Sobáše sa uzatvárali viacerými spôsobmi. Conventio in manum bolo područie, manžel získal nad manželkou a jej majetkom všetky práva, ktoré mal pater familias. Takáto manželka sa nazývala mater familias, matka rodiny. Matrimonium sine manu bolo voľnejšie, čo sa týkalo práv manžela nad manželkou. Nad manželkou mal stále moc jej otec, takáto manželka sa nazývala uxor.
Confarreatio používali len patricijovia. Nevesta so ženíchom zjedli v prítomnosti kňazov a desiatich svedkov koláč z divej pšenice far (po slovensky tenkeľ, po česky špalda).
Per usum znamenalo uzavretie manželstva, keď dvojica spolu bývala celý rok, manželka nesmela stráviť tri po sebe nasledujúce noci mimo mužovho domu - vtedy sa manželstvo nemohlo uzavrieť.
Coemptio bola symbolická kúpa nevesty za účasti piatich svedkov, platilo pre patricijov aj pre plebejcov.
Za právoplatné manželstvá sa nepovažovali concubinatus - spolužitie pohlavné, ani contubernium - spolužitie dvoch otrokov, alebo slobodného s otrokom.
Po dohode otcov oboch rodín sa konali zásnuby sponsalia. Veľmi sa ponášali na zásnuby praktizované aj dnes, nastávajúci manželia v kruhu rodičov a známych-svedkov oznámili, že sa zosobášia. Ženích odovzdal budúcej manželke dar a prsteň.
Nevesta večer pred svadbou obetovala domácim bohom svoje detské hračky. V deň sobáša si na tuniku obliekla žltý plášť a hlavu si zahalila žltým závojom flammeum. Ženích mal oblečenú tógu. Spoločne obetovali jahňa alebo prasa a podpísali svadobnú zmluvu. Príbuzní a svedkovia ju spečatili odtlačkami svojich prsteňov.
Po obrade nasledovala hostina a večer svadobný sprievod odprevadil mladomanželov do ich domu, za spevu veselých a dosť odviazaných piesní. Mladomanžel preniesol svoju nevestu cez prah domu, aby sa náhodou nepotkla, to by bolo zlé znamenie. Keď manžel na svadobnej posteli rozväzoval manželke opásanú tuniku, sprievod ich nechal osamote.
V ranom období rímske ženy trávili všetok čas v dome, nemali ani politické práva a nemohli sa zaujímať o verejný a spoločenský život. Postupom času ženy získavali viac práv a mohli aj vlastniť majetok. Zaplietali sa aj do politických intríg.
Manželstvá sa uzatvárali skôr z rozumu a rôznych zištných dôvodov, než z lásky. Rozhodovalo veno aj mocenské záujmy. Mnohí významní Rimania sa ženili niekoľkokrát, aby získali výhodné politické postavenie a styky. Manželstvá sa preto nezriedka končili rozvodmi. Okrem rozvodov končilo manželstvo smrťou alebo stratou občianstva jedného z manželov. V dávnych dobách mohol manžel nevernú ženu bez okolkov zabiť, ako to tvrdil ešte v 2. storočí pr. n.l. Cato Censorius. Na prelome letopočtu už bola atmosféra úplne iná, Rimania po hrôzach občianskych vojen znova spoznávali luxus pokojného života a zábaviek. Neverné manželky sa už nevraždili (aspoň nie vo veľkom) a podvádzaní manželia sa stávali častým terčom žartov.
Takéto výstrelky boli obvyklé (samozrejme, že existovali aj výnimky) v najvyšších kruhoch. Obyčajní ľudia nemali na podobné zábavky čas, žena pracujúceho muža sa musela obvykle sama bez pomoci otrokov starať o domácnosť a o deti, takže nemala veľmi čas a pomyslenie na laškovanie po uliciach...
Život Rimanov sa od nášho veľmi nelíšil. Mali rovnaké problémy aj radosti ako máme my. Storočia uplynuli a ľudia sú vo svojej podstate stále rovnakí...
