Keď napriek týmto prekážkam zvládneme slovíčka, gramatiku a syntax, môžme sa pustiť do čítania a najmä do interpretovania textov. Tu vstupuje na scénu aj textová kritika. Jej počiatky siahajú do staroveku, najmä v Alexandrii pôsobili významní učenci a vedci, ktorí sa podujali zozbierať čo najviac textov, roztriediť ich a vzájomným porovnávaním zistiť, čo naozaj autor napísal, a čo sú prídavky. Zameriavali sa najmä na homérske texty a vytvorili značky na označenie "podozrivých" výrazov. Okrem označenia pridaných slov bolo treba aj vysvetliť, na základe čoho kritici tvrdia, že slovo je pridané - Homéron éx Homérú safénízein - "vysvetliť Homéra Homérom" teda podľa výrazových prostriedkov, ktoré používal v iných veršoch. Textovú kritiku zaviedli v rímskom prostredí tiež Gréci. Rimania vďaka svojej praktickej náture textovú kritiku úspešne rozvíjali a písali mnoho komentárov. Po nástupe kresťanstva textová kritika nezanikla, uplatnila sa najmä pri Biblii, keďže vznikalo viacero prekladov z hebrejčiny do gréčtiny a neskôr aj do latinčiny.
Moderná textová kritika používa metódy starovekého bádania, predovšetkým treba zhromaždiť zachované rukopisy, porovnať ich, roztriediť ich a rozhodnúť, ktoré sú najlepšie, prípadne vylúčiť identické rukopisy. Triedia sa podľa vzájomných súvislostí, napríklad aj podľa spoločných chýb. Na základe roztriedenia rukopisov sa vytvorí ich rodokmeň - stemma, kde sú zaznačené vzťahy jednotlivých rukopisov (každý rukopis je označený, obyčajne veľkým písmenom). Keď sme pri rodokmeni - neexistuje žiaden zachovaný rukopis - archetypus, ktorý pochádza priamo od samotného autora, alebo ktorý osobne diktoval pisárovi.
Chyby vyskytujúce sa v rukopisoch sú rôzne, lectio difficilior vznikala v stredoveku pri prepisovaní, keď pisár nahrádzal menej známe slovo ľahším a používanejším, robil tým vlastne text zrozumiteľnejším. Assimilatio: napríklad text "dominus, dominus, deus" zapísal pisár ako "dominus, dominus, dominus". Haplografia je zjednodušenie, pisár zapísal raz to, čo malo byť napísané dvakrát. Dittografia je jej opak - napísané dvakrát, čo malo byť raz: navali bello - navali libello. Omissio je vynechanie slova alebo celého odseku, spôsobené napríklad vtedy, keď sa v texte vyskytuje to isté slovo dvakrát a pisateľ preskočí celý text medzi týmito slovami (saltus oculorum). Metathesis je prehodenie písmen. Chyby sa ľahko vyskytnú aj pri slovách, ktoré majú rovnaké koncovky, alebo sa rovnako začínajú. Transpositio je prenesenie poznámky na okraji do samotného textu. Mnoho chýb spôsobovalo chybné čítanie, keď sa v rôznych typoch písma zamieňali podobne vyzerajúce písmená, alebo neznalosť skratiek, ktoré sa v staroveku hojne používali.
Metódy textovej kritiky sú recensio - cieľom je zhodnotením textu a chýb zistiť a rekonštruovať text archetypu. Emendatio je vedecké opravovanie porušených miest, alebo miest, ktoré sú dokázateľne nepravé. Emendáciou sa opravujú najmä vyššie spomenuté chyby. Najťažšie sa odhaľujú chyby, ktoré spôsobili stredovekí vzdelanci, ktorí svojvoľne opravovali a dopĺňali porušené miesta bez akejkoľvek poznámky o svojom zásahu do textu. Keďže sa v textoch objavujú aj problematické miesta, zle opísané (corruptela), aby editor napriek týmto koruptelám mohol vytvoriť vedecky správne vydanie kódexu (rekonštrukciu archetypu), musí nezriedka použiť postup zvaný divinatio - teda zvolí opravu pisárskych chýb alebo konjektúru - hypotetickú opravu porušeného textu podľa svojej domnienky (ex coniectura), prípadne, ak si nevie rady, označí miesto krížikom (crux philologorum). Ak sa miesto nedá opraviť všetkými spomenutými postupmi, predpokladá sa omissio - vynechanie a editor vyznačí bodkami lakúnu - medzeru pre chýbajúcu slabiku, slovo alebo vetu.
Kritické vydanie textu obsahuje kritický aparát, ktorý je spravidla pod čiarou, v ňom sa uvádzajú čísla riadkov, v ktorých je inkriminovaný výraz. V aparáte sa uvádza okrem čísla riadku aj konkrétne slovo, či slovné spojenie s variáciami podľa jednotlivých rukopisov spolu so skratkami mien editorov, ktorí navrhli uvedené opravy a doplnenia.
Ukážka textovokritického vydania Herodota, Bibliotheca Oxoniensis
Okrem poznámok som čerpala aj zo skrípt J. Češku: Textová kritika ve filologické praxi, 1973
