Napriek jednoliatosti nie je jasné, či to bola jednotná ríša alebo rovnocenné viaceré štátne útvary. Mestá majú rovnaký pôdorys, pravouhlé ulice, domy z pálených tehál štandardných rozmerov, úžitkové predmety sú jednoduché, keramika v celej ríši rovnaká tvarmi aj výzdobou.
Štvorcové domy obklopovali nádvorie, boli vybavené studňami, kúpeľňami a splachovacími záchodmi, mestá mali rozvinutú kanalizáciu.
V meste Mohendžo-daro, ďalšom veľkom centre, kde žilo podľa odhadov okolo 40 tisíc obyvateľov, je význačným bodom veľký bazén vykladaný tehlami spojenými maltou, ktorá je pokrytá vodotesnou živicou.
Predpokladá sa, že významnú úlohu zohrával rituálny kúpeľ. Zvláštne je, že sa nenašli budovy, ktoré by sa dali identifikovať ako panovnícke paláce. Možná je theokracia, vláda kňazstva.
S ďalšími nálezmi miest a sídel rovnakých čŕt sa objavujú mestá remeselne špecializované alebo čisto poľnohospodárske. Doteraz máme odhalených okolo 70 nálezísk.
Celkovo podľa nálezov bola harappská kultúra (novšie aj kultúra povodia Indu a Sarasvatí) orientovaná skôr poľnohospodársky. Ľudia si domestikovali dobytok a možno aj slony. Rozvinutý bol aj obchod (ide o obdobie 3. a 2. tisícročia pr. n.l.) - významným odbytiskom boli štáty na Prednom východe - v Mezopotámii a na pobreží Perzského zálivu, vyvážala sa bavlna, textílie, slonovina, dovážali sa suroviny (meď, vzácne kovy, tyrkys, perleť a iné). Využívali sa obchodné cesty po súši aj po mori. Záznamy o obchodnom spojení a vymieňaných tovaroch máme aj z klinopisných textov.
Nástroje používali medené, bronzové aj kamenné; zvláštne, že nevykazujú žiadne technické vylepšenia počas celých stáročí. Z umeleckých diel sa našlo pár menších plastík a malé sošky, ktoré sa pravdepodobne používali pri domácom kulte. Charakteristickým nálezom sú pečate, ktorými boli označené vyvážané výrobky. Označovalo sa vyrazením pečatidla ako potvrdenie kvality. Najčastejšími značkami na takmer 3000 zachovaných pečatidlách sú zvieratá, fantastické zvery ako jednorožec, rastliny a postavy. Okrem týchto zobrazení sú na takmer všetkých pečatidlách aj krátke nápisy. Písmo sa dosiaľ nepodarilo rozlúštiť, predpokladá sa hojný výskyt číselných údajov a smer písania sprava doľava. Doteraz sa rozlíšilo takmer 400 rôznych znakov. Niektorí bádatelia zastávajú názor, že písmo je príbuzné so sumerským. Najmä niektorí indickí vedci sú presvedčení, že písmo aj kultúra sú árijské (vylučujú teda aj príchod Árjov do oblasti a stotožňujú harappskú a védsku civilizáciu) a pri lúštení vychádzajú zo sanskrtu. Záhada zaujala aj Bedřicha Hrozného, ktorý harappské písmo porovnával s chetitským, ktoré je ale výrazne mladšie.
V 20. rokoch 20. storočia sir J. Marshall predpokladal, že harappská kultúra je predárijská a pravdepodobne dravidská. Príslušnosť k dravidskej skupine neskôr opakovali aj sovietski a fínski vedci. Problémom pri konečnom a jasnom, podloženom názore je neexistujúci bilingválny nápis, zmienky v známych inojazyčných textoch a samozrejme veľký časový odstup, za toľko storočí a tisícročí mohli byť príslušníci tejto kultúry asimilovaní alebo mohli vymrieť.
Z oblasti duchovnej sa našli zbytky oltárov a nádob s popolom. Ďalšou otázkou je vplyv harappských kultov na neskoršie kulty bráhmanské a hinduistické. Pomerne veľa vedcov sa zhoduje na pravdepodobnosti harappského falického kultu, ktorý by mohol byť predchodcom šivaistického poňatia, pretože sa zachovali valčeky pripomínajúce Šivov falický atribút. Spomenutý sir J. Marshall stotožnil sediacu mužskú postavu s rohmi z niekoľkých pečatidiel s Proto-Šivom. K jeho názoru samozrejme existuje viacero protirečiacich pripomienok, ktoré vyúsťujú v jeden z protinázorov, že ide o božstvo-byvola zosobňujúce prírodnú plodivú silu. Samotný Šiva je však nevédskym božstvom, existujú domnienky, že jeho kult sa zachoval počas stáročí ako ľudová nebráhmanská vrstva aj po príchode Indoeurópanov a ich védskom náboženstve. Takisto očistné kúpele sú významným prvkom hinduizmu a juhoindické chrámy pripomínajú mohendžodarský bazén.
Od 19. a 18. storočia pr. n.l. sa začína postupný úpadok harappskej kultúry, veľké mestá sa zmenšujú a menšie zanikajú, narušenie vplyvu centrálnej zjednocujúcej moci sa prejavuje aj horšou kvalitou tehál, nedbalým nadstavovaním porušených budov a výskyt až primitívnych chatrčí. Precíznosť pečatidiel nahradili pečatidlá nedbalo vyryté, znaky sa menia a mnohé chýbajú, z čoho vzniká predpoklad zabudnutia písma a jeho používanie len ako ozdoby alebo ako hrnčiarskych označení.
Dohady o príčine úpadku a zániku civilizácie zahŕňajú predpoklad prírodných katastrof, vpádov iných kmeňov (najmä indoeurópskych), k čomu prispieva aj ojedinelý nález zuhoľnatených vrstiev vo vykopávkach a nález kostier so známkami násilia. Avšak zbrane sa našli len lovecké, nenašli sa stopy po vojne.
Pravdepodobný je stret viacerých faktorov, keďže úpadok začal dlho pred príchodom indoeurópskych Árjov, zrejme sa prudko zmenili klimatické pomery v súvislosti s odlesnením, dlhodobým suchom, povodňami či epidémiou. Rozsiahla urbanizácia a výroba značného množstva pálených tehál značne prispela ku ekologickej katastrofe a obyvateľstvo prirodzene migrovalo do južnejších a juhovýchodnejších oblastí. Príchod árijských kmeňov už len zavŕšil harappské obdobie a načal ďalšiu kapitolu dejín tejto oblasti.
Spracované podľa kolektív autorov: Dějiny Indie, nakl. NLN, 2003
Zbavitel, D.: Otazníky starověké Indie, nakl. NLN 1997 (z tejto knižky sú aj použité obrázky v texte a v perexe)
