Baníci požadovali odchod dozorcov a úradníkov dosadených za vojny, žiadali zvýšenie miezd a rozhodli sa pracovať len osem hodín denne, teda zaviedli v Železníku osemhodinový pracovný čas ešte pred vydaním zákona 91/1918. Robotníci boli združení v odborových organizáciách a vzhľadom na ťažké podmienky, zlé platy a nedostatok potravín pochopiteľne inklinovali k sociálnoľavicovým myšlienkam. Zakladali organizácie sociálnodemokratickej strany, tá ale však problémy podľa ich predstáv neriešila, preto sa vytvárala ľavica, a už v júni 1921 vznikali v Turčoku a v Sirku organizácie Komunistickej strany ČSR, v Rákošskej Bani v júli 1922, v Železníku a v Rákoši v roku 1923.
Rimamuránska spoločnosť si svoje postavenie aj majetky udržala aj po vyhlásení ČSR. Jej účastiny aj miesta v správnej rade mali aj vládni úradníci. V spoločnosti zostala úradným jazykom maďarčina. V roku 1919 prepustila polovicu robotníkov a druhá polovica pracovala v skrátenom pracovnom čase - štyri dni v týždni. V roku 1921 sa obnovila normálna prevádzka, ale o rok musela byť zatopená baňa v Rákoši. V roku 1924 znovu prepúšťali v Železníku a pracovalo sa len tri dni v týždni. Až do roku 1937 sa prevádzka neustále obmedzovala. Začiatkom druhej svetovej vojny plánovala spoločnosť odčerpanie vody zo zatopenej šachty v Rákoši a obnovenie prevádzky, plány sa však neuskutočnili.
Od roku 1919 pokračovalo razenie Dolnosirkovskej aj Hornosirkovskej štôlne. Veľkoprofilové nárazisko Hornosirkovskej štôlne Rimamuránska spoločnosť plánovala vystužiť betónom. Robotníci s týmto nemali zatiaľ skúsenosti a preto najprv vystužili betónovými tvárnicami menšiu chodbu v Dolnosirkovskej štôlni. Táto výstuž sa osvedčila a rovnako vystužili aj príjazdové chodby od ďalších šácht a nárazisko Hornosirkovskej štôlne. Betónová výstuž vydržala od výstavby koncom 20. rokov až do konca prevádzky.
Po požiari v roku 1926 vznikla v Železníku banská záchranná služba, ktorá používala dýchacie prístroje Dräger.
V roku 1927 postavila spoločnosť nové prevádzkové budovy pred štôlňou Ladislav.
nové budovy pred baňou Ladislav | dnešný stav |
V roku 1920 sa vyťažilo v Železníku a v Rákoši len 5,6 tisíca ton, najviac sa vyťažilo v roku 1941, vyše 152 tisíc ton. V roku 1920 bola podpísaná v Rimamuránskej spoločnosti prvá kolektívna zmluva s robotníkmi. Zárobky zostávali na predvojnovej úrovni. Na zmiernenie veľkého rozdielu poskytovala drahotný príspevok, ktorý však stále znižovala. Aj počas krízy mala spoločnosť zisk 10-14 miliónov Kč a vyplácala dividendy. Zisk počas druhej svetovej vojny bol ešte vyšší, vyše 20 miliónov korún.
Štátne bane po vyhlásení republiky prijímali českých úradníkov. Prevádzka závisela od prevádzky vysokej pece v Tisovci, práca sa tiež obmedzovala. V roku 1932 zastavili ťažbu v baniach, robotníkov preložili do Kremnice alebo na výstavbu cesty Plešivec-Rožňava. Ťažbu obnovili v roku 1936.
Štôlňu Alžbeta premenovali v roku 1921 na Šrobárovu, pred ňou postavili ďalšie pražiace pece. Do polovice 20. rokov vymenili drevené stožiare na lanovej dráhe do Tisovca za železné. V roku 1938 predal štát všetky bane a huty na Slovensku účastinnej spoločnosti Československej zbrojovke v Brne. O rok neskôr Zbrojovku ovládol ríšsky koncern Hermann-Göring-Werke, ktorý pre Slovensko vytvoril účastinnú spoločnosť Železiarne Podbrezová, do ktorej patrili do roku 1945 aj bane v Železníku. Okrem roku 1934, keď sa neťažilo, najnižšia ťažba štátnych baní bola v roku 1933 2,5 tisíc ton, najvyššia vyše 64 tisíc ton bola v roku 1941. Štátne bane vykazovali na rozdiel od Rimamuránskej spoločnosti stratu - v roku 1943 takmer sedem miliónov korún slovenských.
budova správy štátnych baní, | dnešný stav |
Coburgova spoločnosť si rovnako ako Rimamuránska aj po roku 1919 ponechala ako úradný jazyk maďarčinu. Tiež prepúšťala a obmedzovala prevádzku. V roku 1925 sa finančné problémy firmy prejavili zmenou majiteľa a názov firmy sa zmenil na Mannesmann-Coburgove závody účastinná spoločnosť. O dva roky bane aj železiareň v Chyžnianskej Vode predali účastinnej spoločnosti Cuproferrum. Finančné ťažkosti ale viedli k exekúcii majetku a čiastočnému predaju v dražbe. V roku 1930 ťažba v týchto baniach prestala, v tomto roku sa vyťažilo cez osem tisíc ton rudy. Coburgove závody mali v roku 1920 čistý zisk 5 miliónov Kč, neskôr vykazovali len stratu.
Spoločenský život bol v Železníku aj po vzniku ČSR pomerne biedny, jadrom boli čítacie spolky v Železníku aj v Rákoši. Úradníci Rimamuránskej spoločnosti neobjednávali slovenské časopisy ani knihy až do roku 1926. Divadelné predstavenie po slovensky sa konalo až v roku 1928.
Kultúrne akcie štátnych baní po pokusoch s chatrnou návštevnosťou postupne zanikli.
Počas nedieľ a sviatkov sa robotníci schádzali v časti Na kríži v kolkárni. Pred ňou postavili v 20. rokoch besiedku aj s tanečným kruhom, kde sa konali koncerty závodnej hudby. V Rákoši bolo kultúrne vyžitie rovnaké ako v Železníku. Príjmy čítacích spolkov pochádzali len z členských príspevkov. V roku 1928 v Železníku začali v spolku premietať diapozitívy počas prednášok a v roku 1929 aj nemé filmy. Od leta 1929 sa premietalo v novej zhromažďovacej miestnosti pred baňou Ladislav. O tri roky premietali aj zvukové filmy. Na premietanie sa schádzali ľudia aj z okolitých dedín. Bolo to jediné kino v okrese.
1921 vznikol hudobný súbor, baníci sa inšpirovali baníckou hudbou v rožňavskom závode, ktorú založili už v roku 1914. Baníci podali žiadosť riaditeľovi závodu, ten založenie súboru schválil, ale peniaze na dychové nástroje neposkytol. Baníci sa dohodli, že odpracujú 5-6 nedeľných zmien a zárobok sa použije na zakúpenie hudobných nástrojov. Riaditeľ im pridelil zle vetrané pracoviská s vysokou teplotou. Tieto brigády absolvovali aj iní baníci, ktorí nechceli hrať v súbore, ale podporovali banícku hudbu. V roku 1921 nazbierali dobrovoľnými zmenami 20 780 Kč, na zakúpenie dychových nástrojov ešte museli žiadať pôžičku od spoločnosti vyše 8 600 korún. Baníci prispievali na hudbu z platu dvoma korunami mesačne. Kapelníka Františka Papša zohnali na inzerát. Papš zložil aj pochod Železník, ktorý nacvičili ako prvý. Súbor hrával v obciach, kde robotníci bývali, na oslavách a postupne aj v Revúcej, Tisovci a Banskej Bystrici.
V roku 1931 povolil riaditeľ spoločnosti aj športový klub a o dva roky si znovu prispením brigád robotníci a mládež vybudovali futbalové ihrisko na kopci. Na odvetné zápasy do okolitých obcí chodievali futbalisti pešo. V roku 1935 založili aj závodný hasičský zbor. Hlavný zdroj a použité ČB fotografie: G. Frák - Baníctvo v Železníku, 1987
Farebné fotografie: autorka
