Národný park Ala Archa je od Biškeku asi 40 kilometrov, pri vstupe sa platí 80 somov na osobu a 250 za auto. Hoci je pravda, že vstupné rieši Dima a je otázne, či pre nás ako pre cudzincov by bolo také isté. Cieľ našej aklimatizačnej túry je chata Raceka v oblasti Aksai vo výške asi 3200 metrov. Dve hodiny k vodopádu, ďalšie dve hodiny k chate, tri hodiny naspäť dole. Začíname stúpať údolím rieky Ala Archa lesom pomedzi množstvo borievok, ktoré dali národnému parku meno ("Ala Archa" údajne znamená v kirgizštine farebná borievka a dym jej dreva sa používa na odháňanie zlých duchov). Nad hranicou lesa obdivujeme prvé pohľady na kirgizské hory, ktoré konkrétne tu veľmi pripomínajú naše Tatry; v doline rieky vidieť biele záblesky júrt. Dima nám hovorí, že tam chodí relaxovať jeden z bývalých prezidentov.
Vstup do národného parku Ala Archa
Údolím Ala Archa
Dole pri potoku vidieť "prezidentské" jurty
Údolím Aksai, prvé výhľady
Dve hodiny k vodopádu v údolí Aksai ubiehajú najmä vďaka neustálemu zastavovaniu a foteniu rýchlo. Po ceste stretávame zopár turistov a Kirgizov, ktorí na koňoch zvážajú náklad zo základného tábora pri chate Raceka.
Od vodopádu ku chate sú to necelé dve hodiny skalnatou morénou. Stúpa sa nám už ťažšie, výšku už je predsa len cítiť, hoci s dýchaním nemáme žiadne problémy (čo je celkom zaujímavé, pretože v Himalájach sme v rovnakej výške išli pľúca vypľuť, to put it mildly). Dima nás zhovievavo čaká, ležérne opretý o jednu paličku a so žvárom v ústach.
Morénou od vodopádu ku chate
(foto Aďo):
Prostredie okolo chaty Raceka je nádherné. Malý vodopád, okolo neho lezú naviazaní skalolezci; rovinka posiata farebnými stanmi; z hrebienka nad chatou výhľad na ľadovec Aksai. A predovšetkým pekné počasie, hoci to sme ocenili až spätne potom, ako nás neskôr v horách zasnežilo. Chata má okolo tridsať miest na spanie.
Pohľady na ľadovec Aksai z hrebienka nad chatou
(foto brch):
Poobedňajší návrat údolím Aksai
Unavení ale zato maximálne uspokojení si vychutnávame horúci večer v našom biškeckom guesthouse na ulici Sovjetskaja. Internet je na ulici hneď oproti, i keď nazývať to po našom internetovou kaviarňou je značne zavádzajúce, lebo miestna mládež to využíva ako hracie dúpä. Keď sme sem zablúdili hneď po príchode v nedeľu ráno (treba predsa upokojiť nervóznych rodinných príslušníkov), tak každý počítač bol obsadený, na každom Counter-Strike, jeden hráč už spal na klávesnici po evidentne dlhej noci. Zajtra nás čaká presun 400 km k jazeru Issyk-Kul do Karakolu.
