Naši zamestnávatelia očakávajú viac než stopercentné výkony a myslia si (aspoň mám taký dojem, že ich je väčšina), že výkonnosť sa meria len časom stráveným v práci. Akosi ustupuje do úzadia, že výkony sa podávajú ľahšie, aj zamestnanci chodia s väčšou chuťou do práce, keď majú zo svojej práce dobrý pocit a keď sú spokojní s plácou. Pláca nemusí znamenať nevyhnutne peniaze. Potešia aj iné drobnosti, keď viete, že firme na vás záleží a nie ste len hocijaký nahraditeľný kus. Napríklad lístky na kultúru, priestor na regeneráciu a všeličo, čo vám dá pocit, že vás berú ako partnera, na ktorom im záleží.
Nebudem tu rozpisovať vlastné skúsenosti, ktoré som zažila za pár rokov u "malého podnikateľa". Práve ten môj bol malý hlavne duchom. Práca sama o sebe bola fajn, a najlepšie sa mi pracovalo, keď sa malopodnikateľ celý deň neukázal. Ale aspoň mu môžem poďakovať, že som sa vrátila do školských lavíc.
O inom som chcela. Jedna firma práve v tomto čase dokončuje istý projekt. Vymysleli si projekt, samozrejme, za pochodu menili všetko, čo sa zmeniť dalo, aj čo sa nedalo. Bolo treba nastaviť kopu vecí a tak pracovníci jedného oddelenia strávili v práci nielen pracovné dni od vidím do nevidím, ale aj víkendy. Jeden nazbieral toľko nadčasov (samozrejme, nadčasy sa rátajú len za víkend a za sviatok), že sa to blíži takmer k trojcifernému počtu hodín. Ak mu preplatia všetky, bude mať jeho rodinka štedré Vianoce. Ale sú peniaze to hlavné? Neviem. Aké výkony podáva človek, ktorý nemá priestor na regeneráciu, na odreagovanie sa od problémov? Prajem tomu chlapíkovi, nech si peniaze užije. A dúfam, že ho neskolí zápal pľúc alebo iná pliaga, ktorá sa rada chytá na oslabený organizmus.
Ďalší príbeh je z bankového prostredia. Jedna pani pracuje v banke dlhé roky a je odborníčka v pravom slova zmysle. Po večeroch doma študuje zákony a nedokončenú prácu si berie domov a snaží sa ten neustále sa nabaľujúci sa balík nejako okresať. Šéfstvo nereaguje na požiadavky na ďalšiu pracovnú silu. Nie sú peniaze. Keď pracujete za dvoch (prípadne za troch), po čase žiadate aj vyšší plat. Nie sú peniaze. Ale pracovníčku mzdovej učtárne týmito otrepanými drístami neusadíte, keďže pracuje s výplatami a vidí, že šéfstvu peniažky pravidelne pribúdajú. Nakoniec jej dôjde trpezlivosť a oznámi, že od určitého dátumu odchádza do dôchodku. Dobre, nič sa nedeje. Nastane ten deň a zrazu medzi manažérmi a riaditeľmi vznikne poprask. Vyzerá to, že sa im rozpadne mzdové oddelenie. To už je problém, lebo sa môže stať, že im neprídu na účty tie horibilné sumy a možno budú padať hlavy. Hlavy neschopných manažérov, ktorí nezabezpečili bezproblémový chod mzdového oddelenia. Manažérov, ktorí nereflektovali na požiadavku, že treba ešte ďalšiu pracovnú silu. Najprv sa šéfstvo tvárilo urazene a vyhlasovalo: "Vydierať sa nedáme! Vonku čaká desať ďalších na vaše miesto!" Hmm... Možno aj dvadsať. Ale nie je kus ako kus. A hlavná/ý účtovníčka/ík by mala byť osoba s reálnymi skúsenosťami a reálnym vzdelaním. Nie ako manažéri, ktorých vyťahujú z radov svojich známych, bez patričných skúseností a potom to dopadne takto - že si pomaly pod sebou pílili stoličku či kožené kreslo za niekoľko tisíc svojím nezáujmom o vnútroný chod banky. Po čase sa rétorika obrátila a ponúkajú zamestnankyni prácu popri dôchodku. Keď zlyhali vyhrážky, začali prosby a apelovanie na ľudský prístup - čo všetko banka pre hlavnú účtovníčku urobila. S takýmto smiešnym jednaním banka ďaleko nezájde. Kde bol ľudský prístup banky, keď kašlala na potreby pracovníkov? Keď sily troch zamestnancov mzdovej učtárne chcela vyžmýkať do poslednej kvapky? Účtovníčka je znechutená a ktovie, či by zmenila svoj názor, keby jej ponúkli aspoň to, čo žiadala pred pol rokom. Uvidíme, čo sa bude diať. Možno predsa len výplaty vo februári prídu na účty...
