Železnícka ruda sa spracovávala aj v železiarňach v Tisovci, ktorá spracovanú rudu poskytovala podniku v Podbrezovej. Ruda zo Železníka sa odvážala aj do maďarských železiarní v Ózde. Doprava bola pomalá, ruda sa prevážala konskými povozmi po nespevnených cestách.
Začiatkom 19. storočia vznikli prvé výrobné spoločnosti - Muránska únia, Rimavská koalícia, ktoré sa neskôr stali súčasťou Rimavsko-muránskej šalgótarjánskej železiarskej účastinnej spoločnosti. Táto bola najväčším výrobcom železa v Uhorsku a jej súčasťou bolo mnoho baní, taviacich pecí, železiarní, okrem toho aj tehelní.
Popri tomto železiarskom veľkopodniku ťažili v Železníku aj menšie súkromné spoločnosti a štát. Napriek značným ziskom baníci stále pracovali s primitívnymi nástrojmi a len pomaly si štrajkami vymohli aspoň zdravotné zabezpečenie a pozvoľnú mechanizáciu. Tieto pomery vyústili do podpory Komunistickej strany Československa a do veľkej účasti v Slovenskom národnom povstaní. Po skončení vojny boli bane v Železníku znárodnené. Ťažba v železníckych baniach bola ukončená 24.6.1965 kvôli vyčerpaniu zásob kvalitnej rudy. Počas celého obdobia ťažby sa vyťažilo okolo 40 miliónov ton železnej rudy.
Okrem významných banských podnikov bola táto gemerská oblasť známa aj kultúrne, v neďalekej Revúcej vzniklo prvé slovenské gymnázium.
Po období slávy a dôležitosti železníckeho baníctva už zostali len nepatrné stopy. Po ukončení ťažby sa banské zariadenia, koľajnice, lokomotívy z baní odstránili, rozobraté boli aj lanové dráhy a ich piliere. Z technických pamiatok zostala vysoká pec zo 70. rokov 19. storočia v Červeňanoch, banské budovy a obytné domy v Železníku z konca 19. a začiatku 20. storočia, jedinečná pôvodná drevená kolkáreň z roku 1906. Vstupy do štôlní sú zamurované. Na rozdiel od Banskej Štiavnice a od množstva českých baní tu nebolo vytvorené múzeum ani skanzen. Tieto budovy a stavby boli 17.6.1991 zaradené do pamiatkovej zóny Sirk-Železník.
Jediným obsiahlym zdrojom k histórii železorudného baníctva v Železníku je monografia Gustáva Fráka Baníctvo v Železníku, ktorá vyšla v roku 1987 a okrem vyčerpávajúcich faktov spracovaných podľa správ v archívoch a rozprávania baníkov obsahuje aj ideologicky ladené časti. Okrem tejto monografie som našla na internete zopár stránok zväčša k histórii banskoštiavnických baní a podbrezovských železiarní, pomerne málo odkazov som našla aj k technických zariadeniam. Žiaľ z mojich príbuzných, ktorí v baniach pracovali, už žiaden nežije. Týmto výťahom z knihy pána Fráka som chcela objasniť históriu dôležitej industriálnej oblasti, ktorá je dnes opomínaná aj z turistického hľadiska. Po banskej minulosti niet takmer ani stopy, povrchové ťažobné miesta už dávno zarástli stromami a trávou.
