... každý deň počúvame rôzne jeho podoby, všeličo je optimálne, dokonca niečo je optimálnejšie, ba aj najoptimálnejšie. Je to chytľavé a obľúbené korenenie prejavu učenými výrazmi. Lenže: keď učenosť, tak dôsledná. Optimus, a, um znamená po latinsky najlepší, ia, ie (bonus - melior - optimus) a nie primeraný, namiesto ktorého sa dnes používa - takže neexistuje výraz optimálnejší, najoptimálnejší, lebo superlatív sa nedá ďalej stupňovať. Optimálnejší a najoptimálnejší je rovnaká hlúposť ako najlepšejší a najnajlepší, podobne by sme mohli hovoriť o nástennom, nástennejšom a najnástennejšom...
Do rúk sa mi dostala štúdia Jany Kepartovej z Karlovej Univerzity v Prahe o latinčine a o jej pôsobení na našu kultúru. Spomína napríklad paradox, že školskí, "klasickí" autori (Vergilius, Ovidius, Cicero, grécki dramatici Aischylos, Sofokles, atď.) boli takýmito už v neskoršej antike. Práve im sa venovalo najviac pozornosti od staroveku cez stredovek až do novoveku. Až koncom 19. storočia a v 20. storočí zaznamenala výučba klasických jazykov pokles, vedci sa teda už nemuseli venovať len vzorovým autorom, ale mohli skúmať aj autorov a spisy iných období - archaických aj neskoroantických a stredovekých. Paradox spočíva v tom, že menej výučby podnietilo skúmanie iných období, ale zároveň sa znížila všeobecná znalosť antických reálií. Európska kultúra obsahuje mnoho antických mytologických a historických prvkov. Mnohé diela obsahujú v sebe zmienky a narážky na antickú mytológiu, predpokladajú znalosť antickej histórie, ale čitateľovi sú tieto narážky neznáme a dielo sa tým pádom pre neho stáva nezrozumiteľné a prestáva ho čítať. Pre tých, ktorí sa ľahko nevzdávajú, existuje stále množstvo encyklopédií a slovníkov, prístupných aj na internete.
Menší problém a nezhody vznikajú pri používaní latinských a gréckych mien a názvov v slovenčine aj v češtine. Pravidlá častokrát nie sú zjednotené, jazykovedci presadzujú zdomácnené podoby a klasickí filológovia zasa podoby čo najbližšie originálu. Každý prístup má svoje pre a proti. Ja osobne sa skôr prikláňam k stanovisku klasických filológov. Slovakisti a bohemisti obhajujú svoje stanovisko tým, že v tomto prípade netreba predpokladať u používateľa znalosť klasických jazykov, a tak presadzujú fonetický prepis. Neviem, či je vhodné vždy a všade znižovať latku. Aby sme sa nakoniec týmto nedostali až do obdobia prvotnopospolnej spoločnosti alebo aj ďalej, a každý si bude vydávať svoje vlastné pazvuky.
Vo svojich prácach zväčša používam takmer pôvodný prepis, napríklad Athény a nie Atény, pretože 1. som odchovaná na Zamarovskom, ktorého diela som čítala už na základnej škole a vtedy sa používala táto transliterácia, takže som na ňu zvyknutá, 2. v gréčtine sú t a th dve rozdielne hlásky. Napríklad v škole, keď sme písali seminárne práce, vyučujúci nás vyslovene upozornil, aby sme písali "Athény". Učí síce na katedre histórie, ale je to vyštudovaný klasický filológ.
Možno sa vám takéto polemiky zdajú smiešne a nepodstatné. Ale dotýka sa to aj iných jazykov, nielen klasických. Napríklad minule som sa dozvedela z televízie, že sa píše operka, esemeska atď. To mi príde rovnako čudné, ako možno vám moje rozjímanie nad prepisom latinských a gréckych slov. Odhliadnuc od toho, že v slovenčine máme už dávno napríklad výraz vychovávateľka a nemyslím, že potrebujeme ešte aj operku.
Toto všelijaké miestne prispôsobovanie slov môže viesť k medzinárodným nedorozumeniam. Ku koncu základnej školy som bola v tábore v Maďarsku a nemala som tušenia, prečo sa nás všetci pýtajú, či sme z Požoňa. Ani vo sne by ma vtedy nenapadlo, že Maďari nazývajú Bratislavu Pozsony. Ak by si tento názov písali aj na smerové tabule a Nemci s Rakúšanmi Pressburg, taký Rumun, Slovinec alebo Španiel by sa do Bratislavy vôbec nemusel dostať.
V translatológii existuje niečo, čo sa nazýva teória skoposu. Ide o to, aby bol preklad čo najviac prispôsobený prijímajúcej strane. Akosi mi nejde do uší ten výraz "skoposu". Skopos je po grécky cieľ, účel, zmysel (a mnoho ďalších výrazov). Myslím, že výraz vznikol v nemeckom prostredí ako Skopos-Theorie. Zaujímalo by ma, kto to preložil a kodifikoval v slovenčine ako teóriu skoposu. Grécke slová zakončené na -os, -on a latinské slová zakončené na -us alebo -um, v ostatných pádoch túto príponu strácajú a naberajú iné pádové prípony, ktoré sa pridávajú ku koreňu slova. Takže genitív je skopu, atď. Podobne čítame dielo Herodota, nie Herodotosa, lekári neskladajú Hippokratesovu prísahu, ale Hippokratovu, nechodíme do centrumu, ale do centra, nehovoríme o Gaiusovi Iuliusovi Caesarovi, ale o Gaiovi Iuliovi Caesarovi... Nech je ako chce, na skúške ja budem písať o teórii skopu. Asi to bude najoptimálnejšie :-)
