Doplním informáciu, že podobne je zameraná Encyklopedie jazyků Evropy (G. Price a kolektív, Volvox Globator, Praha 2002, 510 strán s mapami a obrázkami), na ktorej sa však podieľalo šesťdesiat autorov, zväčša z Veľkej Británie.
PhDr. Viliam Mruškovič študoval na FiF UK v Bratislave nemčinu a slovenčinu, okrem iného pracoval ako tajomník a správca Matice slovenskej. Naučil sa niekoľko európskych jazykov aktívne a desiatky ďalších ovláda pasívne. Za preklad knihy Pablo Picasso, autor Ingo F. Walther, získal cenu Literárneho fondu za odborný preklad.
Autor predstavuje osemdesiatšesť jazykov, ktorými sa hovorí v Európe, väčšinu samozrejme tvoria indoeurópske jazyky, dozvieme sa aj o uralských jazykoch, turkických, semito-hamitských a mongolských. Nechýbajú približné údaje o počte hovoriacich daným jazykom ku koncu druhého tisícročia. Na rozdiel od spomenutej Encyklopedie jazyků Evropy sa v tejto publikácii preberajú len živé jazyky, hoci nimi hovorí len 15 ľudí (napríklad vodčina).
Každé heslo obsahuje názov jazyka v slovenčine, vo svetových jazykoch a v okolitých jazykoch daného heslového jazyka, jeho zaradenie do jazykovej rodiny a do skupiny, počet hovoriacich, prehľadnú tabuľku s rozdelením na dialekty a nárečia. Autor uvádza pri každom národe aj etnické/etnografické skupiny (pri češtine sú to Valasi, Hanáci, Moravskí Slováci a Lasi; pri slovenčine vydeľuje Búranov, Goralov, Handelcov, Krekáčov, "Poliakov", Sotákov a Tirpákov), menšiny a diaspóru, grafické znaky abecedy, text v danom jazyku a preklad do slovenčiny.
Užitočnou pomôckou pre nejedného čitateľa je tabuľka tvorenia etnoným, demoným a glottoným (pomenovaní národov, etník a jazykov). Často sa v prejave objavujú bohemizmy na -ština, pritom väčšina pomenovaní jazykov, glottoným, v slovenčine končí -čina.
Bibliografia, z ktorej autor čerpal, je uvedená na štyridsiatich šiestich stranách. Každé dielo je očíslované a pod heslami sú uvedené čísla publikácií, ktoré sa práve k danému heslu viažu.
Pri takom obsiahlom diele sa nemožno vyhnúť chybičkám. Encyklopédiu som celú zatiaľ neprešla, v textoch k jednotlivým jazykom, ktoré ma najviac zaujímali, som objavila drobné chyby: v hesle Slovenčina časť Slovenské menšiny - rumunská obec Cipar (Tipar) - v zátvorke má byť rumunský názov, teda správne Ţipar (strana 55), v hesle Rumunčina tvrdenie "Pred rokom 1954 sa používala aj graféma ´â´" nie je celkom správne, znak sa používa bežne aj dnes, v rámci porevolučných tendencií k relatinizácii rumunčiny a očistenia od slavizmov. Keďže je doktor Mruškovič filológ a lingvista, mám výhrady k názvom arumunských nárečí "pindoské, epiroské" - od Pindos, Epeiros by malo byť pindské, epirské alebo nárečie Pindu, Epeiru/Epiru; medzi novogréckymi dialektami na strane 255 je správny tvar "epirský". Časť Arumunov prišla z Grammu alebo z obce Grammos, nie "z Grammosu" (strana 229). Tiež skloňovanie názvov gréckych ostrovov nie je správne, "na Imbrose", "na Tenedose" má byť správne na Imbre, na Tenede alebo na ostrove Imbros, Tenedos (strana 256). Na strane 233 v hesle Meglenorumunčina je chyba: "O existencii tohto jazyka veda dlho nevedela a objavil ho iba v 19. storočí T. Weigand (roku 1890)." Weigand sa volal Gustav, chyba zrejme vznikla blízkosťou kláves T a G.
Názov Arumunov podľa stredovekých kronikárov je prepísaný v alfabete s nesprávnou sigmou na konci (σ namiesto ς), grécke názvy autor uvádza bez vyznačenia prízvuku, grécke mestá sú nesprávne prepísané: "Metsovon" miesto Métsovo/Metsovo, "Trikkala" namiesto Tríkala/Trikala - pričom na ďalšej strane autor používa tvar "Tríkala". Tiež tvar "usadnutí obchodníci a remeselníci" (strana 229) je vhodnejšie nahradiť formou "usadlí", tak je aj uvedené na strane 233. V časti o novogréčtine sa ľudový jazyk dimotikí objavuje v mužskom rode "po páde fašizmu (roku 1974) sa v roku 1976 zaviedol do základných škôl povinne dhimotikí", "dhimotikí si vybudoval odbornú terminológiu" (strana 254) - dimotikí je prívlastok ku glossa (jazyk), čo je feminínum, preto by mala ostať zachovaná forma feminína: sa zaviedla do škôl dimotikí/ sa zaviedol ľudový jazyk dimotikí. Pritom na strane 258 je v tvare ženského rodu: "sa zaviedla dhimotikí s fonetickým pravopisom, ale ani tej nerozumeli, učili sa ju ako cudzí jazyk". Samotný názov tiež nie je jednotne napísaný, malo by byť Evropa lingvarvm nationvmqve alebo Europa linguarum nationumque. Okrem týchto lapsov sa v texte nájde niekoľko preklepov a nedoklepov.
Kto nič nerobí, nič nepokazí. V rozsiahlom diele, ktoré je u nás priekopnícke, sú to chybičky, ktoré celkovo publikáciu neznehodnocujú. Vyhnúť sa takýmto chybám možno pozornou redakciou textu. Plusom je, že autor nelipne na zaužívaných ľúbivých tézach, ale snaží sa o triezvy vedecký prístup - príkladom je pasáž o Valachoch v našich a moravských krajoch: "Valasi prišli na severovýchodnú Moravu až v 17. storočí zo Slovenska s postupujúcou valašskou kolonizáciou. Jej jadrom bolo rusínske obyvateľstvo Karpát s malou časťou Východných Románov. Románsky etnický prvok však nebol nikdy podstatný. Slovo ´valach´ nemá etnickú, ale len profesionálnu hodnotu a označuje pastiera. ..." Kniha mi prišla vhod, pretože z anglických a rumunských materiálov, kde sa píše o Friulian, friulan som používala názov friulijčina. V tejto publikácii o európskych jazykoch - jedinej slovenskej, kde som sa stretla s uvedením tohto jazyka - je tvar friulčina.
Prínos knihy na našom trhu zhrniem opäť z predslovu: "Nie je a ani nemôže byť vyčerpávajúca, pretože aj o tej najmenšej etnickej skupine, resp. jazyku sa dajú napísať knihy. Podáva však základné roztriedené informácie a prostredníctvom uvedenej literatúry môže slúžiť aj pre ďalšie, hlbšie a všestrannejšie štúdium danej problematiky."
