Pochádzal z Malej Ázie, z Halikarnassu, žil približne v rokoch 485-425 pr. n.l. Pozrime sa na jeho správy o grécko-perzských vojnách.
Konflikt vznikol najprv v Malej Ázii, na západnom pobreží medzi gréckymi mestami a Peržanmi. Povstanie iónskych maloázijských miest Peržania potlačili a obsadili aj priľahlé ostrovy. Prvú výpravu Peržanov (492 pr. n.l.) proti Grékom na pevnine viedol vojvodca Mardonios. Prvotným cieľom bolo obsadiť Eretriu a Athény, ale zamýšľali samozrejme podrobiť si čo najviac gréckych miest. Perzské loďstvo skončilo už pri polostrove Athos, silná búrka zničila okolo 300 lodí a zahynulo vyše 20 tisíc ľudí - niektorých zahubili dravé zvieratá, iní sa utopili, ďalší zahynuli na podchladenie a iní sa roztrieskali o skaly. Zbytky výpravy sa vrátili s neúspechom do Ázie. Na ďalší rok Dareios (znamená Podmaniteľ) vyslal novú výpravu - v roku 490 pr. n.l. vypravil 600 vojnových lodí naložených vojskom a koňmi. Peržania zamierili na Eretriu na polostrove Euboia. Obliehali mesto a na siedmy deň s pomocou zradcov Euforba a Filagra vnikli za hradby. Po úspešnej misii
v Eretrii pokračovali Peržania smerom na Athény. K rozhodujúcemu boju prišlo na rovine pri Marathóne. Athénčanov viedlo desať vojvodcov. Na pomoc im prišli Platajčania. Nastal čas zrážky, vojská stáli oproti sebe v šíkoch. Hoci Athénčanov bolo zúfalo málo, vrhli sa proti Peržanom. Strednú - najmenej početnú časť gréckeho šíku Peržania zmietli. Na krídlach zvíťazili Athénčania a Platajčania a obrátili Peržanov na útek. Z Athénskeho vojska padlo 192 mužov, barbarov padlo 6400. Athénčania sa zmocnili siedmich perzských lodí, so zvyšnými sa Peržania ponáhľali do opusteného a nechráneného mesta. Athénčania bežali do mesta po súši a cieľ dosiahli ako prví. Peržania boli nútení odplávať späť do Ázie aj s eretrijskými zajatcami.
Dareios sa chystal na ďalšiu výpravu, ale počas príprav zomrel. Kráľom sa stal jeho syn Xerxes (Bojovník). Štyri roky chystal výpravu a vyzbrojoval vojsko. Bola to najväčšia výprava v dejinách a podieľali sa na nej všetky národy žijúce v Perzii. Xerxes mal ohromné vojsko - Peržanov, Médov, Asýranov, ďalej boli vo vojsku Indovia, Arabi, Egypťania a ďalších vyše štyridsať národov vrátane Frýgov, Lýdov a Thrákov. Celkovo mal k dispozícii v pozemnom vojsku 1 700 000 bojovníkov, lodí vyše 1200, ktoré vypravilo ďalších skoro pätnásť národov vrátane ázijských Grékov. Na lodiach bolo okolo 517 610 bojovníkov. S Arabmi na ťavách a Líbyjcami na vozoch malo dohromady celé vojsko 2 370 610 vojakov. Xerxes s vojskom postupoval zo severu cez polostrov Chalkidiké. Podľa Herodota v oblasti južne od dnešných Thessaloník bývalo veľa levov. Presne vymedzil ich výskyt - len na území ohraničenom riekami Nestos (vlieva sa do Egejského mora nad ostrovom Thassos) a Acheloos (vlieva sa do Iónskeho mora oproti ostrovu Kefallonia). Xerxes pripájal k ázijskému vojsku aj Grékov, cez územia ktorých tiahol - teda jeho vojsko malo celkovo 2 631 610 členov. Okrem bojovníkov viedol so sebou aj služobníctvo a posádky zásobovacích lodí, teda konečný počet sa blížil k počtu 5 a štvrť milióna osôb. To už je niečo.
Gréci posielali poslov so žiadosťou o pomoc do všetkých končín krajiny. Mnohé národy sa zdráhali poslať pomoc. Gréci si stanovili, že treba chrániť thermopylský priesmyk, ktorý je kľúčovým miestom na zabránenie ďalšieho postupu Peržanov.
Xerxove loďstvo postihla podobná búrka, ako loďstvo prvej perzskej výpravy. Keď kotvil v Magnézii, veterná smršť zničila 400 lodí. Toto veľmi povzbudilo Grékov, lebo obyvatelia Delf sa v obavách o osud Grécka pýtali Apollóna a odpovedal im, že sa majú modliť k vetrom, ktoré sa stanú veľkými spojencami Grécka. Gréci sa utáborili v priesmyku - bolo ich niečo cez päť tisíc. Velil im Sparťan Leonidas. Xerxes sa od špióna dozvedel, že Grékov je smiešne málo, a vyčkával štyri dni mysliac si, že ujdú. Lenže Gréci naďalej zotrvávali v priesmyku a nahnevaný Xerxes poslal proti nim Médov a Kissiov, boj trval celý deň a Médov vystriedali elitní Peržania, nazývaní nesmrteľní (athanatoi). Nepochodili o nič lepšie než Médi, lebo bojovali v úzkom mieste. Zrážky trvali niekoľko dní, situácia sa nijako nemenila, až za Xerxom prišiel Epialtes a prezradil mu tajný chodník do priesmyku. Celú noc stúpali Peržania na horu Anopaia. Gréci strážiaci chodník ich zbadali až na svitaní. Vraví sa, že Leonidas poslal domov tých, ktorí váhali, či zostať, a či odísť. V priesmyku zostalo teda len tristo Sparťanov, sedemsto Thespijských a štyristo Thébanov. Títo - okrem Thébanov, ktorí sa vzdali Peržanom a do celej bitky išli z prinútenia - bojovali s neuveriteľnou vervou, lebo mali smrť viac než istú. Sparťanom je venovaný nápis:
O xein, angélein Lakedaimoníois hóti téde Cudzinec, oznám Lakedaimončanom, že tu
keímetha, toís keínón rémasi peithómenoi. ležíme ich zákonom súc poslušní.
Ešte aj dnes si ho môžete prečítať, je na vrchole mohyly pri ceste z Athén do Thessaloník (E65, E75), smerom na sever na ľavej strane. Z Xerxovho vojska padlo 20 tisíc bojovníkov (úctyhodný výkon hŕstky Grékov!).
V rovnakom čase sa odohrávala aj námorná bitka pri myse Artemision (480 pr. n.l.). Gréci mali 271 triér (trojveslíc). Aby ich Xerxovo loďstvo hneď nezničilo, vytvorili Gréci kruh - provy vystrčili dopredu proti Peržanom a zadné časti lode mali otočené k sebe navzájom v strede kruhu. Nasledovali nerozhodné boje a keď Gréci dostali správu o padlých Sparťanoch v priesmyku, rozhodli sa z mysu odplávať.
Niekoľko Arkádčanov prebehlo k Peržanom, tí sa ich vypytovali na Grékov. Práve v tomto období oslavovali olympijské hry (preto väčšina štátov poslala do Thermopýl len malú časť vojska, ostatní ich mali nasledovať po hrách). Peržania sa veľmi čudovali, keď sa dozvedeli, že cena za víťazstvo v pretekoch je iba olivový veniec. Niektorí z Peržanov sa obávali, pretože Gréci nebojujú o peniaze, ale o česť (ú perí chrysú, allá perí dóxés). Thessálčania sprevádzali barbarov do stredného Grécka. Peržania vypálili celú Attiku a vylúpili chrámy na Akropoli. K ich vojsku sa postupne pridávali ďalšie národy, takže celkový počet sa veľmi nelíšil od počtu pred bitkou v Thermopylách. Gréci odplávali k Salamíne, zozbieralo sa tam ešte viac lodí, než mali pri Artemisiu - 378 triér. Keď sa dozvedeli, že Athény sú obsadené, jedni chceli odplávať k Isthmu a tam sa brániť. Themistokles ich presviedčal, že takticky najlepšie je stretnúť sa s Peržanmi práve pri Salamíne. Perzské pozemné vojsko tiahlo smerom na Peloponnéz a loďstvo k Salamíne. Peloponnézske národy sa zišli na Isthmijskej šiji a tam sa opevňovali. V námornej bitke sa darilo lepšie Grékom, aj vďaka tomu, že vedeli plávať, takže tí, ktorých loď potopili, doplávali na ostrov, barbari plávať nevedeli, a tak sa utopili. Xerxes odtiahol naspäť do Perzie, jeho vojvodca Mardonios si vybral 300 tisíc najlepších bojovníkov a plánoval prezimovať v Thessálii a na jar dobyť Peloponnéz.
Mardonios teda tiahol z Thessálie do Attiky. Cestou priberal ďalších gréckych vojakov. Prišiel druhýkrát do Athén, tie boli stále opustené, takže ich obsadil bez boja. Athénčania sa uchýlili na Salamínu a vyslali poslov do Sparty žiadať o pomoc. Sparťania sa najprv zdráhali, lebo hradba na Isthme bola už takmer postavená a preto sa cítili bezpečne. Keď však Athénčania povedali, že sa pridajú na stranu Peržanov (keďže Sparťania im odopreli sľúbenú pomoc) a budú bojovať na kráľovej strane, kamkoľvek ich povedie, Sparťania poslali 10 tisíc ťažkoodencov a 7 tisíc heilótov. Mardonios sa o postupujúcom vojsku dozvedel a opustil Athény, pred odchodom ich zapálil a budovy aj s hradbami nechal strhnúť. Vrátil sa do Boiótie, do blízkosti spriatelených Théb a utáboril sa na území medzi Erythrai a Platajami. Spartský oddiel povzbudil ostatných Peloponnézanov, ktorí sa zhromaždili na Isthme, a spoločne prišli do Erythrai. Mardonios poslal proti nim najprv jazdcov, tí dorážali na Megarčanov, ktorí im nevládali čeliť, tak ich vystriedalo 300 Athénčanov s lukostrelcami. Zabili perzského vodcu jazdeckého oddielu. Peržania sa po zistení, že sú bez vodcu, vrátili naspäť, bojovať o jeho mŕtvolu. To už prišli Athénčanom na pomoc aj ostatné oddiely a jazdcov zahnali. Presunuli sa k Platajam a rozostavili sa pri rieke Asópos. Zo všetkých gréckych národov, ktoré sa rozhodli odporovať perzskému kráľovi, sa tu zišlo 38 700 ťažkoodencov a 69 500 ľahkoodencov, teda 108 200 bojovníkov. Velil im Sparťan Pausanias. Proti nim postavil Mardonios 300 tisíc barbarov, a k tomu okolo 50 tisíc gréckych spojencov. Kvôli nepriaznivým veštbám obe strany čakali, kým zaútočí protivník. Po niekoľkých dňoch poslal Mardonios znova jazdcov, aby vydráždili Grékov. Jazdci zasypali prameň, z ktorého bralo vodu celé grécke vojsko, takže sa Gréci dohodli, že v noci odtiahnu na ostrov tvorený dvoma ramenami rieky. Lenže väčšina vojska išla až do Platají a ukryli sa pri Hérinom chráme. Na pôvodnom mieste zostali len Lakedaimončania a Tegejčania - 53 000 bojovníkov, Lakedaimončania netušili, že ostatní Gréci zdupkali. Athénčania tiež neodišli ďaleko, pretože ak by nastal boj, nechceli byť inde, než Sparťania - niekedy je ješitnosť celkom prospešná... Ráno Mardonios zbadal, že sa Gréci stiahli a začal ich prenasledovať. Jeho bojovníci sa vrhli na Lakedaimončanov a Tegejčanov. Tí poslali posla k Athénčanom so žiadosťou o pomoc, lenže cestou Athénčanov (ktorých bolo 8 tisíc) napadli grécki spojenci barbarov. Lakedaimončania v boji zabili Mardonia a jeho najlepších bojovníkov, zbytok vojska ustúpil. Z Grékov bojujúcich proti Athénčanom o dušu bojovali len Boiótčania. Keď padli ich najlepší muži, stiahli sa aj oni - ustupovali do Théb. Bitka pri Platajach (479 pr. n.l.) teda skončila takto: z 300-tisícového barbarského vojska odviedol Artabazos 40 tisíc vojakov do Perzie, zo zvyšku zostalo nažive necelých 3 tisíc mužov, Lakedaimončanov padlo 91, Tegejčanov 16 a Athénčanov 52. Po Peržanoch zostalo v tábore mnoho pokladov a šperkov. Pausanias nechal urobiť obed, aký robili pre Mardonia, aj so zlatými a striebornými lehátkami. Potom kázal pripraviť obed na sparťanský spôsob, keď hľadel na ten veľký rozdiel, smial sa a povedal gréckym vojvodcom, aký bol Peržan hlúpy - žil v luxuse a prišiel lúpiť ku Grékom, ktorí žijú skromne - ándres Hellénes, tónde heíneka egó hyméas synégagon, bulómenos hymín túde tú Médón hegemónos tén afrosýnén déxai, hós toiénde díaitan échón élthe és hyméas hútó oizyrén échontas apairésómenos.
Rovina pri Platajach - miesto víťaznej bitky
V ten istý deň utrpeli Peržania porážku od gréckeho loďstva pri myse Mykalé (oproti ostrovu Samos). Gréci s pomocou maloázijských Iónov Peržanov porazili. Po boji sa plavili popri pobreží naspäť do Grécka. Athénčania chceli dobyť polostrov Chersonésos (dnes Gelibolu v Turecku), tak zaútočili na najsilnejšiu pevnosť Séstos.
Dobytím Séstu sa Herodotovo rozprávanie o grécko-perzských vojnách končí. V kontexte týchto vojen to nebola veľmi významná udalosť, preto sa dielo považuje za nedokončené. Historik zrejme zomrel skôr, než stihol celé dielo prejsť, preštylizovať a doplniť. Faktom ale je, že dobytím Séstu sa skončila vojna na gréckom území. V nasledujúcom období vznikol athénsky námorný spolok, zameraný na ochranu a oslobodenie ostrovanov a maloázijských Grékov. V roku 450 pr. n.l. porazili Gréci Peržanov pri cyperskej Salamíne. 449 pr. n.l. sa vojny skončili Kalliovým mierom, kráľ Artaxerxes I. uznal nezávislosť gréckych miest v Malej Ázii. Len tak pre lepšiu orientáciu - Alexander Veľký po vyše 100 rokoch od týchto udalostí (334 pr. n.l.) načal definitívny pád perzského impéria, a jeho územia pričlenil k svojej ríši.
