Po čase sa predsa len partia dočkala, pre istotu a čo najmenej komplikácií si objednali všetci to isté. Čakali a čakali, keď im rundu doniesli, objednali si hneď ďalšiu, na tú si tiež počkali. Vidiac ako to v podniku funguje, kopli rundu do seba, hneď zaplatili a odišli.
Druhý deň - sobota, rovnako Kežmarok, ubytovanie v hoteli, ktorý postavili v sedemdesiatych rokoch lyžiari. Hneď pri hoteli sú dve zjazdovky. Personál asi nepredpokladá, že by sa tu niekto chcel ubytovať, pretože sme na opustenej recepcii strávili asi štvrťhodinku. Nikde nikoho. Vo veľkej jedálni si študenti pripravovali večierok. Čakanie nás už prestalo baviť, tak sme sa vybrali do útrob hotela hľadať nejakú zodpovednú osobu. Akási žena povedala, že zavolá recepčnú. To by nám nenapadlo, že volala recepčnej mobilom, aby odkiaľsi - možno z domu - prišla do hotela na recepciu. Čakali sme ďalších desať-pätnásť minút. Prišiel nejaký chlap a začal s nami vybavovať ubytovanie. Počas toho dorazila aj recepčná... Neviem, či by boli trpezliví zahraniční turisti, hoci aj obyčajní bratskí Česi. Hotel od sprevádzkovania zostal nezmenený, typické socialistické vybavenie, raňajky - napríklad tri rozvarené párky s čajom, krásna okrúhla suma 50 korún... Čím chcú prilákať klientov ak nie výbornými službami?
Stále sobota, popoludnie. V Kežmarku otvorená hádam jediná reštaurácia - priamo v centre, Classica. Ako by to bolo bez háčika - tí, ktorí prišli skôr, mali šťastie, pizzu im urobili. Keď sme prišli z hotela, čašníčka nám neprívetivo povedala, aby sme nespájali stoly, lebo budú mať uzavretú spoločnosť a ona to nebude dávať do poriadku... No, zvláštny prístup k zákazníkovi, ktorý by sa rád najedol a za dobré jedlo aj poriadne zaplatil. Servírka okrem milého uvítania oznámila, že pizzu už neurobia, lebo pečú na tú akciu. Bodka, odchádzala preč. Išli sme za ňou, či by nám aspoň šalát spravili (zhodou okolností sme jedli naposledy podvečer predchádzajúci deň, celú noc sme šoférovali a Miloš pol dňa ešte hral na turnaji, hladní sme boli ako vlci). Veď nakrájať pár kúskov zeleniny... Kdeže, ani šalát neboli ochotní spraviť (kedy ste naposledy - ak vôbec - v reštaurácii prosíkali, aby vám spravili nejaké jedlo???), čašníčka dosť nervózne povedala, že vie, že ju nechápeme, ale ani ona nás nevie pochopiť. Tak sme odišli, v takomto podniku si nedám ani džús. Keď sa spomína Kežmarok, mám iba dve asociácie - krásny hrad a na druhej strane mizerné stravovacie a ubytovacie služby. Len sa pýtam, čo si hotelieri a majitelia reštaurácií myslia, za takéto "služby" čakajú aké obraty?
Koniec apríla. Červený Kláštor - samotný kláštor je úžasný, až na tú ženu, ktorá prideľuje toaletný papier a pýta päťkoruny. Nebolo by dôstojnejšie zvýšiť vstupné o päť korún a z toho udržiavať toalety - bez toaletného papiera na prídel? Okrem toho nie každý /zahraničný/ turista má pri sebe mince, keďže vstupné sa obvykle pohybuje vo vyšších čiastkach.
Incident nechýba ani v obci Červený Kláštor - konkrétne v goralskej reštaurácii u Petríka. Majiteľ prevádzkuje aj penzión, reštauráciu s potravinami a splavy plťkami. Turistov je tu dosť, zväčša poľských, ale objavuje sa aj viacero českých a maďarských áut. Preto ma prekvapil zmätok a otrasné služby v goralskej reštaurácii. Kapacita podľa letáka 75 miest a na terase ďalších 80, podľa webstránky je to inak. Čašníčok päť - ale kdeže by si rozdelili stoly, ktoré bude každá obsluhovať, behali ako splašené sem a tam, a vôbec netušili, kto práve prišiel a chcel by jedálny lístok, kto už má objednané a čaká na jedlo, a kto by už zaplatil a odišiel. Pomaly už tradične si nás desať minút nikto nevšímal, hoci čašníčky chodili okolo - samozrejme všetky zaneprázdnené, alebo sa aspoň veľmi zaneprázdnene tvárili. Po čase sme sa dočkali jedálnych lístkov, vybrali sme si a opäť sme čakali na niekoho, komu by sme náš výber mohli oznámiť. Keď sa tak stalo, čakali sme ďalej. Zmätená servírka nám ponúkala polievku niekoho iného, ale aspoň sme jej pripomenuli, že čakáme. Polievka konečne prišla - po polhodine. V rámci zásad zdravého stravovania nás nechali odpočívať a nezaťažovali nás druhým chodom. Najedení už boli aj tí, ktorí prišli dávno po nás. Milošovi doniesli druhý chod po trištvrte hodine od nášho príchodu. Obaja sme mali objednané úplne bežné jedlá, ktoré nosili každú chvíľu okolo. Ja som len nechcela syr, ktorým bolo jedlo navrchu posypané - mimoriadne zložitá požiadavka... Miloš dojedol, a moje jedlo nikde. Posypané syrom ho niesli niekoľkokrát okolo iným hosťom. Po hodine som už bola dosť najedovaná, Miloš sa išiel spýtať, čo s tým je - vraj o päť minút... Ako na koni. Slávnostne mi to doniesli po hodine a pol v reštaurácii - a navyše po urgencii. Syr bol diletantsky zoškriabaný dolu, čo by mi ani tak nevadilo možno po 30. minútach, ale keďže ani 90 minút nestačilo na to, aby jedlo pripravili poriadne, vrátili sme im ho, nech si kuchár pochutí. Keď priniesli tie polievky, platili spolusediaci svoj účet, servírka pohotovo ponúkla, či zaplatíme jedlo aj my - našťastie sme sa nenechali nalákať, a tak sme zaplatili len za jedlo, ktoré bolo pripravené tak, ako sme si ho objednali. Goralská reštaurácia u Petríka v Červenom Kláštore je jeden z najhorších podnikov, aké som zažila. Nevraviac o chýbajúcich príboroch na stoloch, servírky ich nosili náhodne, mnohí hostia si chodili po príbor k pultu.
Samozrejme počas celej tej doby, čo sme tam trčali, nepadlo ani pol slova, že by sme mali ako zákazníci strpenie, že majú veľa ľudí alebo čosi podobné. Ochota nulová, tak vyzeralo aj sprepitné. Najedla som sa v Spišskej Belej, za 25 minút aj s príchodom, objednaním, čakaním na prípravu, konzumáciou a zaplatením - bez akéhokoľvek problému, jedlo výborné. Začiatok mája, Krásna Hôrka. Národná kultúrna pamiatka, už pri kúpe lístkov sa krásne odzrkadľuje
kultúra v slovenskom ponímaní. Pri kúpe študentského lístka ukazujeme preukaz ISIC. Pokladníčka nás ale veľmi rýchlo navracia do slovenského turistického podnikania. Zľava vraj platí len do 26 rokov, predáva nám lístok za plné vstupné. Krútim hlavou... Pri vstupnej bráne je vycapený návštevný poriadok. Zmienka o zľavnenom vstupnom pre študentov, nič o obmedzení veku. Rovnako na dverách pokladne a suvenírovne - oznamy v slovenčine, angličtine, nemčine a maďarčine, žiadna zmienka o veku. Človek prispeje na kultúru, ale keď má pocit, že pravidlá sú jasné, a nie vycucnuté špekulantsky na počkanie. Nedalo nám to, nech vysvetlia kompetentní, ako je to s nariadeniami a uvedeným vstupným, avšak do Múzea Betliar sa nedalo dovolať. Teda sme sa vrátili k pokladníčke a vyzvedali sme, prečo sa všade uvádza zľavnené vstupné bez poznámky o veku, iba na ozname priamo pri okienku je zrazu veková podmienka. Pokladníčka nevystupovala práve najprívetivejšie, splietala čosi o nariadení riaditeľky Múzea Betliar, ale toto nariadenie nemajú návštevníkom k dispozícii. Obávam sa, že si pani splietla kartu EURO < 26, ktorej nálepku tam tiež mali, s kartou ISIC. Zvláštne, že ako jedni z mála neuznávajú na Krásnej Hôrke medzinárodný preukaz študenta denného štúdia. Ako by tieto tajné nezverejnené nariadenia vysvetľovala anglicky alebo nemecky hovoriacemu turistovi? Na to sme sa jej pýtali, nevedela, pretože ona vie len po slovensky, možno pár slov po maďarsky. Napokon veľmi blahosklonne vymenila lístok za študentský. Povedala, že takto polemizujú aj s novinármi a učiteľmi, lebo nárok na zľavu majú len učitelia s preukazom ITIC - medzinárodným preukazom učiteľov. Medzinárodný preukaz učiteľov oprávňuje držiteľa na zľavu (nie je to uvedené na údajoch o vstupnom, iba v návštevnom poriadku - bez poznámky o ITIC), a medzinárodný preukaz študentov denného štúdia nie? Miestni sú asi zvyknutí a pri akomkoľvek náznaku komplikácií radšej mávnu rukou. Ako ale pri takomto prístupe budú vyzerať služby, ako bude vnímať krajinu zahraničný turista pri takomto jednaní?
Sprievodcovia na hrade sú tiež neveľmi vybavení na komunikáciu so zahraničnými turistami. Na Krásnu Hôrku chodievajú najmä maďarskí turisti, keď sme tam boli my, bolo už aj dosť poľských. Výklad k prehliadke majú po maďarsky vytlačený na papieri, ktorý dávajú maďarským návštevníkom. Poľský turista sa pýtal sprievodkyne, ako bola miestnosť vykurovaná a či v nej nebolo zima. Nerozumela mu ani pol slova. Nebolo by užitočné vyrobiť taký tlačený výklad aj po poľsky?
Okrem toho je nedomyslené aj fotografovanie, fotiť sa dá po zaplatení poplatku - nesmie sa fotiť so statívom, s bleskom sa dá. Prosím vás, neškodilo by menej tým starým obrazom fotenie zo statívu bez blesku?
Krásnohorské Podhradie, mauzóleum Andrássyovcov. Obedná prestávka 12-12:30. Prišli sme 12:26. Pozreli sme si park, pofotili sme exteriéry. 12:40, nikde nikoho, len lístok na dverách oznamuje, že prehliadka sa začína 12:30. Miloš sa zberal naspäť, tak sme sa pobrali na odchod. Pred vstupnou bránou sme zbadali na druhej strane výpadovky z Rožňavy do Košíc ženu, kývla smerom k mauzóleu. Tam za cestou je malý domček, kde sa asi sprievodcovia stravujú. Je to kúštik od mauzólea, asi by mohli mať už odpozorované, koľko času potrebujú na obed, alebo by mali dodržiavať vlastné určené vstupy. Prehliadka však bola dobrá (trvá približne tých 10-15 minút), len škoda, že sa v mauzóleu nemôže fotografovať. Začiatok mája, Gombasecká jaskyňa. Do konca mája sú do jaskýň oficiálne len štyri vstupy denne - posledný o druhej, našťastie pri návale turistov sa sprievodcovia prispôsobujú
a robia aj medzivstupy. Do Gombaseckej jaskyne sme vliezli s niekoľkými poľskými turistami, našincami, a školským výletom, ktorý prišiel v autobuse so značkou okresu Stará Ľubovňa. Učitelia so skupinou žiakov majú vstup za korunu. Myslím, že je to preto, aby dozerali na svoju skupinu a nie aby nechali žiakov fotiť bez zaplatenia poplatku a nechali ich ohmatávať jaskynnú výzdobu. Poniektorí žiaci okamžite po vstupe do jaskyne vytiahli digitálne fotoaparáty a mobilné telefóny a cvakali len tak od pása... Sprievodkyňa niekoľkokrát upozornila, že fotiť smie len ten, kto zaplatil poplatok. Ten je pomerne vysoký - 200 korún, spolu s vstupným slušný obnos. Cestou k východu išla predo mnou postaršia poľská turistka a pred ňou skupinka žiačok. Jedna sa zrazu zohla a zodvihla čosi zo zeme a dala si to do vrecka. Neverila som vlastným očiam. Schmatla som ju za ruku, čo robí, či nepočula, že sa to nesmie. Vie, aké sú za to strašné pokuty? Vrátila ten kameň naspäť, červená ako paprika. Učiteľka si mašírovala kdesi vpredu, keď sme išli okolo nej, podotkla som, že jej žiačka chcela ukradnúť kus jaskyne. Učiteľka len pozerala: "Áno?" - to bolo všetko. Prečo beriete žiakov do jaskyne, keď im predtým nevysvetlíte, čo je na jaskyniach vzácne a nepoviete im čosi o ochrane prírodného dedičstva?
Ten istý deň, jaskyňa Domica. Tu sme si zaplatili aj fotenie. Mnohí si nezaplatili a fotili aj tak - dospelá dcéra s matkou, zasa naši známi žiaci z okresu Stará Ľubovňa... Čo úžasné môžu odfotiť tajným výcvakom z vrecka? Nič, ide len o pocit víťazstva, ako som ich obabral... Dcéra s matkou sa motali na konci skupiny, kým som ja fotila, sprisahanecky pozerali na Miloša. Ten sa ich však spýtal, aký je to pocit okradnúť jaskyňu o dvesto korún. Chalani zo školského výletu sa prestali pochechtávať, keď som na nich namierila fotoaparát, ako tajne cvakajú. Nechcú byť na internete ako mladí výtržníci? Pointou je, že v Ochtinskej aragonitovej jaskyni je kamerový systém, na čo upozorňujú aj tabuľky vo vestibule, aj sprievodcovia pred vstupom do jaskyne. Vtedy sa viacero ľudí spamätalo, že by predsa len chceli fotiť. Chodia tam aj dvaja sprievodcovia - jeden vpredu, druhý na konci skupiny. Som si istá, že podobné problémy ako v Gombaseckej a v Domici nemajú. Vstupné je už európske, takisto poplatok za fotografovanie, teda riešením je kamerový systém v každej sprístupnenej jaskyni, dvaja sprievodcovia, alebo aj zníženie poplatku za fotografovanie.
Služby v turizme na Slovensku sú naďalej rozpačité, nevrlí a nevšímaví čašníci, nejednoznačné poplatky za vstupné, nedôsledná kontrola dodržiavania predpisov v chránených oblastiach. Všetky spomenuté jaskyne sú zapísané v zozname prírodného dedičstva UNESCO.
oznamy na Krásnej Hôrke boli fotené mobilným telefónom
