Rozchod koľajníc bol vo všetkých baniach v Železníku 520 mm. Len v hlavných chodbách sa využívala konská doprava, v ostatných častiach sa banské vozíky naďalej tlačili ľudskou silou. Prvýkrát sa zaviedla konská doprava v štôlni Ladislav v roku 1885. Kôň ťahal osem vozíkov v súprave. Mechanická doprava bola zavedená prvýkrát v Hornosirkovskej a v Dolnosirkovskej štôlni, ktoré patrili Rimamuránskej spoločnosti. Súpravu tridsiatich vozíkov ťahali benzínové lokomotívy Ruhrthaler s výkonom 16,2 kW rýchlosťou 1,3 m/s. Štátne bane zaviedli mechanickú dopravu v roku 1917 s použitím trolejovej elektrickej lokomotívy, ktorá ťahala dvadsať vagónov.
Šachty mali na povrchu ťažné parné stroje s bubnami na navíjanie a odvíjanie lán. Niektoré šachty boli dvojčinné, mali dve ťažné klietky.
Banské diela boli vystužené drevenými výstužami - dve 2,2-metrové stojky spojené hore stropnicou. Dolnosirkovská štôlňa razená v 90. rokoch 19. storočia bola vystužená železnými profilmi, takáto výstuž vydržala na niektorých miestach celých 70 rokov ťažby v tejto štôlni. Štátne bane začali v roku 1908 betónovať štôlňu Alžbeta. Táto prvá železobetónová výstuž v Spišsko-gemerskom rudohorí vydržala do konca ťažby v štôlni. Na niektorých miestach rástli na výdreve huby, preto sa drevo impregnovalo. Drevené vence sa používali aj na výstuže šácht a komínov, preto mali banské spoločnosti vysokú spotrebu dreva - napríklad v roku 1904 Rimamuránska spoločnosť spotrebovala 86721 metrov dreva. Ročne sa vo všetkých baniach v Železníku aj v Rákoši spotrebovalo okolo 5000 m 3 dreva.
Osvetlenie v baniach poskytovali spočiatku sviečky, v baniach Rimamuránskej spoločnosti sa v roku 1882 začali používať kahance s repkovým olejom, ktoré ale dosť čmudili. V štátnych baniach sa kahance používali od roku 1885 a v Heinzelmannových baniach sa svietilo stále sviečkami. V roku 1906 baníci Rimamuránskej spoločnosti začali používať karbidové lampy. Štátni baníci ich používali od roku 1908 a v Heinzelmannových baniach prešli v roku 1912 od sviečok tiež na karbidové lampy. Hlavné náraziská boli osvetlené od roku 1895 elektrickým svetlom.
V Železníku nebývali problémy so zatápaním, voda vytekala štôlňami von. V Rákoši sa používali čerpadlá s parným pohonom, viackrát boli tunajšie bane zatápané - v roku 1900 museli byť všetky práce na pol roka odstavené a odčerpávala sa voda.
Vetranie bolo prirodzené, vďaka veľkým výškovým rozdielom vzduch prirodzene prúdil. Toto vetranie však nebolo dostatočné, vzduch sa usmerňoval stavbou dvier a používali sa aj ventilátory, ktoré poháňali chlapci.
Ruda sa spočiatku od jaloviny oddeľovala ručne. Do pražiacich pecí sa nasypalo 9-12 ton sideritu, naň nasypali triesky a drevo, vrstvu drevného uhlia s koksom, ďalej menšiu vrstvu sideritu, na ňu opäť nasypali drevné uhlie s koksom a vrstvy sa striedali až do naplnenia pece. Po zapálení horeli vrstvy 24 hodín, potom zospodku vyhrabávali rudu, ktorú po vychladnutí ručne triedili od jaloviny a nakladali do vozíkov lanovej dráhy. Zvrchu prisypali do pece ďalšiu rudu. Za deň sa prepražilo 18 ton kusovej rudy, zisk bol 12 ton praženej rudy. V roku 1913 vybudovala Rimamuránska spoločnosť v Sirku pri pražiacich peciach zariadenie na mechanické triedenie sideritov, ktoré delilo rudu na drobnú, strednú a kusovú.
V období do konca 1. svetovej vojny bola najvyššia ťažba v roku 1909 - 220,7 tisíc ton. Ťažba rudy v Železníku tvorila 11,2 % celouhorskej ťažby a 20 % železorudnej ťažby na území Slovenska. Asi štvrtina robotníkov bývala v robotníckej osade - tí nemali žiaden majetok, ostatní bývali v okolitých obciach vo vlastných domoch a vlastnili aj malý pozemok,
ktorý sami obrábali. Medzi pracovníkmi jednotlivých banských spoločností boli nielen muži, ale aj ženy a deti. Mzdy záviseli od množstva vyťaženej rudy alebo od vyrazených metrov chodieb. Začiatkom mesiaca v Rimamuránskej spoločnosti určil riaditeľ každej skupine mzdu za vagón rudy/za stopu vyrazenej chodby. V polovici mesiaca skontroloval zoznam, ktorý spravili dozorcovia a skupinám, ktoré prekročili zvyčajný priemerný zárobok, znížil sadzbu, preto baníci do polovice mesiaca nepodávali vysoké výkony, aby im neukrátili mzdu. V skupinách pracovali 2-6 baníci, len vedúci skupiny dostal 100 % zárobku, ostatní podľa dĺžky praxe dostávali 50-95 % jeho zárobku.
Keď vybudovali na Železníku robotnícke kolónie, presídlil lekár bratskej pokladnice z Revúcej do Železníka - v roku 1890. Baníci sa dovtedy aj potom liečili bylinkami a mastičkami, aj zariekaním. V roku 1892 doktor v Železníku zriadil aj malú nemocnicu s desiatimi lôžkami.
Chlapci začínali pracovať ako dvanásťroční, postupne mali viac povinností a museli robiť náročnejšie práce.
Banský zákon z roku 1854 predpisoval spoločnostiam vydanie pracovných poriadkov. V Železníku vydala prvý pracovný poriadok Rimamuránska spoločnosť v roku 1882. Tento poriadok predpisoval 12-hodinový pracovný čas (06:00 - 18:00, 18:00 - 06:00). Robotníkom sa zmena pracovného času nepozdávala - ráno aj večer bývalo čítanie menoslovu, na ktorom museli byť všetci robotníci prítomní, meškanie alebo hovor počas čítania sa trestali. V roku 1899 vydala spoločnosť nový pracovný poriadok, v ktorom pamätala aj na štrajk (odohral sa v roku 1895) - robotníci zúčastnení alebo podporujúci štrajk mohli byť okamžite prepustení. Poriadok vyratúva viacero priestupkov aj s náhradou škody a finančnými trestami.
Počas prvej svetovej vojny muselo veľa baníkov narukovať, preto bola prevádzka v baniach obmedzená. Bojujúcich robotníkov spoločnosti skúšali nahradiť vojnovými zajatcami a civilmi evakuovanými z východu Slovenska. Tieto "náhrady" ušli kvôli zlým pracovným podmienkam a nedostatočnej strave. Baníci dostávali po vojne od spoločností drahotné príspevky, ktoré však nedosahovali ani tretinu skutočného nárastu cien. Problém bol aj s nedostatkom streliva, benzínu a karbidu. Rimamuránska spoločnosť v roku 1915 prerobila banské lokomotívy na petrolejové. Železiarňam zas chýbalo uhlie a koks. Kvôli nedostatku karbidu musel Coburg, ktorý prebral Heinzelmannove bane, obmedziť ťažbu a neskôr aj prepúšťať baníkov. V Železníku robotníci nežili až do roku 1883, bývali v okolitých obciach.
Rimamuránska spoločnosť od roku 1882 postavila šesťbytové domy "Na kríži" a hornú kolóniu Ladislav. Pri dokončení výstavby 22.8.1883 sa usporiadala banícka slávnosť, na ktorú prišla vojenská hudba z Jelšavy. V rokoch 1906-1907 vybudovala spoločnosť štvorbytové domy - dolnú kolóniu Ladislav, v Rákoši postavila prevádzkové budovy a štvorbytové domy už v roku 1896. Spoločnosť tak mala v Železníku 79 robotníckych, 21 úradníckych a dozorcovských bytov, v Rákoši 63 robotníckych a 12 bytov pre úradníkov a dozorcov. V Železníku bývala asi štvrtina robotníkov, ostatní bývali v okolitých obciach.
V roku 1884 postavila Rimamuránska spoločnosť v hornej kolónii Ladislav ľudovú jednotriedku pre deti robotníkov, v roku 1889 už ju museli rozšíriť na dvojtriedku. V roku 1896 zriadili ľudovú školu aj v Rákošskej Bani. Štátne bane postavili byty v rokoch 1913-1914 v osade Alžbeta (1920 premenovaná na Šrobárovú), bolo tam 18 bytov a postavili aj dva dvojposchodové domy s 30-imi bytmi nazvané Štokovec.
|
|
takto vyzerá Štokovec dnes
Raz-dvakrát do roka bývala v dedinách tanečná zábava. Riaditeľ baní kontroloval a cenzuroval noviny a povoľoval zábavy. Tie sa od založenia kolónie (1883) konali v roku 1894 - na počesť Móra Jókaiho, v roku 1903 kabaretný večierok. Robotníci sa na kultúrnych podujatiach nezúčastňovali, lebo v Rimamuránskej spoločnosti sa úradníci, technici a dozorcovia nesmeli stýkať s robotníkmi, nič im predávať alebo od nich kupovať, alebo prijímať od robotníkov dary. Po štrajku v roku 1905 založilo vedenie závodu Čítací spolok, ktorý prevádzkoval knižnicu a čitáreň novín. Zamestnávateľ výberom literatúry chcel vplývať na robotníkov a stretnutiami s nimi chcel získavať informácie o plánoch (prípadné štrajky).
O rok neskôr založili Čítací spolok aj v Rákošskej Bani. V tom istom roku, 1906, postavila spoločnosť v Železníku dve kolkárne - pre úradníkov a podúradníkov zvlášť. Robotnícku kolkáreň postavil Čítací spolok. V Rákošskej Bani postavili medzi cestou a úzkokoľajkou park so stolmi, lavičkami a tanečným kruhom, aj dve kolkárne podobne ako v Železníku. Spoločenský život sa začal viac rozvíjať od roku 1917, keď si robotníci zakladali odborové organizácie a prostredníctvom nich knižnice, usporadúvali prednášky, divadlá a zábavy.
dobové čb fotografie z publikácie G. Frák - Baníctvo v Železníku, 1987
