Číslo1-2/2008 som zohnala na výstave Svět knihy v pražskom výstavisku koncom apríla. Železníku je venovaná dvojstránka, z nej asi tak polovicu zaberajú štyri fotografie. Autor sa zameriava na baníctvo, na históriu osady. Fotografie predstavujú vrch Železník, vchod do štôlne Ladislav a dva domy z baníckej kolónie.
Svojím ladením mi článok pripomína knihu Gustáva Fráka Baníctvo v Železníku, v skratke Miroslav Lacko predstavuje, čím bol Železník významný, čitateľ sa v stručnosti dozvie najmä o banských spoločnostiach, ktoré na mieste ťažili.
Článok sa končí vetou "Táto lokalita si však do dnešných čias zachovala kolorit starej baníckej kolónie a neobyčajnú atmosféru, ktorá osloví každého návštevníka."
Plne v duchu názvu časopisu sa táto vizitka venuje osade Železník. Avšak banská minulosť je už vyše 40 rokov preč, zabudnutá, banské diela sú rozobraté, zarastené a zamurované. Spomenula som už v inom článku, že časť osady bola definovaná ako pamiatková zóna, ale už aj to je minulosť. Domy v baníckych kolóniách sa rozpadávajú, už v minulosti niektoré podstúpili dosť necitlivé rekonštrukčné zásahy napríklad výmenou okien (spojenou so zmenou okenného otvoru a typické staré okná nahradili panelákové).
Súčasnosť osady je vizitka úplne iného druhu. Kým v 70. rokoch ešte existoval spoločenský život, aj zábavy v kultúrnom dome, v 80. a v 90. rokoch fungovalo prastaré kino, do ktorého sa schádzali ľudia aj z okolitých obcí, v 21. storočí už nefunguje ani jeden z bývalých dvoch obchodov, ale sú v prevádzke dve krčmy.
Kultúrny dom chátra a jeho strecha už prestala odolávať zubu času. Čaká ho osud domu vedľa kina - z ktorého zostali len obvodové múry.
kultúrny dom v apríli 2006
kultúrny dom teraz, vizitka majiteľa, avšak strata identity osady
Obyvateľstvo má vyšší vekový priemer, starí ľudia dožívajú a možno spomínajú na zlaté železnícke časy, mladí sa odsťahovali do mesta. Prírastok zaznamenáva iba cigánska osada v časti Šrobárka. Tamojšie pôvodné banské budovy miestni zdevastovali, až došlo k ich zbúraniu a nahradeniu. Nikto ale nenahradil pamiatkovotechnickú hodnotu...
Šrobárka, novostavba medzi zničenými banskými budovami zo začiatku 20. storočia, apríl 2006
Chlapi už nerobia v baniach, ako ich otcovia a dedovia, ale poberajú sociálne dávky, a trápia sa aktivačnými prácami. Od tretej vysedávajú v krčme, a preklínajú nespravodlivý svet. Odvykli si pracovať a aj tých pár hodín aktivačných prác im padne dosť zaťažko. Ich predkovia lopotili v baniach, potom na poliach kosili. Vzdávali sa ťažko zarobenej almužny preto, aby si vymohli od správcov banských spoločností kolkáreň, futbalový oddiel, dychový súbor, čitateľský spolok. Títo potomkovia však už vidia zábavu len v pozeraní televízie a v krčmových rečiach.
Šrobárka, novostavba v historickej lokalite, apríl 2006
Železník mám veľmi rada, keďže už od detstva som tam trávievala prázdniny. Bol to úplne iný svet, voľnosť, pokoj, žiaden zhon. Povinnosti spojené so zabezpečením dreva a uhlia na kúrenie, s kosením sadu a hrabaním sena boli malinou. Tieto všetky spomienky a príjemný pocit mi však nebránia pozerať sa triezvo na súčasný život osady.
Ak sa obyvatelia budú spoliehať len na štátne dávky a pomoc od druhých, banská osada zanikne. Budúcnosť vidím v tom, že aj pri nedostatku práce a financií si miestni chlapi, zdraví, ibaže trochu prepití, spomenú na svoju zručnosť a začnú od seba, o vlastné domy by sa mali predovšetkým starať sami, každý môže priložiť ruku k dielu a môžu si navzájom prospievať. V tom im bráni len pohodlnosť. Ľudia v takýchto hornatých oblastiach potrebovali vždy poriadnu dávku odolnosti a chuti do práce. Dúfam, že ju obyvatelia Železníka znovu objavia. Že sa zobudia z tohto nepríjemného sna a zanechajú svoj po-nás-potopový postoj.
