Názor vznikol z nadšenia pri objave sanskrtu a stotožnením jeho starovekých používateľov s pôvodnými Indoeurópanmi, čo sa však ukázalo ako chybné. Keďže neexistujú dôkazy ani zmienky o tom, že by predkovia Grékov, Keltov, Germánov a ostatných európskych kmeňov boli v tejto oblasti, pravlasť Indoeurópanov sa hľadala v Európe. Podporu má táto teória vo fakte, že práve v Európe je najviac indoeurópskych jazykov, doložených už od dávnych čias. Navyše sa tieto jazyky dosť odlišujú, čo vylučuje príchod jednoliatej veľkej skupiny, ktorá by sa mala postupne rozpadať. Tento názor bol mierne spochybnený objavom tocharských dialektov na území Číny, avšak bližším skúmaním fonetických zmien ovplyvnených stykom s inými, neindoeurópskymi jazykmi, prišli vedci k názoru, že tocharčina sa na Ďaleký východ dostala dlhou cestou - z pravlasti Indoeurópanov.
Čo sa týka postupu Indoeurópanov, je jasné, že dnešné Grécko kolonizovali helénske kmene zo severu, takisto aj Itália bola osídľovaná zo severu. Západná časť Európy - Pyrenejský polostrov bol obývaný neindoeurópskymi kmeňmi až do príchodu Rimanov. Indoeurópska skupina na východe hraničila s ugrofínskou, ktorej pravlasť ležala pravdepodobne medzi Volgou a Uralom. Z toho vychádza, že pravlasť Indoeurópanov bola medzi Rýnom a oblasťou dnešného stredného a južného Ruska. V skúmaní pravlasti a prajazyka sa objavujú dva názory - monogenéza: indoeurópske jazyky sa vyvíjali z jedného pôvodného centra, z ktorého neskôr skupiny migrovali. Polygenéza: vychádza z porovnania indoeurópskych a neindoeurópskych jazykov, teória splývania dvoch jazykových oblastí s veľmi obtiažnym nájdením pôvodného domova.
Rekonštruovať indoeurópsky prajazyk je veľmi náročná úloha. V ostatnej dobe sa hovorí o tom, že nebol jednotný prajazyk, ale išlo o skupinu veľmi blízkych nárečí. T. Burrow v publikácii The Sanskrit Language (1973 3. vydanie) v úvode píše: „Na vývin indoeurópčiny nemožno nahliadať ako na vznik románskych jazykov z latinčiny. Vtedy sa rôzne jazyky odvodzovali z jedného a jednotného jazyka. Ale v prípade indoeurópčiny je isté, že to nebol takýto jednotný jazyk, ktorý možno vyskúmať pomocou porovnávania. Bolo by jednoduché vytvoriť viac-menej donekonečna rad tvarov (čo sa z čoho vyvinulo) pre sanskrtské nābhi-, a grécke οmfalós (pupok), ktoré napriek tomu, že sú priamo zdedené z pôvodného indoeurópskeho obdobia a sú spríbuznené, nedajú sa redukovať na jediný pôvodný výraz. V skutočnosti detailné porovnanie jasne ukazuje, že indoeurópčina, ktorú takto môžme dosiahnuť, bola už dávno rozčlenená na rad rôznych dialektov." J. Vacek v skripte Úvod do studia indických jazyků II, Indoárijské jazyky v kontextu indoevropské jazykovědy (1975): „Snahy o rekonstrukci prajazyka byly důležitou součástí indoevropské jazykovědy v jejích počátcích, avšak postupně se ukazovalo, že pojetí indoevropského prajazyka jako dialektově jednotného jazyka je neudržitelné." Problémom je datovanie - v niektorých jazykovedných prácach sa uvádza, že okolo roku 2500 pr. n.l. sa z jednotnej pravlasti začali migračné vlny, ktoré spôsobili vznik jednotlivých jazykov. Avšak v čase sťahovania z pravlasti už museli nadobúdať dialekty svoje charakteristické črty, pretože je jasné, že keď sa oddelila indo-iránska vetva (cca 2000 pr. n.l.), jej členovia hovorili nie pôvodným spoločným indoeurópskym jazykom, ktorý sa postupne zmenil na indoiránčinu, ale práve indoiránskym jazykom, ktorý sa formoval už na území Európy pred odchodom. Údaj o počiatkoch migrácie treba posunúť viac do minulosti. T. Burrow: „Ak niekedy existovala jednotná indoeurópčina, ktorá sa šírila z ohraničenej oblasti, muselo to byť dávno pred akýmkoľvek raným obdobím, ktoré môžme dosiahnuť porovnaním. ´Primitívna indoeurópčina´ sa musí brať ako kontinuum príbuzných dialektov, ktoré boli na rozsiahlom území v Európe, dialektov, ktoré už pred časom veľkých sťahovaní začali nadobúdať charakter rozdielnych jazykov." J. Vacek: „Rekonstruovaná indoevropština je v podstatě souborem prvků, které příslušejí různým, často obtížně určitelným obdobím a oblastem. ... Pizani /Pizani: K indojevropejskoj probleme, 1966/ připouští pouze možnost rekonstruovat ´prajevy´, nikoli ´prajazyk´. ... V novějších pracech se celkově objevuje důležitá změna v nazírání na povahu onoho vztahu mezi jazyky. Zatímco starší práce chtějí rekonstruovat a hledat společný zdroj, uvažuje se v moderních pracech právě o otázce možného vzájemného vlivu."
Indoeurópska jazyková skupina sa skladá z jazykov:
Albánsky jazyk: dva dialekty - severný gegický a južný toskický. Pokladá sa za jazyk vyvinutý z illýrčiny alebo z thráčtiny. Albánčina je silno ovplyvnená latinčinou, taliančinou a turečtinou. Najstaršie pamiatky 16. - 17. storočie.
Árijské (indo-iránske) jazyky: tri skupiny - iránske, dardské (káfirské) a indické jazyky. Stará iránčina dochovaná v klinopisných záznamoch 6. - 4. stor. pr. n.l. a avesta - posvätné texty zoroastriánov. K iránskym jazykom patrili aj jazyky Skýthov, Sarmatov a Médov. Stará indičtina tradovaná ústne - védy od cca 1500 pr. n.l., podobne ako staroiránčina je písomne zaznamenaná oveľa neskôr.
Arménsky jazyk: podobne ako gréčtina používaný už od staroveku. Preklad Biblie v 5. storočí.
Baltské jazyky: litovčina, lotyština a vymretá stará pruština. Litovčina si zachovala archaické črty. Najstaršie pramene z 15. - 16. storočia.
Slovanské jazyky: západné - lužická srbčina, čeština, slovenčina, poľština; južné - slovinčina, chorvátčina, srbčina, macedónčina, bulharčina; východné - ukrajinčina, bieloruština, ruština. Najstarší prameň preklad Biblie z 9. storočia. Baltské a slovanské jazyky majú viacero spoločných čŕt, ale aj rozdiely, pre ktoré nemožno hovoriť o spoločnom pôvodnom baltoslovanskom jazyku.
Grécky jazyk: zložený z dialektov (aiolský, iónsky, attický, dórsky...). Cez spoločný jazyk koiné a byzantskú gréčtinu až po novogréčtinu. Najstaršie texty sú v mykénčine, cca 1500 pr. n.l.
Italické a románske jazyky: italické: osko-umbrijské - oskičtina, umbrijčina, sabelčina...; latino-faliské - latinčina, faličtina. Nápisy od 6. storočia pr. n.l.
Latinčina je základom románskych jazykov, západné - francúzština, provensálčina, portugalčina, španielčina, katalánčina, rétorománčina, sardínčina; východné - moldavčina, rumunčina, taliančina, dalmátčina (vymretá od 1898).
Keltské jazyky: kontinentálne keltské jazyky boli používané v staroveku v západnej Európe, na Balkáne a v Malej Ázii (Gallovia, Kelti, Galati), dnes vymreté. Ostrovné keltské jazyky - gaelčina, kymérčina, kornčina, bretónčina, používané v Írsku, Walese, Škótsku a ostatných ostrovoch patriacich k Veľkej Británii. Najstaršie pamiatky z 8. storočia.
Germánske jazyky: západné - angličtina, nemčina, frízčina, holandčina; severné - škandinávske (švédčina, nórčina, dánčina, islandčina); východné - vymretá gótčina. Najstaršia pamiatka je Ulfilov gótsky preklad Biblie, 4. storočie; škandinávske runové nápisy z 8. storočia.
Tocharský jazyk: dialekt A a B, oblasť dnešnej Číny - Turkestan, najvýchodnejší indoeurópsky jazyk. Pamiatky sú buddhistické rukopisy, preklady zo sanskrtu, 6. - 10. storočie.
Chetitský jazyk: v Anatólii, najstarší doložený indoeurópsky jazyk, dialekty: klinopisná chetitčina používaná v úradných záznamoch, luvijčina a palajčina. Pamiatky sú klinopisné tabuľky z obdobia 1700 - 1200 pr. n.l.
Ostatné vymreté indoeurópske jazyky: lykijčina, lýdčina a frýgičtina v Malej Ázii. Z nich je zachovaných pár nápisov v písme odvodenom z gréckeho, 7. - 4. storočie pr. n.l. Na Balkáne a v Itálii bola rozšírená illýrčina, thráčtina, dáčtina, staroveká macedónčina, všetky sú doložené niekoľkými nápismi alebo glosami u gréckych a latinských autorov.
