Amrita navštívi Rumuna sama seba sa pýtajúc, prečo chce vedieť novinky o mužovi, ktorý jej za tie roky ani len neodpovedal na listy. Mircea Eliade má v jej románe meno Mircea Euclid. Cudzinec, ktorý požiadal o stretnutie s ňou, je rumunský sanskrtológ, Eliadeho žiak. Od neho sa dozvie, že v Rumunsku ju pozná takmer každý. Indka občas počula o knihe, ktorú napísal, ale nikdy ju nečítala, ani nevedela, ako Mircea ich príbeh stvárnil. Sergui jej prezrádza, že hrdinka chodievala v noci do Mirceovej izby. Amrita je pobúrená. Prečo o nej popísal také klamstvá, keď predsa nikdy za ním v noci nechodievala?! Rumun ju ukľudňuje, že je to spôsob, akým Mircea pokračoval v ich príbehu, a nikdy na ňu nezabudol. Prečo sa teda nikdy neozval ani ju nevyhľadal?
Maitreyina kniha je písaná inak, je plná rôznych emócií, nielen v súvislosti so vzťahom k Mirceovi, ale všeobecne, je z nej cítiť intenzívne prežívanie básnickej a filozofickej duše.
Amrita je zmietaná silnými pocitmi a praje si vrátiť sa o 42 rokov späť, vidieť sa znova s Mirceom. "Kto je tá Amrita, kde je ten Mircea? Keby sme sa teraz stretli, ani by sme jeden druhého nespoznali." Rovnako ako Allan v Eliadeho príbehu, tak ani Amrita v Maitreyinej interpretácii si nevie spomenúť presne na deň, kedy sa prvýkrát stretli.
Nie je typickou Indkou, jej otec bol významný filozof a učiteľ, v ich dome sa často striedali návštevy z cudziny, a vďaka nim sa ich domáce zvyky pomaly menili a pozvoľna približovali západným. Prestierali stoly západným spôsobom, ženy nemuseli byť počas návštev schované za závesmi. Ich dom bol naozaj zvláštny, napoly západný a napoly v tradičnom indickom duchu, obývaný množstvom ľudí, príbuzných prichádzajúcich z vidieka. Zároveň sa stretávali s významnými bengálskymi osobnosťami, ktorých postavenie a spôsoby boli odlišné od tých, ktoré boli v chudobnejšej východnej časti Bengálska. Najväčšou osobnosťou bol básnik a filozof Rabí Thákur (Rabindranath Tagore), ku ktorému chodievala Amrita-Maitreyi od trinástich rokov, aby sa pod jeho vedením stala význačnou poetkou. Spolu s otcom prelamovali vtedajšie konvencie, keď ju vodieval prednášať svoju tvorbu na rôzne chlapčenské školy a kolégiá. Aj tak však s chlapcami nekomunikovala, pretože obe strany boli zviazané stáročnými zvykmi, keď ženy bývali v ústraní a nezúčastňovali sa mužských debát. V tejto spoločnosti sa nerozprávalo o sexe, o bozkávaní, ani o objímaní. Mladá Indka nikdy nevidela čo i len páry držiace sa za ruky.
V oboch príbehoch sa objavujú tie isté príhody (rozhovor o terasách, príhoda v opere, keď Maitreyi obťažoval Rus, ktorý si kládol ruku okolo jej pliec, Mirceovo/Allanovo ironizovanie, ako môže šestnásťročná slečinka písať filozofické poémy). Amrita opisuje Mirceov výzor pri prvom stretnutí takto: "Všimla som si, že nosí okuliare s hrubými sklami, vlasy mal jemné, štvorcovú tvár, čelo klenuté, lícne kosti vystúpené a jemné (úzke) pery. Páči sa mi zvyk Európanov postaviť sa keď vítajú ženu. Našich chlapcov to nikdy nenapadne. Zostanú sedieť s nohami vedľa seba a ani ťa nezaregistrujú, alebo sú príliš servilní." Otec jej ho predstavil ako svojho študenta, ktorému ponúkol u nich bývanie a nakázal jej pripraviť mu izbu. Amrita sa váhavo spýtala, prečo musí u nich bývať Angličan. Otec bol prekvapený a trochu nahnevaný, povedal jej po bengálsky, že to nie je Angličan, ale prišiel z malej európskej krajiny, a aj keby bol Angličan, čo by sa stalo. "Pozrela som sa pozorne na Mirceu Euclida. Nie je Angličan. Jeho pokožka je biela, avšak vlasy nemá hrdzavé, lež čierne a začesané dozadu, à la Albert, ako sme my hovorievali. Na chvíľu sa zastavil pohľadom na mne, a vzápätí ho odvrátil."
V Eliadeho príbehu Allan učí Maitreyi po francúzsky a ona jeho po bengálsky v jeho izbe. V Maitreyinej knihe sa učia sanskrt spoločne s inými bengálskymi chlapcami pod dohľadom a vedením otca. Po jedle ostatní študenti odchádzali, a Amrita s Mirceom pokračovali v rozhovoroch. Až neskôr jej otec navrhol, aby sa od Mirceu učila po francúzsky, a ona jeho po bengálsky. Ani jeden z nich však nebol dostatočne vytrvalý a mali iné záujmy a túžby.
Príbeh je prerušovaný súčasnosťou, Amrita rozmýšľa, čo má povedať manželovi, za ktorého je 38 rokov vydatá, o Mirceovej knihe. Musí sa porátať s Mirceom. Prečo nenapísal o nej pravdu? Pravda nebola dostatočne zaujímavá? Písal pre peniaze? Ona sa vo svojom príbehu zmieňuje len o držaní rúk, objímaní a bozkoch, nikdy sa spolu nemilovali. Mircea jej mnohokrát vyznal lásku, ale ona jemu nie. Nebola si istá, či tá príťažlivosť je naozaj láska a bála sa, že by sa ten zázrak zmenil, ak by si bol Mircea istý. Sám jej aj položil otázku, či sa za neho vydá, ale vedela, že rodičia by s tým nikdy nesúhlasili.
Ich vzťah vyšiel najavo prostredníctvom chorej sestry, rovnako ako v Eliadeho verzii, ale rozdiel je v tom, že sa Amritina matka spýtala dcéry, či sa aj ona chce za neho vydať a chcela to zariadiť k spokojnosti mladých. Otec však bol proti a museli sa mu podriadiť. Mircea musel odísť. Amrita sa s odlúčením nemohla zmieriť.
Príbeh pokračuje Amritinou svadbou so starším Indom, ktorý si ju ctil a neuznával ani kastové rozdiely, ani popieranie ženských práv. Amrita mala s ním pekný vzťah, ale žili ďaleko, odlúčení od vzdelanej spoločnosti, takže prestala písať. Dvanásť rokov po Mirceovom odchode Amritin otec opustil manželku kvôli svojej spolupracovníčke. Matka, ktorá celý život podriadila jeho šťastiu zostala opustená a keď si Amrita spomenula na svoju lásku z mladosti, matka konštatovala, že všetko, čo si dcéra vytrpela, sa stalo kvôli otcovej chybe, a karmanový zákon sa prejavil - odkedy toho dobrého mladíka vyhnali, stíha ich rodinu len nešťastie.
Amrita sa neskôr niekoľkokrát počas svojich ciest do Európy dopočula o knihe pomenovanej jej menom, ale netušila, o čom sa v nej píše. Dozvedela sa to po štyridsiatich dvoch rokoch od Rumuna Serguia. Bola zdrvená. Mircea Euclid na jej tri listy nikdy neodpovedal. Po stretnutí so Serguiom cítila čoraz viac zvláštny nepokoj a túžbu, až potrebu sa stretnúť s Mirceom. Cítila k nemu nepretrhnuteľné puto, stále bola tým šestnásťorčným dievčaťom, napriek šedinám. Lebo duša zostáva nemenná, nestarne spolu s telom. Tak ani Mircea nemohol byť len starcom bez spomienok. Sergui tvrdil, že Mircea sa v každej svojej knihe zmieňuje o svojom živote v Indii, tvrdí o sebe, že je Indom, pretože sa nemôže vymaniť z očarenia Amritiným menom. Prečo je teda neodpísal? "Konal proti svojej vôli, kvôli svojej povahe nemôže inak, než trpieť. Som si istý, že ti nenapísal práve preto, že preveľmi túžil to spraviť." Áno, bol taký už vtedy dávno, rád sa trýznil. Viacerí sa zmieňovali, že profesor Euclid žije vo zvláštnom svete fantázie, odtrhnutom od reality a spomína na Indiu ako krajinu svojich snov. Aj vo svojich početných prácach sa zaoberá viac fantastičnom, než reálnym svetom.
Amrita dostala pozvánku na konferenciu z Ameriky, keďže znova začala písať. Rozhodla sa navštíviť Mirceu na univerzite, nekontaktovala sa s ním, lebo by bol schopný utiecť. Vošla do jeho pracovne zapratanej stohmi kníh. Starec vykríkol a poskočil. Otočil sa k nej chrbtom. Čo to má byť? Spoznal ju? Pokročila smerom k nemu. Odmietal sa k nej otočiť tvárou v tvár. Samozrejme vedel, kto ho navštívil. Vedel to od chvíle, kedy vstúpila do krajiny. Spýtala sa ho, či dostal jej listy. Presne ukázal prstami, aké boli krátke. Načo sa zamýšľať nad tým čo sa zničilo? Ten zážitok bol natoľko posvätný, že by ho nemohol nikdy prežiť znova, až tak, že si ju vybral z času a priestoru. Človek si nemôže splniť sny. Amrita tvrdila, že ona si svoj splnila, keď prišla za ním. Odpovedal, že je to preto, lebo je Amrita, nezničiteľná, on nezmôže to, čo môže ona, jej kultúra je o mnoho tisícok rokov staršia, nie sú na rovnakej štartovacej čiare. Tvrdohlavo odmietal sa otočiť. Spravil si z nej mýtickú bohyňu, zriekol sa reality. Zbláznil sa snáď? Toľko študoval a nič sa nenaučil, lásku nie je možné zlúpnuť z jedného a zveriť ďalšiemu, je to svetlo, skrášľujúce všetky zasiahnuté objekty. Nebolo ľahké prísť za ním po štyridsiatich dvoch rokoch, preto by mohol dostať rozum. On nemohol ísť do Indie, nedokázal to práve preto, že tam bola Ona. Rozhovor pokračoval - prečo ju tak vykreslil vo svojej knihe? Nie je to ona, tá hrdinka sa jej vôbec nepodobá. "Fantázia, fantázia. Chcel som z teba spraviť tajuplnú bytosť, bohyňu Káli." Pôsobil ako blázon, veľmi túžil sa s ňou ešte raz stretnúť, ale keď prišla, hovoril s ňou obrátený chrbtom. Vo svojej knihe napísal, že ak sa s ňou stretne, pozrie jej priamo do očí. Obaja vedeli, že to pravé ja neumiera, ani jeho city. Ani ten Mircea, ktorý nemá začiatok, stred ani koniec. Ak sa na ňu pozrie, zavedie ho späť o 42 rokov, na miesto, kde sa stretli prvýkrát. Ponuka dostatočne lákavá na to, aby 66-ročný starec zdvihol zrak...
Nezáleží na tom, v ktorom z dvoch príbehov je viac pravdy. Oba sú založené na skutočných udalostiach a z oboch je jasné, že autori boli zážitkami hlboko poznamenaní aj po rokoch. Literárni znalci zaraďujú tento príbeh k nesmrteľným láskam Romea a Júlie, Tristana a Izoldy...
