Prierez dejinami Sirka zahŕňa aj kultúrny a cirkevný život obce, mená rodín v súpisoch poddaných - mnohé priezviská sa stále používajú, a potomkovia sú roztratení nielen v okolí Sirka.
Ku knižke som sa dostala celkom náhodne. Na námestí v Sirku sme pristavili staršiu pani. Zháňali sme určité informácie. Pani bola celkom ústretová a na oplátku všeličo vytiahla z nás aj ona. Dozvedeli sme sa medzi rečou, že je príbuzná mojej starej mamy. Ona nám povedala o knižke sumarizujúcej históriu Sirka.
Máme celkom šťastie, že sme si zmysleli zháňať informácie teraz a nie o pár desiatok rokov. Dôvodov je viacero - staré sirkovské rody vymierajú, mladí odchádzajú žiť inam, roboty v okolí je veľmi málo. Starí dožívajú v rodných domoch, opustené obydlia zapĺňajú cigánske rodiny, ktoré majú ešte väčšie problémy nájsť si prácu. Keďže bane v Železníku zatvorili pred takmer päťdesiatimi rokmi, ťažko nájsť uplatnenie. Pamätníci vymierajú, cintorín tiež poskytuje len kusé informácie - mnohé staré hroby sú zarastené, neoznačené, prípadne je písmo nečitateľné.
So súčasným demografickým vývojom perspektíva tejto obce vyzerá neutešene. Navyše sa k objektívnym okolnostiam pridávajú aj subjektívne - skepsa, nostalgia, miznúca hrdosť na svoje rodisko. Práve tento jav je smutný. Kroniku v Sirku písali niekoľko desať- až storočí, z nej sa možno dozvedieť o neľahkých pomeroch, živote poddaných, robotníkov v baniach, o ťažkých časoch za vojny. Vždy však bola istá nádej, myšlienka na potomstvo a rozvoj obce, kvôli čomu inému by kronikári zaznamenávali udalosti v obci? Pýtali sme sa, či aj dnes pokračujú v písaní kroniky. Nie. Nie je vojna, možno sa slobodne vyjadrovať, nie sme izolovanou krajinou... Prečo teda tá rezignácia? Každá doba má svetlé aj tienisté stránky. Sloboda a osamostatnenie nepriniesli očakávanú prácu, štát aj investori majú na mape Slovenska mnoho bielych miest, turizmus tieto kraje tiež opomína. Napomáha tomu aj sťahujúca sa opona - technické pamiatky chátrajú, namiesto investície na vybudovanie skanzenu alebo múzea sa objekty demolujú - štýl po nás potopa. Život je tu na míle vzdialený pozlátku televíznych hviezd, uponáhľanosti mestských obchodníkov a manažérov. Hodnoty tu vždy spočívali v pôde, vlastníctve domu, v rodine, v práci. Toto všetko sa rúca. Znie to pre mnohých žijúcich v konzume smiešne. Ale sú to aj vaše korene.
Rēs gestae - nisi eās litterīs prōdiderimus, hominum memoriā nōn tenēbuntur
Dejiny, ak ich nezveríme písmu, nebudú zachované v ľudskej pamäti
