Nadránom v doline rieky Telety Zapadnaja opäť prší, ale sme ráno balili mokré veci, vykuklo slniečko a nastala (pochopiteľne) chvíľka pochybovania, či to predsa len už nebude lepšie... Racionálny hlas našej výpravy (pochopiteľne ja) však trval na pôvodnom pláne a tak schádzame do Jeti Oguz, dedinky preslávenej svojimi červenými skalami. Cesta do Jeti Oguz trvá asi päť hodín a cez zablatené lesy a rozmočené lúky to má istý šmrnc, ktorý oceňujeme až s odstupom. Po ceste často prší, za nami ostávajú hory zahalené v temných mračnách a čím sme nižšie, tým lepšiu majú všetci náladu.
Zo zahmleného Mordoru do slnečného údolia
foto Kreky:
Po ceste do Jeti Oguz
foto Kreky:
Jeti Oguz (aj ako Džety Oguz, Džeti Oguz, Jeti Ogüz), v preklade "sedem býkov" podľa červených skál, je malá osada pri vstupe do doliny. Prichádzame k nej po prašnej ceste plnej odpadkov, ktoré tu vidíme v podstate všade. Je škoda, že tak nádherné prírodné prostredie si miestni vôbec nevážia. Hovorí sa, že vždy, keď sa človek na tieto skaly pozerá, napočíta ich iný počet. Stretli sme tu ďalšiu skupinku našich západných bratov (pozdravujeme), ktorí nám poradili reštauráciu Fakír v Karakole. Po ceste sme sa od nášho sprievodcu Andreja dozvedeli, že tam, kde sme mali o dva dni pôvodne končiť, strhla búrka cestu, takže auto by tam aj tak pre nás prísť nemohlo. Tým viac si vychutnávame pivo a vyrážame späť do Karakolu.
Pred nami sa týčia slávne červené skaly Jeti Oguz
"Námestie" v Jeti Oguz (foto Kreky):
V Karakole je krásne slnečno, ale hory v pozadí sú neustále zahalené temnými mrakmi, takže v podstate neľutujeme, že sme zišli skôr, aj keď to počasie by som najradšej... Veď viete čo. Dozvedeli sme sa, že skoro všetky skupiny sa kvôli zlému počasiu vracajú. Keď sme sa Andreja pýtali, či je takéto dlhodobo zlé počasie v Ťanšane normálne, tak povedal, že toto leto je zlé, ale skúste na budúci rok. Tak určite. Mokré stany rozložené po parkovisku, zablatené vibramy pred dverami a my všetci v sprche. Teda nie spolu, samozrejme. Viete si predstaviť tú extázu po siedmich dňoch zlého počasia na horách?
Uličky Karakolu
Karakol (v preklade "čierna ruka"), kedysi sovietske vojenské mesto (jazero Issyk Kul používali pre torpédové skúšky), táto vstupná brána na ťanšanské treky, leží asi sedem kilometrov od jazera Issyk-Kul. Do roku 1992 sa volalo Prževalsk po známom objaviteľovi Nikolajovi Prževalskom, ktorého meno dostali aj kone, ktoré objavil v Mongolsku. Práve v Karakole zomrel na týfus počas svojej piatej výpravy, keď sa chystal do Tibetu.
Vojenský pamätník a pravoslávny kostol
Voľný deň v Karakole si užívame snorením po pamiatkách (vojenský pamätník a pravoslávny kostol), uliciach (neuveriteľne rozbité), trhu a suveníroch (všade majú skoro to isté, ale to nám potešenie vôbec neuberá) a obchodoch. Jediný obchodný dom v Karakole vyzerá asi ako naše lacné čínske obchody, len ich je tu niekoľko desiatok pokope v jednej budove. Na karakolskom trhu ma neskonale fascinuje, že sa tu dá všetko kúpiť na kusy alebo na váhu. Všetko. Kusové cigarety, to je samozrejmosť, to sme mali aj u nás. Cukríky, cestoviny... Ale plienky na kusy som videla predávať prvýkrát v živote.
Trh v Karakole
foto Kreky:
Na druhý deň sa presúvame do Čolpon-Ata, známeho strediska na severnom brehu jazera Issyk-Kul. Cesta zaujímavá sama o sebe, hoci pri rýchlej jazde rozbitými cestami sa na prednom sedadle necítim práve najbezpečnejšie... Všetko naokolo je zarastené, neudržiavané, v diaľke horský masív, pri ceste sa občas mihne pamätník s červenou hviezdou či mercedes vedľa oslieho povozu a jazdci na koňoch popri prastarých nákladiakoch.
Hlavná ulica - centrum
Múzeum
Petroglyfy - archeologické nálezisko, čiže strážna búdka a planina posiata kameňmi
Centrum Čolpon-Aty je v podstate jedna dlhá hlavná ulica; na verejnú pláž je to asi dvadsať minút po, ako inak, rozbitej ceste. Popri ceste obrovské prázdne miesta plné skládok, zarastené, kde-tu rozostavaná megastavba. Vstupné na pláž Ala-Too je 10 somov, množstvo Rusov, stánky, reštaurácie, na pláži mladý sokoliar. Tu sme, na rozdiel od Karakolu, niečo čo by aspoň vzdialene pripomínalo anglické menu nenašli, tak sme rezignovane sadli do prvej reštaurácie na hlavnej ulici a zahlásili "brizol, fri, pivo, kompota" a bolo. Posledné miesto, ktoré sme pred návratom do Biškeku navštívili, bolo archeologické nálezisko petroglyfov. A môžeme ísť domov. Moja batožina síce pobudla v Moskve o čosi dlhšie než my, ale celkovo vzato to bola skvelá dovolenka.
Spoločné foto na záver so sprievodcom a nosičmi
Zhrnutie na záver
Komunikácia: bez ruského slovníka (a transliteračnej tabuľky azbuky) ni krok! To platí pre nás, ktorých už povinná ruština obišla. Teda prvé miesto, ktoré som doteraz navštívila, kde som sa cítila ako skutočný cudzinec v neznámej zemi. Historické múzeum v Biškeku krásne, popisy síce dvojjazyčné, ale problém je, že v kirgizštine a ruštine, a to všetko v azbuke.
Ceny: v lacnejšej krajine som zatiaľ nebola. Ploskačka vodky za 50 somov (jedno euro je asi 65 somov)?! Taxík z okraja Karakolu do centra 50 somov, priemerné jedlo (povedzme stroganov či brizol v Karakole) 130 - 200 somov, internet 5 somov minúta, vstup do NP Ala Archa 80 somov, nákup na deväťdňový trek asi dvadsať eur, čapované pivo v Karakole 60 somov, cigarety od 17 do 30 somov... A tak. Veď hovorím, že lacno.
Peniaze: kirgizské somy, v Biškeku (aj v Karakole, ale tam v nevýhodnejšom kurze) menia eurá aj doláre, ale na bankovkách nesmie byť ani škrabnutie, ani čiarka, ani pečiatka a podobne, musia byť "crisp new" ako sa hovorí, inak ich nevezmú. A veľmi sa im nepáčili ani príliš malé hodnoty (povedzme jedno- či dvojdolárovky).
Mapy: teraz myslím turistické, ak chcete ísť sami do hôr (zablúdiť sa tam dá veľmi ľahko, žiadne značenie, cestičky sa krížia hore dole podľa toho, ako chodia pastieri) - tie sa dajú kúpiť údajne len v Biškeku (väčšinou v outdoorových predajniach, ktoré často vybavenie na hory aj požičiavajú), my sme sa na mapy pýtali aj v Karakole v obchode so suvenírmi, slečna tvrdila, že majú prísť o týždeň...
Zážitok je sledovať miestnu telku - Mad Max po rusky, turkménska hitparáda, arabské videoklipy, gangnam style po turecky. Najlepšie suveníry majú vždy v múzeu (my sme stihli to v Biškeku a v Čolpon-Ate). Jedlo vynikajúce (keď nepočítam vifonky pripravované na prastarých benzínových varičoch), od známych (boršč, šašlik) až po miestne (brizol - mäso zapečené v zemiakovej placke, azu - dusené mäso na hranolkách). Pivo tiež (ochutnali sme Naše pivo, Živoje, Baltiku - Baltika sa označuje číslami od 0 po 9, pričom 0 je nealko a vyššie ako 5 sme radšej nešli). S taxikárom sa na cene dohodnúť vopred (to platí asi všade)! Skoro všetky autá, ktorými sme sa tu vozili, mali prasknuté čelné sklo. Autá majú volant buď vpravo alebo vľavo, podľa toho, z ktorého svetového smeru sú dovezené. Trúbi sa informatívne (pozor, tu som ja), teda stále. Príroda nádherná, jurty, kone, domáci milí a ochotní, všade bordel a miesta ako zo sovietskeho skanzenu. Ostatné si prečítajte v článkoch. Takže tak. Vsio charašo, či ako sa to píše, ruštinári opravia.
