STARÝ BLOG, zahibernovaný. Nový v Denníku N.Prekladateľka. Introvert. Deti dve. Reading for the pleasure of it. Zoznam autorových rubrík: Expedícia Kirgizsko, Zápisník bibliofila, Road trip Čierna Hora, Trek v nepálskych Himalájach, Korzika s ľahkou turistikou, Výlety s čvirikom, Fotopotulky, Lapidárium
Naša posledná zastávka na dvojtýždňovom treku je Tengboche (na niektorých mapách Thyangboche), ktoré leží vo výške 3680 metrov, takže skoro tak vysoko ako Phortse, čo znamená, že vzdušnou čiarou by to bola ťažká pohodička. Bola by. Musíme však zísť až dole k rieke a potom vystúpať zase hore, čo trvá asi štyri hodiny. Kým sme zišli dole, slnečné farebné ráno v Phortse ostalo len peknou spomienkou.
Vyrážame ako vždy okolo ôsmej ráno a lúčime sa s našim himalájskym rajom pod slnkom. Hladina jazera Dudh Pokhari je hladká ako zrkadlo, obloha čistučko modrá, len na vrchole Cho Oyu vidno, ako tam fučí vietor. Domčeky Gokya sú tiché, z komínov stúpa dym a naokolo sa pasú jaky. Na vrchole hrebienka nad Gokyom, za ktorým sa rozprestiera ľadovec Ngozumba, stretávame skupinku Slovákov, ktorí tiež smerujú na ľadovec a ďalej do priesmyku Cho La Pass. My, štyria kriplíci, si také vysoké ciele nekladieme (a, samozrejme, všetci sa blahosklonne tvária, že sa obetujú kvôli mne, kvetinke).
Po včerajšom relatívne teplom a nádhernom slnečnom dni sme sa dnes zobudili do zasneženého rána, plánované dobýjanie Gokyo Ri sa samozrejme nekoná, takže s nekonečnou úľavou hneď zaliezame naspäť do spacákov (hurá, konečne nemusíme vstávať skoro ráno) a spíme ďalej, čo vyhovuje každému, ale mne po včerajšom záchvate výškovej choroby asi najviac. Sneží celý deň, akoby sme sa preniesli do úplne iného ročného obdobia.
Už dopredu sme vedeli, že Gokyo je krásne miesto. Vedeli sme, že sa tam okolité štíty zrkadlia na hladine piatich priezračne zelených jazier. Vedeli sme, že odtiaľ vidieť Cho Oyu, „tyrkysovú bohyňu", šiestu najvyššiu horu sveta; vedeli sme, že sa tadiaľ ide do jej základného tábora. Vedeli sme, že hneď za dedinkou Gokyo, ktorá leží na brehu tretieho jazera, sa vinie moréna ľadovca Ngozumba. To všetko sme vedeli, ostatne preto sme sa rozhodli, že na trek pôjdeme práve tam. Nič z toho nás však nepripravilo na to, čo sme tam uvideli a zažili.
Zápis dnešného dňa bolo trošku problematické do palubného denníka zapísať, pretože večer sa chúlime v lodgi u jednej nepálskej rodinky, ktorá sedí okolo piecky a v úplnom tichu sa na nás bez slova díva. Keď nám mama rodiny doniesla zeleninové curry, ktoré tvorila asi hodinu za závesom, celá rodina stíchla a uprene začala pozorovať nás štyroch ako jeme. Oni ani naši nosiči nejedia nič, čakajú kým dojeme my a oni si uvaria večeru zo zvyškov, takže sa cítime ako praví bieli kolonizátori (bremeno bieleho muža v praxi). Za oknami je brutálna zima a v hmle sa okolo prechádzajú polodivé jaky. Himalájska romantika ako od Hillaryho.
Namche opúšťame za nádherného slnečného rána, takže nálada je veľmi povznesená a my plní nadšenia (a energie po včerajšej Apfelstrudel) vyrážame. Náš dnešný cieľ je dedinka Phortse Thenga, ktorá leží vo výške 3680 metrov, čo je len o nejakých dvesto metrov vyššie ako Namche Bazar. To bude ťažká pohoda a oddychovka, hovoríme si ráno (ibaže by nie, ako hovorí Andrej), ale to ešte netušíme, čo nás čaká (opäť).
Dnes nás čaká prvé zbožné zahliadnutie Everestu a Apfelstrudel vo výške 3450 metrov. Keď sme však do Namche Bazar včera poobede prišli, nič z toho sme netušili - nad údolím sa prevaľovali mraky a hmly stúpali stále vyššie, takže sme nemali ani poňatia o tom, čo by sme okolo seba mohli vidieť. Prvé ráno v Namche nám však dva dni treku v hmle plne vynahradilo.
alebo jedno z najnebezpečnejších letísk na svete a cesta zahmlenými horami ako z gýčovej čínskej pohľadnice.
Noc ožiarená svetlom horiacich ropných vrtov, nočný prestup v katarskej Dohe, kde sme okamžite po vystúpení z lietadla dostali facku horúcim vlhkým vzduchom, niekoľko ďalších hodín letu, svitanie nad Nepálom a vystupujeme na letisku Tribuvan, ktoré sa svojím vzhľadom na medzinárodné ani trochu nepodobá, a kde nás čaká prázdna príletová hala, po obitých stoloch pohádzané formuláre pre vstupné víza, chlapík, ktorý robí fotky vízového formátu ležiaci od nudy na zemi a inak nikde nikto, len dvaja zamestnanci národnej banky s bodkami uprostred čela, ktorí potvrdzujú víza (a zbierajú za ne peniaze), a ktorým sa naše slovenské priezviská zdajú byť príliš náročné a tak mám na vízach meno Ivana. Ticho, len rad turistov z jedného lietadla čakajúcich na vybavenie víz. Niekoľko kontrol spočívajúcich v manuálnom ohmataní našich tiel a vychádzame z haly von, kde nás okamžite ohluší a oslepí rachot, trúbenie, prekrikovanie sa taxikárov, prach, špina, chaos, panika. Vitajte v Nepále, vitajte v Káthmandú!
