úvod dňa (takže niekedy na obed) nás čakala plavba loďkou po amsterdamských kanáloch. Možno by bolo krajšie, keby nám do toho svietilo slniečko, ale bolo to nakoniec pekné aj také šedé. Len nekonečné rady úzkych pekných domov nalepených na seba, mostov, lodičiek a domov na vode. Na konci som si už musela na hlavu nasadiť kapucňu a občas sa schovať pod striešku, pretože začalo popŕchať. Ale až na konci, takže správne načasované.
Z loďky sme išli rovno do prvého múzea – národné Rijksmuseum. Zdržali sme sa tam asi hodinu, obkukali čo sa dalo, a potom sa vybrali do toho, čo bolo na mojom zozname už nejaký čas – Van Goghovo múzeum. A bolo to krásne. Zamilovala som sa ešte o niečo viac do jeho obrazov, aj tých, čo som nepoznala. Vždy z nich mám pocit, že si rozumieme – že na svet pozeráme akosi podobne.
Bol to taký ospalý deň, aj som sa tak cítila, ale bolo to príjemné. Rovnako ako talianska pizzéria, kam sme zapadli na večeru. Celé to tu je nakoniec veľmi príjemné – posedenia, prechádzky, celé toto mesto ma veľmi baví. Sú tu všelijaké pekné zákutia, zelené miesta, pekné ulice a uličky, ktorými sa ozýva cinkanie bicyklov.
Niekedy si človek musí trochu dávať pozor na život, pretože u nás nie sme zvyknutí brať toľko ohľadu na všadeprítomných cyklistov a tu zase oni nebudú veľmi brať ohľad na vás, ak im vojdete do cesty. Takže som videla zopár ľudí, čo uskakovali na poslednú chvíľu a rovnako tak som si to sama zažila.
Okrem bicyklov sa to tu samozrejme nezaobíde ani bez všadeprítomnej arómy “trávy”. Nie, nie tej obyčajnej v parkoch. Ja som na to už teda bola zvyknutá z Brightonu, ale niekto, kto nie je, tak mu to asi viackrát – a občas aj s poriadnym dôrazom – udrie do nosa. Rovnako ako všadeprítomné obchody v tejto tématike.
Užili sme si teda trochu výhľadov aj kultúry, prechádzok aj posedení a ďalší úspešný deň bol za nami. Jeho zvyšok sme mohli stráviť v našej malej izbe s kocúrom. Takže ideálne.
Na skok do Den Haagu a Rotterdamu
(24/08/18 – Piatok)
Amsterdam sme už vcelku preskúmali, tak dnes sme sa rozhodli rozšíriť náš itinerár a vidieť z Holandska niečo viac. Zistili sme, že len hodinu od nás vlakom sú ďalšie dve známe mestá, tak prečo sa tam nepreviesť, že áno.
Ani dnes nechýbali mikiny, pretože počasie nabralo veľmi anglické vlastnosti – občas slnko, občas mrholenie a vietor. Zima sa už teraz dokáže zarezávať poriadne pod kožu. Cestu som strávila pri knihe a ani som sa nenazdala, už sme aj vystupovali. Stále ma inak fascinuje holandčina, ktorú občas práve takto počas ciest vlakom počúvam. Môj mozog má problém tú reč spracovať, pretože znie ako pomiešaná angličtina, nemčina a francúzština a takisto nemôžem povedať, že by znela zrovna ľubozvučne.
Prvé mesto, po ktorom sme sa dnes prešli, bol Den Haag. Bol ako taký mix Amsterdamu a už niečoho modernejšieho. Miestami to vyzeralo zaujímavo, keď sa nad malebnými budovami týčili oveľa väčšie a modernejšie stavby a kontrastovali spolu. Je to príjemné mesto, privítali nás tenisky visiace na elektrických šnúrach a zopár pekných uličiek.
Nič konkrétne sme neobjavovali, len sme sa tam prechádzali náhodne, kam nás nos zaviedol. Posedeli sme v parku – stále ma udivuje, že tá voda tu je často s niečím zeleným na povrchu pokrytá, takže zelenej tu skutočne nikdy nie je dosť – poobzerali obchodíky a mohli ísť zase ďalej.
Druhé mesto, kde sme poobede dorazili, bol Rotterdam. Ten bol pre mňa o niečo zaujímavejší – asi preto, že už nepripomínal zmiešaninu Amsterdamu, ale bol svojský a teda to bol trochu iný zážitok. Moderný, zachmúrený, ale s atmosférou.
Keď som cestovala, videla som ho od rieky v noci a bol to krásny pohľad – tie osvetlené mrakodrapy, odrážajúce sa na hladine. Cez deň bol proste šedý a ufučaný, také pochmúrne moderné mesto, ale zaujímavý. Takže po obede sme ho trochu prešli, pozreli nejaké zaujímavé zákutia a modernú architektúru, z mosta sa pokochali výhľadom na rieku a jej brehy, na lode a mrakodrapy a pomaly zamierili zase naspäť.
Chceli sme dnes ešte vidieť pre zmenu aj Amsterdam v noci, aby sme si užili posledný večer v tejto jeho podobe, ale no... aj sme videli, len nie veľmi dlho a nie veľmi veľa. Po príchode sme na chvíľu zaparkovali v Primarku, kde kamarátka ešte nebola a chcela to obzrieť a boli sme tam akurát do tmy. Takže ideálne by bolo, keby vyjdeme von a ideme sa prejsť po nočnom meste, ale samozrejme… pršalo ako bláznivé. Zamierili sme teda rovno na stanicu, behom, a videli len ten kúsok čo nám zabrala cesta – vodu a domčeky a bežiacich ľudí. Ale aj to bol zapamätateľný pohľad – na ten nočný, upršaný kúsok mesta.
Posledný večer sme sa ešte pritúlili k Erniemu, tomu živému plyšovému kocúrovi, ktorý mi bude chýbať a zaľahli, pretože na druhý deň nás už čakala cesta preč. Aj teraz mi to bolo ľúto, ešte by som sa pokojne zdržala a objavila aj tie zašitejšie zákutia. Ale čas na odchod sa blížil a ja som bola rada za to, čo sme v pokoji vidieť stihli.
Zbohom, Holandsko
(25/08/18 – Sobota)
Napriek tomu, že prišiel deň odchodu, neponáhľali sme sa a vstali sme neskôr, keďže minimálne u mňa bolo jasné, že po ceste už spať nebudem. Zbalili sme svoj neporiadok, kufre ešte nechali na byte a vybrali sa naposledy do mesta. Typicky na raňajky (o dvanástej) do McDonaldu. Bol to už taký náš zvyk – veľmi zdravý, áno. Pofotili sme čo sa dalo, vrátane seba, keďže sme to trochu zanedbali, užili si posledné pohľady na domčeky a uličky a bicykle.
V poobede už sme vyzdvihli kufre, rozlúčili sme sa s milou domácou, s jej prítulným kocúrom a vyrazili na odchod.
Na stanici som na rozlúčku objala kamarátku a dni v Holandsku boli za nami.
Cesta naspäť bola zvládnuteľná, tentoraz som ani nemala spolusediaceho, tak som sa mohla natiahnuť. Cestovala som spokojná, ale cítila som aj trochu smútku, kým som sledovala ubiehajúcu krajinu za oknami. Za tým, že by som rada cestovala oveľa viac a dlhšie a že aj teraz, keď sa vrátim domov do Anglicka, už ma tam tiež čaká len chvíľa. Mala som chuť to všetko ešte predĺžiť. Ale občas to nejde.
Občas musí stačiť to čo je a čo bolo. A nakoniec, toto stačilo – nazbierala som opäť momenty, ku ktorým sa budem rada vracať… uličky voňajúce čokoládou, cinkanie zvončekov, krivé domčeky.
Zbohom, Holandsko.
