Koberce
neboli pre mňa nejako extra zaujímavé až do stretnutia s naozajstným orientálnym kusom. Z detstva mám pri slove koberec predstavu tenkého tuhého záťažového kusa od steny k stene v tmavozelenej alebo khaki farbe... No nič moc. Potom prišli mäkšie koberce plyšové s vyššími slučkami. No ale zabárať sa do plyšu nie je také príjemné ako cítiť vlnu alebo hodváb, že.
Koberce sme mali vždy od steny po stenu a chodili sme doma najčastejšie bosí alebo v zime v ponožkách. Ale šliapali sme po nich aj v papučiach, na predizbe po tom záťažovom samozrejme aj v topánkach.
V našej kultúre je bežným zvykom stúpať po kobercoch, nepestujeme si k nim žiaden bližší vzťah, koberce sa nededia, nemajú zvláštnu hodnotu. Orientálci na kobercoch žijú - sedávajú, stolujú, spia. A chodia po nich výlučne v ponožkách alebo naboso. A to je ten fígeľ, prečo sú kvalitné orientálne koberce stále z prírodných materiálov a prečo vydržia aj storočia.
Podľa bontónu by sa vraj návštevy nemali vyzúvať. Bontón-nebontón, ale domáci chodievajú naboso alebo v ponožkách - prečo by mali hostia nanosiť do bytu špinu z ulice? Vysávať a čistiť podlahy je samozrejmé, ale v intenzite zašpinenia "vnútorného" a "vonkajšieho" bude určite rozdiel. To už chýba len ľahnúť si v topánkach do postele, ako v amerických filmoch. Potom môžu vykladať o alergizujúcich kobercoch...
Kupovať koberec v Oriente je zážitok, aký pri kúpe u nás nikto nezažije. Predavači vykladajú o každom koberci zvlášť, čo znamenajú použité vzory a odkiaľ koberec pochádza, rečnia aj celé hodiny. Z množstva kobercov si jeden nevie za svet vybrať... A nie ešte, aby si zapamätal, čo jednotlivé vzory symbolizujú. Čím oblejšie sú okraje vzoru, tým drahší je koberec.
Kto sa nikdy nepostavil na pravý hodvábny koberec, nevie o čo prichádza... Manžel kúpil menší kusový koberec v Rijáde a tuším sa stane aj u nás dedičnou relikviou. Hodvábne koberce sú oproti vlneným mäkšie, jemnejšie a na dotyk chladnejšie. Cena závisí od veľkosti, od výrobcu a od hustoty vlasov. Náš nie je pravý perzský, ale z Východného Turkestánu (Ujgursko v Číne). Nešliapať po ňom v papučiach nám príde úplne prirodzené. Horšie je to s návštevami - zaujímavé pozorovať tú európskosť zakorenenú v nás. Koberec kusový-nekusový, plyšový, či hodvábny, je to iba rohožka. Civilizovanosť nás núti stúpať po chlpatých veciach na podlahe a dávno sme stratili prirodzenú potrebu pocitu niečoho teplého a mäkkého na koži. Návštevník vojde do miestnosti a hoci môže roh koberca obísť po odokrytej podlahe, v topánkach kľudne mašíruje krížom cez koberec... Ak nezaberie ani tento osvetový článok, budeme ho pred návštevami baliť. No, ako ozajstnú relikviu.
V inej izbe máme obyčajný záťažový koberec od steny po stenu a po ňom chodíme v papučiach aj my. K západnému po západniarsky, k orientálnemu tak, ako je zvyknutý...
