Sestra teda priviedla spolu s manželom do rodiny aj psa. Splnilo sa nám želanie z detstva. Vyše roka som bola bez morčaťa. Napravila to spolužiačka Tina z gymnázia. Začiatkom tretieho ročníka mi kúpila morča - na narodeniny. Vybrala som si znova sfarbené veľmi podobne, ako boli dve predchádzajúce. Toto malo aj zopár vírov na chrbte. Opäť to bola samička. Napriek tomu dostala meno Edo, zrodilo sa najskôr z recesie, a aj tak jej prischlo. Vznikali potom zaujímavé konštrukcie ako "Edo bola..." Priniesla som teda malý prírastok domov. V tom čase už som hrávala hokej, takže som musela odísť na tréning a nového obyvateľa nechať doma. Obávala som sa, čo na to povie mama.
Odkedy zahynula Pupa, naši o ďalšom morčati nechceli ani počuť. Mama keď zbadala, čo sa deje, najprv povedala jednoducho: "Nie." Pochytili ma obavy, ale musela som ísť na tréning. Keď som sa večer vrátila, mama už sedela s morčiatkom v obývačke. Bolo mi jasné, že problém je vyriešený. Morčiatko bolo stále plaché a zašívalo sa kde sa dalo. Bola som trochu vykoľajená aj pri Pupe, lebo prvé morča bolo na mňa dosť naviazané. Možno to bol len nezvyk (z oboch strán - nové morča nezvyknuté na mňa, a ja už odvyknutá na krotenie, začiatky som už pozabúdala, ako dlho to trvalo, kým si na mňa Kormi celkom zvykla). Pravdou je, že druhému a tretiemu morčaťu dávala potravu väčšinou mama, a ja už som nemala toľko času na hranie sa s nimi.
Keď som mala Eda už skoro rok, pribudol k nám aj pes od sestry, pretože tá mala iné starosti - príchod potomstva. Takže sme mali doma dve andulky, morča a psa. Edo bola najprv v papierovej krabici, potom v umelohmotnom koši na bielizeň a napokon bývala vo veľkom akváriu. Papierovú krabicu raz-dva prehrýzla a stále z nej vyliezala (obzvlášť v noci, niekedy som ju aj päťkrát naháňala po izbe...). Umelá hmota tiež nie je odolná voči morčacím zubom, navyše bielizník mal nízke steny, takže Edo stále odtiaľ vyliezala. Nepomohla ani utierka, ktorú sme na noc prištipcovali navrch. Keď som už nevedela, čo s ňou, vzala som celý kôš aj s morčaťom a vložila ho do vane... Problém s nočnými výletmi sa vyriešil, keď sme Eda ubytovali v starom veľkom akváriu. Obľubovala najmä šalát a uhorku, a vždy sa zavŕtala do sena, že ju nebolo vidieť.
Sinda - pes zdedený po švagrovom bratovi a potom po sestre - si Eda nijako zvlášť nevšímala, ale akonáhle sa Edovi niekto prihovoril, prípadne ju zobral na ruky, už dobehla Sinda a žiarlila. Netrúfala si niečo jej spraviť, Edo sa necítila ohrozená a niekedy žužlala Sinde chlpy na labkách. Sinda len púlila oči a tušila, že si nesmie nič dovoliť. Edo už toľko nebehávala po gauči, ani sme ju toľko nenavlačovali, ako predchádzajúce morčatá - možno to je dôvod, prečo žila najdlhšie, sedem rokov. Medzitým pošli už aj andulky, takže zostala len Sinda. Rozmýšľala som o inom zvieratku, najmä o zajačikovi (myšky sú zlaté, aj škrečky, ale žijú priemerne 2-3 roky, sotva by sme si na seba zvykli a už by som za nimi smútila). Dilemu za mňa vyriešil priateľov brat - jeden a pol mesiaca od Edovej smrti si kúpil morča. Nechcela som už miešať zajačika s morčaťom, tak sme kúpili s priateľom tiež morča, pravdepodobne to boli súrodenci z jedného vrhu. Súkromne som ich volala "Naša" - biela a "Marošova" - čierna. Boli plaché o to viac, že boli dve, ktovie, aké strašidelné príbehy si medzi sebou hovorili... Postupne som ich učila, aby si prišli zobrať zeleninu z ruky - opatrne sa naťahovali, uchmatli dobrotu a hybaj naspäť.
Kým boli maličké, schovávali sa v obrátených kvetináčoch, ktoré používali ako domčeky. Niekedy keď sa zľakli, napchali sa obe do jedného. Maroš im spravil veľkú búdu z dreva, keď už sa nezmestili do kvetináčov, dostali domček a striešku. Niekedy sa tak zľakli, že skákali do domčeka cez bočné okienko. Mali sme morčatá už päť mesiacov, keď sa na sídlisku objavil na všetkých vchodových dverách oznam, že ktosi daruje morča-mláďa... V rámci hesla ´morčiat nie je nikdy dosť´ som sa išla pozrieť... Škoda, že to bol samček. My máme dve samičky, o chvíľu by sme teda mali celý chov... Morčatá sme mali už vyše roka, keď som vďaka okolnostiam "zdedila" aj Marošovu. Maroš - priateľov brat sa odsťahoval, tak mi zostali obe. Z Našej a Marošovej sa stali Biela a Čierna. Prvýkrát sa vyskytol morčací zdravotný problém. Obe morčatá mali z času na čas na chrbtoch rany a chrasty. Myslela som najprv, že sa hryzú či škriabu navzájom, ale najmä Čierna mala veľmi veľa rán a stále si ich škriabala. Tento problém pretrvával dlhšie - aspoň pol roka, a zhoršoval sa, už som tušila, že to nebude ich vzájomnými súbojmi. Zobrala som ich k veterinárovi, pozrel ich, odobral vzorku chlpov a kože.
Z výsledkov sme sa dozvedeli, že išlo o plesňové ochorenie - spôsobené nedostatočnou hygienou u chovateľa, či predajcu (nekupujte morčatá, ktoré majú chrasty, krvavé ranky a škriabu sa. Ani morčatá, ktoré vyzerajú zdravo, ale bývajú s chorými. Pozorne si vyberajte obchod či chovateľa. Alebo kupujte ich a čo najrýchlejšie ich vyliečte, nech sa netrápia.) - doplatila na to najmä Čierna, má slabšiu imunitu a viac sa to na nej prejavilo. Biela mala len jednu menšiu ranu na chrbte, Čierna sa neustále škriabala a rana sa jej nemohla zahojiť. Bola postihnutá už keď ju Maroš kúpil, ale vtedy sa to prejavovalo len akýmisi lupinami v srsti. Takže prvoradou úlohou bolo zničiť drevenú búdu - drevo je pórovitý materiál a plesne sa v ňom dobre držia. Druhým krokom bolo zabezpečiť liečbu - tabletka neprichádzala do úvahy, lebo kvôli malej hmotnosti morčiat sa nedá dávkovať. Roztok na umývanie je buď 100 ml alebo až litrový (ten vraj stojí okolo tritisíc korún). Našťastie veterinár zohnal malé balenie. Búdu sme zničili - pre istotu sme ju rozobrali, aby si ju niekto nezobral pre svoje zvieratká. Kúpili sme ako dočasný príbytok plastový kôš na bielizeň - dá sa ľahko umývať a čistiť, plesne sa v ňom nedržia. Morčatá podstúpili mierne stresujúce pravidelné kúpanie sa v roztoku a okrem toho sme im rany natierali nejakou namiešanou patlaninou, ktorá im farbila srsť na hnedofialovo. Chúďa Čierna trpela viac, muselo ju to štípať a svrbieť, pišťala o dušu. Akonáhle sme vstúpili do izby, začali sa krčiť a keď sme ich vyberali, pobehovali ako splašené. Pri umývaní roztokom sme im museli totiž namočiť aj hlavy. Kôš na bielizeň vyzeral v obchode dosť veľký, ale keď sme doň dali dve morčatá a misku, bol zrazu žalostne malý. Ale počas liečby museli vydržať. Roztoková umývacia kúra trvala dva mesiace a výsledky neboli veľmi slávne. Veterinár im predpísal nejakú masť, vyzerala skoro ako škoricová. Keď som ich natierala, Čierna sa veľmi metala, lebo ju bolela hlboká rana na chrbte. Biela už nemala skoro žiadne problémy. Napokon som skúsila kvapkať im na chrasty a Čiernej na rany čajovníkový olej. Ten definitívne pomohol dokončiť to, čo začali rôzne roztoky, vodičky a maste. Odvtedy už morčatá nemajú žiadne rany, Biela vyzerá, akoby jej nikdy nič nebolo a Čierna má stále veľkú jazvu na chrbte, ktorá jej už asi nezarastie, ale nové rany sa jej nerobia.
Po úspešnej liečbe dostali novú búdu, priestrannú s umelohmotným dnom a mriežkami navrchu. Musia sa zaobísť bez všelijakých drevených domčekov a prístreškov, ale zdá sa, že im to nevadí. Pokiaľ majú čo chrúmať, tak sú spokojné. Najviac sa im zavďačíme šalátom, aj uhorky jedávajú bez frflania niekoľko dní po sebe, občas dostanú paradajku, či kus zemiaka. Jabĺčko zjedia len občas, keď im dávam jablko tretíkrát za sebou, tak prídu, oňuchajú, okúňajú sa a potom si ho zoberú, keď zistia, že iné nebude. To isté je aj s mrkvou. Ale jablkové jadierka sú delikatesou a mrkvovú vňať by tiež mohli jesť celý týždeň. Okrem toho raz za čas dostanú kúsok slivky, či broskyne (v lete im je hej, majú pestrejšiu stravu), prípadne mangovú šupku, alebo šupku z kiwi. Okrem toho majú v miske chrúmanie - hotovú zmes rozličných semienok a jadierok (viete, že do niektorých zmesí už pridávajú aj sušené banány, oriešky a hrozienka?), seno, vodu v pitítku, aby ju nevyliali a nezasvinili a dostávajú ešte suché rohlíky alebo chlieb na obrusovanie zubov. Seno najradšej hneď povyťahujú a rozvaľujú sa na ňom a poležiačky chrúmu stebielka.
Morčatá majú rozličné povahy a rôzne chute. Najdôležitejšie je zistiť, čo nemajú rady a to im dávať občas, prípadne pomedzi to, čo rady majú. Netreba sa nechať ovládať ich chúťkami, pretože všetky morčatá sa veľmi rýchlo naučia rozoznať zvuk otvárajúcich sa a zatvárajúcich sa chladničkových dvierok a zakaždým, keď ho začujú, dožadujú sa niečoho pod zub hlasným kvíkaním a pišťaním. Výhoda dvoch morčiat je tá, že neutekajú z búdy. Najsmiešnejšie sú, keď im vymieňam podstielku. Sú vtedy v malom umelohmotnom košíku, a zakaždým, keď na noviny sypem hobliny a navrch seno, začnú vyliezať z košíka a keď im podám ruku, vylezú si a nechajú sa preniesť domov. Celé dni sa len vyvaľujú ležiac na boku. Vždy, keď vojdeme do izby, začnú sa štverať opreté o mriežku a pýtajú si jedlo. Biela vie dokonca stáť aj bez opierania sa o mriežku. Vyzerá ako veverička bez chvosta.
