Náš prvý ročník, to bola pekná sebranka. Kombináciu otvárali po štyroch rokoch, takže sme sa pozbierali poväčšinou starší harcovníci, mnohí už s vysokoškolskými skúsenosťami, podaktorí aj s diplomami. Keď som na prijímačkách počula, ako sa za mnou rozprávajú o absolvovaných štátniciach z latinčiny, naozaj ma to povzbudilo... Ja som sa totiž naučila odporúčaných a požadovaných 19 lekcií z učebnice pána doktora Špaňára. A tu, že štátnice! No super. Ale aj tak som sa dostala, a v septembri sme sa stretli v pomerne hojnom počte pätnásť kusov. Z toho štyria, trnavská enkláva, si chceli zopakovať to, čo už študovali, len s obšírnejšou gréčtinou. V priebehu prvého roka ich to omrzelo a zostal len jeden. Potom bola skupina latinčinárov plus niečo (história, slovenčina, francúzština...) a štyri kočky (ja medzi nimi), ktoré sa odhodlali mať aspoň jeden diplom.
Bolo nás pätnásť, už nás je len deväť... Ďalšia spolužiačka zatúžila po veľkomeste a voľnosti od rodičov, a putovala do Prahy. Na rovnakú kombináciu. V treťom ročníku nás bolo už len osem. A to sme sa málokedy zišli všetci, jeden spolužiak na študijnom pobyte raz v Grécku, raz v Nemecku, ďalší má učiteľské povinnosti na inej VŠ v neďalekom meste, každý si priberá ešte rôzne iné predmety... Jedinou spoločenskou aktivitou je každodecembrový deň otvorených dverí na katedre, keď sa stretávame pokiaľ možno vo vzorke prierezu všetkými ročníkmi.
Je to zvláštne, ale ešte sme nikde spolu neboli ani len celý ročník, prvý pokus ako-tak vyšiel, keď prišiel externý vyučujúci z Poľska a navrhol posedenie v blízkom podniku. Nebyť jeho, hádam si ani nenájdeme chvíľku na to, aby sme sa zišli (no, tých osem kusov je naozaj ťažko zorganizovať...), posedeli a porozprávali sa. Strávime počas štúdia spolu viac rokov než na strednej škole a predsa o sebe nevieme takmer nič, kto má aké sny a túžby, kto ich ako plánuje realizovať a či sa budeme profesne stretávať.
Netúžim po bezuzdných opiášoch, ale uveríte tomu, že sme si nenašli čas ani na jedno letné posedenie, nie to ešte na nejaký výlet alebo tak? ...
Tento týždeň zorganizovala naša katedra rozlúčku s akademickým rokom. Snáď z toho bude aj tradícia. Ale aj na tomto stretnutí sme boli zo všetkých ročníkov našej kombinácie len niektorí statoční... Čas sa kráti, uvedomíme si to alebo len tak budeme existovať vedľa seba ako cudzí ľudia?
