Rumunský spisovateľ, esejista a religionista Mircea [Mirčea] Eliade strávil štyri roky ako štipendista v Kalkate. Neskôr pôsobil ako profesor na bukurešťskej univerzite, kvôli nepriaznivej politickej situácii emigroval do Francúzska a napokon zaujal miesto profesora na univerzite v Chicagu. Vydal množstvo religionistických štúdií, všetky vo francúzštine alebo v angličtine. Okrem odbornej tvorby písal aj poviedky, z nich vynikajú najmä fantastické poviedky ovplyvnené religionistickým bádaním. Beletriu písal až do smrti výlučne v rumunčine. Pobyt v Indii sa odzrkadľoval v časti jeho tvorby. Najvýznamnejší z tohto okruhu je jeho román Maitreyi, ktorý vyšiel v roku 1933. Eliade si písal denník a určité autobiografické prvky stvárnil aj v románe.
V románe Maitreyi vystupuje pod menom Allan, má 30 rokov (Eliade išiel do Indie ako 21-ročný) a nie je študentom, ale pracuje na regulácii riek a výstavbe železníc. Prichádza do Indie s pocitmi nadradeného, civilizovaného človeka, ktorý sa stretáva s eurázijskými rodinami a na Indov hľadí ako na primitívnu kultúru. Postupne sa zbližuje so svojím nadriadeným, bohatým Indom Narendrom Senom. Jeho postava stvárňuje osobu filozofa Surendranatha Dasguptu, Eliadeho učiteľa, ktorý ho postupne vtiahol do tajov indickej domácnosti. Allan sa zoznámi so Senovou dcérou Maitreyi (tu Eliade ponechal skutočné meno Dasguptovej dcéry) a pomaly s ňou nadviaže vzťah. Spočiatku mu pripadala až odporná ("... pri pohľade na ňu som sa akosi čudne zachvel a na svoje veľké prekvapenie som k nej vzápätí pocítil odpor. Zdala sa mi škaredá: tá bengálska panna s priveľkými tuhočiernymi očami, ohrnutými mäsitými perami a kyprými prsami mi bujnou úrodou svojho tela pripomínala prezretý plod.") Do Senovej domácnosti sa dostáva románový hrdina kvôli rekonvalescencii po malárii. Od chvíle, ako ho ubytoval, myslel na jeho dcéru, ktorá sa rozhovoru s ním vyhýbala. Hoci ho jej tajuplnosť priťahovala, rozmýšľal "či je hlúpa ako všetky ostatné dievčatá, alebo jednoduchá ako divošky, za aké som pokladal všetky Indky." Považoval ju za rafinovanú a namyslenú.
Postupne sa odpútaval od európskeho sveta a ponáral sa do indického, hoci ešte uvažoval "európsky". V zápiskoch a spomienkach sám seba presviedčal, že je na vyššej úrovni a bránil sa zmäteným pocitom, ktoré v ňom vzbudzovala temperamentná a záhadná Indka Maitreyi. Nahováral si, ako si na ňom cvičí ženské triky, pre ktoré je pádnym dôvodom aj to, že je beloch. Sám sa pokladal za imúnneho. Allan sa bránil podľahnúť lákadlám tajomného "primitívneho" indického sveta stelesneného v Maitreyi, avšak súčasne s tým, ako si svoj odpor sám pred sebou zdôvodňoval, sám sa viac a viac zamotával a podliehal.
Namýšľal si, že jeho hostitelia - Maitreyini rodičia podporujú ich "koketné špásovanie" a chcú ich dať dokopy (čo aj sám považoval za nepravdepodobné, lebo by stratili svoju povesť a príslušnosť k bráhmanskej kaste). Sám však do nej zapáral a hneval sa, keď s obdivom hovorila o Rabím Thákurovi, filozofovi a svojom veľkom vzore. V tom čase už si zapisoval Allan do denníka svoje dojmy z Maitreyi takto: "Nie je to krásavica v bežnom slova zmysle, jej krása sa vymyká estetickým kánonom, až burcuje tým, aká je výrazná a je v nej zakliate čaro, ktorým urieka. Priznávam, že mi celú noc nezišla z mysle."
Po čase priznával očarenie indickou spoločnosťou a s radosťou si predstavoval, aké by to bolo byť Maitreyiným manželom. Protichodné pocity však stále pretrvávajú.
Namýšľal si, že sa Senovci plánujú jeho sobáš s ich dcérou, tá predstava ho vzrušovala. Bol presvedčený, že je to aj Maitreyinou túžbou. Ale pri spätnom zhodnotení situácie si uvedomuje, že Maitreyi sa hrala, nie zo zvrátenej radosti z flirtu, ale pre hru samotnú, nedokázala si predstaviť, čo môže vyvolať v dospelom mužovi. Maitreyi však jeho prejavy zbožňovania odmietla, Allan hoci si nahováral, že všetko len predstiera, je zaskočený, a mení svoje spôsoby. "Viem, že ma ľúbi. To nemôže zakryť. Viem, že ju ku mne viažu citové putá. Keby sme ostali dvadsaťštyri hodín sami, bez váhania by sa mi oddala. Ale prečo ma, preboha, uráža? Prečo mi hovorí, že sa jej bridí láska v bežnom slova zmysle? Jestvuje azda aj niečo lepšie?" Sám už ťažko ovládal svoje city a túžby, hoci hru rozohral preto, aby vydráždil Maitreyi. Jej táto hra vyhovovala, ale on sám podliehal. Vybičovaná situácia sa prejavovala ich častými hádkami. Allan nechápal jej obdiv K Thákurovi, ktorého považovala za svojho guru a dôverníka, a preto žiarlil. Jeho vnímanie belocha v opozícii k Indom sa zmenilo, rád by bol Indom, aby sa mohol s ňou oženiť. Keď zbadal indický prejav lásky dotykmi nôh, zamýšľal sa nad rôznymi spôsobmi prežívania lásky: "...či sa pomimo tých všeobecne známych spôsobov nemožno so ženou snúbiť ešte aj nejako inak, rafinovanejšie, tak, že na to človek nenachádza slov, skrze dotyk alebo žart, pričom sa žena bezvýhradne oddáva a ten druhý, ktorý si ju podmanil duchom alebo teplom dotyku, si ju berie celú, tak ako sa to nám nepodarí ani vo vrcholnom ošiali lásky."
Nejaký čas sa jej vyhýbal a vyrovnal sa s jej neprítomnosťou pomerne dobre. "Už po stý raz som pochopil, že ma Maitreyi priťahuje čímsi iným: svojou iracionalitou, barbarskou panenskosťou a predovšetkým svojím čarom. To som si dokonale vyjasnil: bol som urieknutý, a nie zaľúbený. A zvláštne bolo, že som to nechápal vtedy, keď som mal jasné chvíle - tých bolo skôr menej ako viac - ale keď som stál na prahu rozhodujúcich udalostí, teda v realite, keď som začínal žiť." - tu sa objavuje črta z Eliadeho fantastických poviedok, kontrast medzi životom pred iniciáciou a po nej, až vtedy začína pre hrdinu skutočný život, keď prejde z tohto sveta do snového fantastického života.
Allan začal čítať višnuistickú literatúru a keď okúsil na vlastnej koži spomenutý indický prejav lásky a priateľstva objímaním nôh, vyznal Maitreyi lásku. Zaskočená ho presviedčala, že nerozumie jej láske, láske k veľmi drahému priateľovi a inak ho ľúbiť nemôže. Mal by odísť z ich domu. Ona sa zasľúbila starcovi Thákurovi, svojmu guru. Avšak Allan vo svojom "nátlaku" pokračoval, až sa Maitreyi prestala vzpierať a zasnúbila sa s ním darovaním jazmínového venčeka.
Predsa ale nebolo všetko jednoduché, Maitreyi vysvetľovala Allanovi, že jej rodičia ich vzťah nikdy nepripustia, lebo ho brali ako syna.
Maitreyi stále prenasledovala hrozba hriechu - kvôli porušeniu zaužívaných pravidiel, preto sa okrem symbolického jazmínového venčeka zasnúbila s Allanom aj pečatným prsteňom a tajomným indickým obradom, keď sa prihovárala a sľubovala zemi, vode, oblohe aj lesu.
Raz na prechádzke mladšia sestra videla ich prejavy lásky a doma to prezradila. Senovci okamžite zakázali Maitreyi vyjsť z izby a inžinier poslal Allana preč z domu. Allan odišiel z Kalkaty do Himalájí, kde strávil niekoľko mesiacov. Eliade tu vložil do románu svoj vlastný zážitok, keď musel opustiť Dasguptovu domácnosť, on sám strávil v Himalájach šesť mesiacov. Allan sa vrátil do Kalkaty, kde si nemohol nájsť prácu, eurázijskí známi sa mu takmer všetci obrátili chrbtom. V Singapure sa dozvedel, že Maitreyi sa spustila s predavačom ovocia, aby ju rodina musela vyhnať. Ale otec to odmieta. Príbeh sa končí neurčito, otázkou, čo robiť...
Z Eliadovho románu vystupuje psychologická sonda, protiklad "civilizovanej" Európy a Západu v opozícii k barbarskému Východu, protiklad svetského a posvätného. Román Maitreyi napísal kvôli súťaži - napísať dosiaľ nevydaný román. Súťaž vyhral spomedzi päťdesiatich rukopisov a román mu vydali v roku 1933. Do francúzštiny ho preložili v roku 1950 - La nuit bengali a v angličtine vyšiel až v roku 1993 pod názvom Bengal Nights. V roku 1988 natočili rovnomenný film.
Citáty z knihy M. Eliade: Maitreyi, Slovenský spisovateľ 1988 v preklade Hildy Bunčákovej a Ľubice Vychovalej
