Moja literárna prvotina vznikla tuším cez prázdniny po prvej triede. Poznala som už všetky písmenká - tak prečo nenapísať knižku? Aj som si ju sama ilustrovala. Tu je prepis - s pôvodnou ortografiou:
Prasiatko a Baranok.
Prasiatko Kvik ma Baran( škrtanec )ka
Baranok a Kačička.
Baranok Prasiatko Kačička!
Jan vola Baranok Kačička!
Prasitko a Baranok?
Ujo pili a páli lipu.
Prasitko je Hladne aj Barnok
Jan Baranok Kačička!
Druhý príbeh v mojej rozprávkovej knižke je tiež veľavravný:
Kačička a Mačička
Jan Mačička!
Kačička Mačička.
Baranok a Uja.
Jan ma Mačičku.
EvičkaHmmm, dĺžne a interpunkčné znamienka mi vtedy veľa nehovorili. Ale asi to bol umelecký zámer. Rovnako ako výlučne zelené pero a zelená fixka, ktorými som knižku písala. Akousi záhadou toto umelecké dielo prežilo všetky upratovaco-vyhadzovacie záchvaty a dodnes ho mám odložené ako relikviu. A čo ten nezvyčajný námet? Predpokladám, že inšpiráciou boli tieto gumené hračky - moje obľúbené po dlhé
roky... Zvláštne, že práve ja som mala z písania skoro vždy dvojku... V zrkadielku z prvej triedy mám napísaný maminým písmom odkaz, že som roztrhala zošit z písania. ??? Ešte aj domáce úlohy som živelne prežívala...
Na nasledujúcu tvorbu si veľmi nespomínam. Presedlala som na výtvarné umenie. So sestrou sme každé prázdniny zakreslili niekedy aj viac než jeden blok. Každá sme mali svoj a určili sme si tému, čo budeme kresliť. Niekedy nám to sused hodnotil - samozrejme, že sme dostávali od neho samé jednotky, prípadne aj hviezdičky.
Z literárnej tvorby si spomínam až na denník, ktorý nám kázala súdružka učiteľka písať počas letných prázdnin. Bolo to myslím po tretej triede a denník som písala do malého zošita aj s ilustráciami. V tých časoch bola sestra literárne činná, písala si stále nejaké poviedky s ľúbostnou zápletkou.
Niť môjho písomníctva sa mi zasa v pamäti vynára o niekoľko rokov neskôr - v prvom ročníku na gymnáziu. Čítala som si Tajný deník Adriana Molea a bola som z toho nadšená. Keď som to prečítala 2-3x po sebe, skúsila som písať vlastný denník. Miestami sa objavili podobne vtipné komentáre. Keď denník, tak denník - a tak ho píšem dodnes. Od 4. marca 1994 kažý deň. Samozrejme, niekedy som dopisovala aj dva týždne dozadu, to bolo mierne náročnejšie, ale ja sa vždy vynájdem.
Zbierka mojich denníkov - je ich zatiaľ dvadsaťsedem
Ďalším klincom bola písomná maturitná práca zo slovenčiny. Väčšina spolužiakov si vybrala opisovanie nejakého diela, ja som si vybrala z ponúkaných možností rozprávanie a schuti som sa vyřádila. Napísala som strašnú satiricko-presladenú paródiu na jednu životnú situáciu. Učiteľka vedela, o čom píšem, že som si z maturity urobila srandu, tak mi za písomnú časť dala dvojku. Napriek niekoľkoročnému písaniu denníka mi stále nedochádzalo, že písanie môže byť koníčkom a sebarealizáciou. Došlo mi to po prečítaní knižky Denník princeznej.
Neskôr som si zmyslela, že pôjdem na výšku. Keďže študujem jazyky a na hodinách stále prekladáme, mám výbornú príležitosť nepretržite čmárať slovíčka medzi riadky... Raz nám dali prekopírovaný text - formát zrkadielko. Tam už písanie medzi riadky bolo značne obmedzené, tak som písala len po okrajoch a bola som z toho tak zúfalá, že som takmer nevnímala, čo sa okolo deje a rozpráva...
Minulý rok som mojimi grafofilskými sklonmi vyľakala spolužiaka, ktorý nevedel absorbovať to množstvo mailov a priznávam, že som občas písala rýchlejšie než rozmýšľala. No čo už.
Zatiaľ posledná kapitola môjho písania začala neskoro na jeseň, keď ma priateľ tajne zaregistroval sem na blog.sme, takže som chtiac-nechtiac začala súkať články. Niektoré mali "určitú minimálnu kvalitu" a tak boli prebraté do rubrík na podstránkach SME a jeden bol aj medzi najlepšími článkami týždňa. Pre niekoho samozrejmosť, pre mňa malý úspech, keďže som doteraz písala len sama pre seba. Neviem, či by som vedela napísať knihu alebo príbeh, ktoré by oslovili množstvo čitateľov. Všetko, o čom píšem, sú prežité udalosti a situácie a niekedy sa zadarí zaujímavo o nich napísať.
