Šamotové tehly boli vystavované aj na mezinárodných výstavách koncom 19 storočia (Budapešť 1885, 1891, 1896; Viedeň 1890; Brusel 1897; Paríž 1900).
Od konca 19. storočia bolo v Poltári viacero tehelní - 1889 Krauszova, Kolimárova, 1907 Trojanovičova. Tehly sa okrem fabrík vyrábali aj v malom, ručným spracovaním.
V Zelenom sa v troch malovýrobniach vyrobili približne 3 milióny škridiel za rok. Okolo roku 1898 sa výrobcovia Harcsok a Ročkár spojili a začali vyrábať škridly strojovo. Začiatkom 20. storočia od Barattovcov odkúpil tehelňu na Zelenom Ondrej Ročkár. Za 1. ČSR kúpil aj časť továrne v Kalinove. Začiatkom storočia postavil dom s bytmi pre továrenských robotníkov. Na počiatku 20. rokov 20. storočia bol starostom obce Zelené. Za jeho starostovania bol založený potravinový spolok s názvom Potravné družstvo v Zelenove (zmenené na Zelené od r. 1929), ktorý prevádzkoval obchod a hasičský zbor.
pravá časť patrila Jánovi Ročkárovi, dnes sídlo miestneho podnikateľa
dom Jána Ročkára, popis na zadnej strane fotografie: Náš dom s hlavnou ulicou 1.I.1934
Počas 1. ČSR sa závod nazýval Spojené továrne na škridle a tehly, účastinná spoločnosť Zelené. Majiteľom bol Július Ročkár. V roku 1946 bola na továreň uvalená nútená správa a o dva roky neskôr bola tehelňa znárodnená, v 50. rokoch začlenená do národného podniku Ipeľské tehelne so sídlom v Lučenci. Znárodnený bol aj dom pre robotníkov, jeden z robotníkov obývajúci jeden byt odkúpil po znárodnení celý dom.
Majiteľom továrne - rodine Ondreja Ročkára bol okrem znárodnenia tehelne skonfiškovaný aj dom. Na bývanie ponechali úrady len zadnú izbu, príchod do domu bol vyčlenený koridorom z plota, oddeľujúcim rodinu od dvora a susedného domu. „Cez stred dvora mal vybudovaný 2m vysoký a 1m široký plot (tunel), ktorým chodil z cesty do bytu." (citát Zelené kedysi a dnes v roku 2000, autor p. Mižúr). Majiteľ továrne Július Ročkár bol odvedený do pracovného tábora PTP. Neskôr sa presťahoval do Lučenca. Jeho synovec a obchodný riaditeľ kalinovskej tehelne Ján Ročkár sa zo Zeleného kvôli zhabanému majetku a po odstúpení domu na vyrovnanie dlžoby odsťahoval. V zoštátnenom dome bol obecný úrad, dnes miestna knižnica a volebná miestnosť, v časti domu dnes podniká obyvateľ Zeleného. Dlžoba - daň vyrúbená štátom je pozoruhodná tým, že bola stanovená ako nedoplatok na zrušených daniach (dávka z prírastku na majetku) za roky 1946-1947. Výška takmer 86 tisíc korún. V týchto rokoch patrili tehelne Fondu znárodneného hospodárstva. Úryvok listu Jána Ročkára adresovaného Okresnému národnému výboru v Poltári z januára 1959: „... Pred niekoľkými rokmi som sa viackrát odvolával proti vymáhaniu nedoplatku na dávke z majetku a prírastku na majetku. Odvolával som sa na to, že majetkové dávky mi boli vyrubené z majetku, ktorý mi bol znárodnený a prevedený na Fond znárodneného hospodárstva. Nie je predsa správne žiadať odo mňa zaplatenie dávok zo znárodneného majetku, za ktorý som žiadnu náhradu nedostal a ktorý celý pripadol štátu. Hodnota znárodneného majetku ďaleko prevyšuje uvedený nedoplatok. Ja sám nemám žiaden nehnuteľný majetok. Záleží mi však na tom, aby aj táto záležitosť bola usporiadaná. Na jej usporiadanie Vám ponúkam dom č. 27 v Zelenom, ktorý patrí mojej maloletej dcérke ... a žiadam Vás, aby ste už konečne uzavreli túto kapitolu a nedoplatok buď odpísali alebo previedli na Fond znárodneného hospodárstva. Ďalej Vás žiadam, aby ste pri mojom mene označenie ´býv. továrnik´ vyčiarkli, lebo majetkové hodnoty, ktoré mi boli znárodnené, som zdedil a ja sám som bol zamestnancom znárodnenej účastinnej spoločnosti. ..." Takýmto vynúteným spôsobom získal štát zápisom na Okresnom súde v Lučenci 3.2.1962 a dodnes mu aj patrí dom Jána Ročkára. Tohto „bývalého továrnika", nepriateľa čs. štátu vymenovali v roku 1968 za najlepšieho pracovníka v Závodoch inžinierstva a priemyselnej prefabrikácie, v roku 1973 mal dokonca „vynikajúce výsledky v práci".
Plánovaná výstavba vodnej nádrže medzi Zeleným a Brezničkou znamenala pre túto oblasť stavebný uzáver, kvôli ktorému bolo obmedzené nielen rozširovanie tehelní, ale aj výstavba domov. V súvislosti so zmenami vo vnútri Ipeľských tehelní bola výroba v Zelenom zastavená v roku 1979. Dnes areál tehelne chátra a slúži ako garáže pre podnikové autá.
Po nežnej revolúcii sa bývalí majitelia Ročkárovci pokúšali dosiahnuť navrátenie fabriky. Neuspeli v reštitučnom procese kvôli Benešovým dekrétom, ani žiadosti u politikov neboli úspešné. Z Poltára pochádza súčasný prezident Gašparovič, začiatkom 90. rokov člen vlády za HZDS. Tehelňu v Zelenom ako súčasť Ipeľských tehelní počas privatizácie získala skupina s D. Macuškom, právnikom HZDS. Tehelňa v Kalinove mala podobný osud. Vznikol podnik Kalinit, neskôr po likvidácii Žiaromat Kalinovo, ktorý produkuje šamotový materiál.
Dnes v Zelenom majú obyvatelia (aj Kalinovčania) ešte povedomie o Ročkárovcoch, majiteľoch tehelne. Spomienky sú mierne rozporuplné - na jednej strane povedačky o veľkom majetku a honosnom živote, na druhej strane reálny smútok za dobami, keď Zelené žilo a malo perspektívu. V posledných desaťročiach sa výroba obmedzuje, továrne sa zatvárajú, niet práce, spoločenský život takmer neexistuje, mladí ľudia odchádzajú a starí dožívajú a spomínajú.
Informácie som čerpala z nevydaného materiálu Zelené kedysi a dnes v roku 2000 ktorý spísal pán Mižúr, v jeho práci pokračuje pán Dušan Garaj zo Zeleného. Výdatne mi pomohli aj spomienky Ing. Jána Ročkára, ktorý je posledným žijúcim majiteľom tehelne v Zelenom.
čb fotografie sú z archívu Ing. J. Ročkára, čb fotografia s popisom je z publikácie Zelené kedysi a dnes v roku 2000, farebné fotografie LK
