Pravidlá ľadového hokeja, pravidlo č. 230: Celý brankársky výstroj, okrem korčúľ a hokejky, musí byť skonštruovaný tak, aby chránil hlavu a telo, a nesmie obsahovať nijaké časti odevu alebo iné pomôcky, ktoré by brankárovi poskytli nedovolenú pomoc pri ochrane bránky. Zástery brucha, siahajúce na stehná na prednej vonkajšej strane nohavíc, sú zakázané. Väčšinou dresy v kluboch, kde som hrala, sme mali po mužoch alebo junioroch. Teda nám boli veľké a zásterka sa vytvárala. Ibaže mi to nikdy nepomohlo - buď to chytím primeraným zásahom, alebo je gól.
Prvé veci som nafasovala od klubu. Kúpila som si len prilbu a korčule. Prvé mesiace sme sa plandali po ľade v teplákoch, kým sme dostali výstroj. Korčule som mala zatiaľ hráčske. Fasované veci už mali nejaký ten piatok za sebou. Betóny som si familiárne nazývala dzurilláky - boli fajn, pred desiatimi rokmi ešte viaceré brankárky mali takéto. Nemali vzadu žiaden chránič, ako dnešné, takže keď som viac vytočila nohu, dostala som puk pekne natvrdo.
Nevyhnutnou vecou je suspenzor. V hokejových predajniach mali len mužské - nuž som si kúpila taký. Ten umelohmotný chránič som vybrala, vystrihla som chránič z kartónu, ktorý som obalila niekoľkými starými ponožkami. Ženský suspenzor som zohnala v Poprade na zimnom štadióne po jeden a pol roku s týmto vlastným výtvorom.
Dzurilláky zozadu - iba remene, žiadne chrániče.
Pri prvom obliekaní som si plastrón (vestu) dala najprv naopak. Plastrón bol v celkom dobrom stave, len mi bol trochu veľký. Kým som nedostala brankársky chránič na krk, mala som takýto obyčajný. Na tréningu sa mi puk odrazil od mriežky na prilbe a padol mi rovno za plastrón - presne tam, kam si kedysi dámy schovávali listy...
Prvá lapačka, tiež erárna. Bola mi obrovská a hrozne veľká, ťažká, nevedela som ju zatvoriť, ani zodvihnúť puk z ľadu - mala som na ruke jeden veľký tanier.
Moje hráčske korčule som vymenila za hybridné - hráčske korčule CCM s brankárskymi nožmi. Dala mi ich moja staršia brankárska kolegyňa Zuza. Používala som ich skoro osem rokov a mám ich ešte odložené.
Klubové nohavice, tie sme zdedili po mužoch, boli mi obrovské, keď som si ich nedržala, padli mi dolu. Tak sme sa fotili pred kabínou - baby sa držia za plecia a ja si držím gate.
Červenú Jofu som vymenila za modrú Cooper prilbu, ktorú som dostala od krstného. Mriežka bola onedlho viac či menej poprehýbaná od striel.
Cez letnú prípravu sa zranila Zuza, tak som po nej zdedila betóny REY. Oproti dzurillákom boli širšie, mali chránič aj vzadu a viac sa šmýkali. Skoro rok predtým som dostala na narodeniny papierovú lapačku namiesto taniera. Vedela som ju aj zatvoriť, ale bola tenká. Niekedy strely v dlani dosť štípali.
Onedlho po betónoch som zdedila aj erárne rukavice, ktoré mala dovtedy Zuza. S touto lapačkou sa mi puk z ľadu dvíhal dosť ľahko.
V lete 1998 som si kúpila rovnaké rukavice. Chlapík sa mi smial, že mám malé ruky, mala som si vraj vybrať iný šport, že také malé rukavice sa ani nerobia. Tieto rukavice som mala najdlhšie zo všetkých vecí (okrem bágla).
Bágel (vak) som dostala na narodeniny od bratranca; konečne som nemusela vliecť vak na chrbte, hokejku a betóny v rukách; betóny som mohla napchať k ostatným veciam. Ibaže takto je bágel pomerne ťažký - hlavne po tréningu a zápase, keď sú veci premočené, a je to celkom komické, keď ho vlečiem, lebo nie je jasné, či ja vlečiem bágel, alebo bágel ťahá mňa. Slúži už desiaty rok.
Masku som si kúpila pred ôsmimi rokmi. Slúži spoľahlivo. Páčila sa mi, že je čierna. Aj som rozmýšľala o nastriekaní, ale mám vymyslených viacero motívov a neviem sa rozhodnúť. Tak maska ostáva čierna.
Onedlho po maske som si kúpila prvé vlastné gate. Neboli brankárske, ale mali peknú modrú farbu. Mala som pár riadnych modrín, takže som zvnútra prišila starý uterák. Modrinám však veľmi nezabránil.
Začiatkom roka 2000 som dostala od krstného betóny. Jedinou chybičkou bol chýbajúci chránič na koleno - dostala som pukom viackrát rovno nad koleno. Noste po tom minisukne... Z tých klubových mi vypadávala výplň - "seno" a vlastné sú vlastné, môžem ich mať aj na jar a cez leto, hrať in-line hokej...
K novým betónom som si kúpila plastrón. Bol menší než ten erárny, ale bol môj. Iba na tréningoch mužských partií prichádzali občas krušné chvíle. Slúžil mi - a chránil ma - sedem a trištvrte roka.
V júni 2006 som dostala prvé brankárske nohavice. Odvtedy už žiadne uterákové modriny... Najprv mi boli nezvyčajne veľké, nevedela som si v nich ani dať korčule.
Rok už mám ďalšie betóny, nie sú nové, ale sú o číslo vyššie a majú chránič na koleno. Každú nohu mám teraz inej farby. Som spokojná, že ich mám, lebo nové sú všetky hranaté a v takých sa mi zle chytalo, keď som ich mala raz požičané. Vyvalila by som si v nich asi koleno. Zostávam pri starej oblej klasike.
Minulé Vianoce priniesli lapačku - prvýkrát mám seniorskú rukavicu na mojej malej ruke. Lapačka je ušitá dobre, zatiaľ mi nepadá. Na všitom lístku je napísané, že je to ručne šité with pride v Kanade. Nohavice sú urobené na Tajvane a väčšina ostatných vecí v Číne. Tá lapačka bola v predajni osamotená, bez vyrážačky, a asi o polovicu zlacnená. Preto spolu chytáme... Vyrážačku som dostala na narodeniny. Na starej som už nemala vôbec rukavicu. Vyrážačka vyráža nie klasicky do rohu, ale ponad mňa a bránu na opačnú stranu. Niekedy rovno do lapačky. Dobrá finta, zatiaľ som si ňou nedala vlastný gól.
Korčule som musela vymeniť na jeseň 2003. Tie hráčske mi na tréningu prestrelil jeden chlapík. CCM som vymenila za BAUER. Na týchto originál brankárskych korčuliach je dlhý rovný nôž, ten namontovaný bol už vybrúsený do tvaru kolísky. Pre túto dlhú plochu dotyku som spočiatku išla ako na koľajniciach - len dopredu a dozadu. A dosť dlho ma z nich boleli nohy.
Poslednou novou súčasťou je plastrón. Ten OPUS má prestrelený ramenný chránič - ani neviem, kedy sa to prihodilo. Navyše som mala v poslednom čase takmer permanentne modrinu na ruke. Tento plastrón má vpredu z oboch strán chráničmi obalený zips, je to pohodlné na obliekanie.
Pred takými desiatimi rokmi mali kluby ešte erárne veci, staré, ale na začiatok poslúžili. Postupne si dievčatá kupovali vlastné veci. Dnes už takýto pozostatok socialistických hokejových tried asi rozšírený nie je. Začať s hokejom je teda riadna investícia.
Fotografie sú orezané zámerne, nižšia kvalita niektorých je spôsobená prefotením a výrezom.
