V mnohých mestách v Sedmohradsku (po rumunsky Ardeal alebo Transilvania) možno skúsiť ako dorozumievací jazyk maďarčinu alebo aj nemčinu. Ak nič z toho nezaberá, mohlo by pomôcť aj slovenské slovo. Pretože rumunčina je veľmi silne ovplyvnená slovanskými jazykmi, najmä starobulharčinou. Na západe krajiny v oblasti Banát môžu obyvatelia vedieť aj po srbsky, práve v tejto časti sú tiež české dediny, kam v posledných rokoch Česi chodia na dovolenky obzerať život, akým žili aj ich predkovia. Hraničné mesto s Maďarskom Nădlac je známe početnou slovenskou komunitou.
To je však pomerne mladá história. Dejiny rumunského jazyka sa začínajú oveľa skôr a sú zahalené viacerými tajomstvami. Dostať sa k tomu z čoho, kedy a ako rumunčina vznikla, nie je ľahké - z viacerých dôvodov. Korene rumunčiny a etnogenézy Rumunov siahajú do staroveku, keď oblasť celého Balkánu nebola centrom pozornosti gréckych a rímskych dejepiscov. Žilo tu viacero etník - Illýri predovšetkým v oblasti dnešného Albánska, severozápadného Grécka, dnešného Chorvátska a Srbska, Helléni najmä na čiernomorskom pobreží, Thrákovia, o ktorých Herodotos napísal, že sú po Indoch najpočetnejším národom, a keby sa zjednotili boli by nepremožiteľní. Thrákovia neboli jednoliatou skupinou, delili sa na množstvo kmeňov. Z tých významnejších Gréci spomínali Getov a Rimania Dákov. Podľa viacerých názorov išlo o jeden a ten istý kmeň.
Okrem nich na Balkáne sídlili aj Skýthi, Sarmati, Kelti. Zrejme aj iné komunity, ktoré v kontexte gréckych či rímskych záujmov neboli podstatné.
Dákovia si založili aj kráľovstvo a vojenskými výpravami robili starosti Rimanom. Definitívne ich porazil cisár Traianus v roku 106 n.l. Na pamiatku víťazstva dal vztýčiť v Ríme stĺp s reliéfnou výzdobou zobrazujúcou boje. Okrem stĺpu tieto udalosti pripomína dodnes znamenie víťazstva, takzvané tropaion, po latinsky tropaeum. Tropaeum Traiani stojí nad mestečkom Adamclisi v Dobrudži.
Rímska provincia Dacia Traiana bola zriadená na území dnešnej Transylvánie (áno, po slovensky sa píše y, po rumunsky i), Banátu a Oltenie - teda celá juhozápadná štvrtina dnešného územia a k tomu ešte kúsok severnejšej časti. Provincia sa udržala pod rímskou správou v rokoch 106 až 271 n.l. Kvôli stupňujúcim sa útokom germánskych Gótov a Gepidov cisár Aurelianus stiahol administratívu a armádu za Dunaj. Počas existencie provincie za jej hranicami žili tiež slobodné dácke kmene.
Všeobecne v Rumunsku uznávaný názor na vznik rumunského národa a jazyka obhajuje hypotézu, že Rumuni sú potomkami romanizovaných Dákov. Zbytky dáckeho jazyka sa považujú za najstaršie vrstvy rumunčiny (takzvaný substrát). Základom je latinčina, ktorú priniesli Rimania a kolonisti z rôznych častí ríše a ďalšia vrstva (adstrát) pochádza z jazyka starých Slovanov.
Názor o romanizovaných Dákoch sa objavil pomerne neskoro. V polovici 15. storočia humanisti z Itálie cestovali po Balkáne a zistili, že jazyk Rumunov sa v mnohom ponáša na ďalšie románske jazyky. Sedmohradskí vzdelanci poukazovali iba na latinitu rumunčiny, o substráte sa nezmieňovali.
"Oficiálny" názor v Rumunsku však presadzuje mienku, že predkovia Rumunov sú usadení na tom istom území už niekoľko storočí. Presadzuje sa názor o kontinuite Dákovia ~ rímski kolonisti a romanizovaní Dákovia ~ zopár Slovanov, ktorí boli asimilovaní romanizovanými Dákmi. Tento názor sa presadzuje najmä z politických dôvodov, pretože už od čias Uhorska, keď boli Rumuni pokladaní za menejcenných, bezprávnych obyvateľov, je v tejto oblasti veľmi dôležité dokázať kto bol skôr, a kto má teda nárok na územie. Do písmena vzaté to znie ako malichernosť, ale pomery sú také, aj u nás sa objavujú podobné polemiky súvisiace s územnými nárokmi.
Okolo tohto názoru (ktorý sa objavuje aj v bežnej odbornejšej literatúre, napríklad v skriptách, aj v publikácii Dějiny Rumunska od vydavateľstva NLN, editor Kurt Treptow) je však viacero nejasností, ktoré nemožno ignorovať. Sú to archeologické nálezy, zmienky v textoch antických a stredovekých autorov, historické udalosti. Územie Rumunska totiž v treťom až piatom storočí n.l. obývali aj germánske kmene, Avari, Huni a Slovania. Neskôr prišli aj Pečenehovia, Kumáni, Turci.
Názor o kontinuite Rumunov a rumunčiny sa začal presadzovať najmä od 70. rokov 20. storočia. Vtedajšia vláda pod vedením N. Ceauşesca dokonca potláčala slová slovanského pôvodu, aby podporila (čistú) románskosť rumunčiny. Stúpencami tejto teórie sú napríklad I. I. Russu, C. Daicoviciu, A. Rosetti. V obecne dostupných publikáciách o dejinách rumunčiny a o dejinách Rumunska sa spomínajú najmä obchodné a kultúrne kontakty thráckych kmeňov s gréckymi kolóniami na čiernomorskom pobreží (Histria, Tomoi - dnešná Constanţa, Callatis - dnešná Mangalia...), rovnako s Rimanmi ešte pred vytvorením provincie a začlenením k rímskej ríši - bez ohľadu na krátke trvanie samotnej provincie sa spomína rýchla romanizácia, pričom tento proces nie je dostatočne vysvetlený (iba obchodno-kultúrnymi kontaktami a prijatím kresťanstva). Avšak z kresťanskej terminológie sa v rumunčine zachovali len základné pojmy latinského pôvodu, pojmy spojené s hierarchiou cirkvi sú už slovanského pôvodu. Územia južne od Dunaja boli súčasťou ríše omnoho dlhšie, rovnako aj provincia Britannia a predsa sa zo substrátových slov nezachovalo takmer nič, navyše obyvateľstvo po zrušení provincie prestalo používať latinčinu. V tom je čo sa týka rumunčiny určitý rozpor - krátke obdobie styku s latinčinou a taký veľký jej vplyv.
Kvôli tomuto rozporu, archeologickým nálezom a hlavne z rozboru jazyka vznikla už dávnejšie iná teória, dnes v Rumunsku oficiálne veľmi zaznávaná - teória, že predkovia Rumunov nebývali vždy na území provincie Dacia Traiana severne od Dunaja, ale že miestom vzniku rumunčiny sú oblasti južne od Dunaja. Z rozboru jazyka badať javy, ktoré treba preskúmať. Zo slov považovaných za dácke sú totiž mnohé príbuzné so slovami v albánčine. Navyše ak by miestom vzniku rumunského jazyka bola oblasť severne od Dunaja, rumunčina by obsahovala aj slová germánskeho pôvodu. Územie južne od Dunaja bolo súčasťou rímskej ríše niekoľko storočí. Pravdepodobnosť pobytu predkov Rumunov práve v tejto oblasti je dosť vysoká. Pomenovanie Rumunov v ich jazyku - Român dodnes označuje ich príslušnosť k Rímu. Vytvorilo by sa po necelých 170-ich rokoch také silné puto u Dákov, ktorí mali svoje kráľovstvá a bojovali proti Rimanom?
