Ráno je síce zamračené, ale na to si už pomaly zvykáme. Okolo deviatej sa ale ukazujú záblesky slnka, vďaka čomu naše ležovisko okamžite začína vyzerať ako kočovný bazár handier - okolitá kosodrevina je kompletne obvešaná v podstate všetkým od spacákov až po tielka. Veľa času nemáme, a tak aj napriek hodinke slnka opäť balíme viac či menej vlhké veci a schádzame do doliny.
Vlhké ráno pri pod jazerom Ala-Kol na hranici lesa
Z okolitých lesov stúpajú pary, vo vysokej tráve malých čistín sa pasú všadeprítomné kone. Tieto lesy sú ako z rozprávky, a to aj napriek blatu, po ktorom nám to ide dole rýchlejšie ako by nám bolo milé. Machy, lesné jahody, po hubách takmer stúpame, toľko ich tu je. Cestička je vedúca do údolia nie je udržiavaná, ostatne ako skoro všetky, po ktorých sme šli (ak vôbec boli), a tak dokonca aj náš sprievodca v hustom lese plnom popadaných kmeňov na chvíľku poblúdil.
Zostup do karakolského údolia (foto Aďo)
(foto Kreky)
Dole pri rieke je krásne, ale to len na moment. Po krátkom oddychu opäť stúpame smerom do karakolského údolia. Asi po hodinke sme dorazili do takzvaného "Karakol Base Camp", ktorý bol kedysi sovietskym vojenským táborom, ako nám povedal sprievodca Andrej. Len prechádzame, je v podstate prázdny, z okolitých lúk sú močariská, pred jedným stanom je ukážkový výklad ponúkaného tovaru.
Slnečná chvíľka v údolí, za hodinu sme v Karakol Base Camp
Pred nami je bývalý sovietsky vojenský tábor - teraz Karakol Base Camp
Výkladná skriňa v tábore (foto Aďo)
(foto Kreky)
Pokračujeme ďalej hore po rozbitej lesnej ceste, na jednom mieste prechádzame potok po šmykľavých brvnách (opäť), na inom sa voda vyliala až tak, že sa musíme pekne vyzuť a prebrodiť ľadovú vodu (opäť). Mosty a udržiavané turistické chodníky im tu vo všeobecnosti veľa nehovoria. Hodinku nad Karakol Base Camp sme na mieste. Rozložili sme sa na trávnatej čistinke pri hučiacej rieke, na mieste, kde zajtra odbočíme z údolia doprava vystúpame až do sedla Telety.
Pokračujeme k nášmu hibernačnému miestečku
Tu sú aspoň brvná (foto brácho)
Tu už nie...
Nosiči nám večer spravili oheň, a nebyť neustáleho mrholenia, možno by to tu bolo aj romantické. Môžem však zodpovedne prehlásiť, že zapaľovať oheň v mokrom lese pomocou plynového variča som videla naozaj prvýkrát v živote. Zaspávame pri hučiacej rieke, ktorá prehlušuje dokonca aj bubnovanie dažďa na stan.
Chladný a upršaný večer (áno, opäť)
Ráno popŕcha, to už je samo sebou. Našťastie sme sa stihli nachystať ešte kým úplne neprší a ihneď začíname prudko stúpať lesom. Prší stále viac, čím sme vyššie, tým viac hmly je okolo a tým je chladnejšie. Nad hranicou lesa už začína aj poriadne fúkať, nič okolo seba nevidíme, naboso musíme prebrodiť ďalší potok. Hneď ako sa čo len na moment zastavíme, sme úplne premrznutí. Stúpanie sa nám v tom vetre, daždi a hmle zdá byť nekonečné. Zo sedla Telety (3800 metrov) by sme teoreticky mali mať krásny výhľad, ale ako počasie dalo, tak sme nič nevideli. V sedle sme vydržali len chvíľočku, pretože tesne pod ním sa dážď zmenil na ostrý bodavý sneh a tak radšej bežíme dole. Dívame sa len pod nohy, samé blato a šmykľavé kamene. A naši dvaja nosiči, tí prešli sedlo v šľapkách a roztrhaných ponožkách.
Cesta do sedla Telety
Ja som po hodine neprestávajúceho mrholenia foťák schovala do ruksaku a vytiahla som ho až na druhej strane sedla, takže jediné fotky z cesty hory robil Kreky
Jediné foto zo sedla Telety (3800 m). Nuž, dlho sme tam v tom vetre a snehu nevydržali
Zostup k rieke Telety Zapadnaja, pri ktorej budeme nižšie v údolí spať (ešte stále foto Kreky)
Dole v údolí rieky Telety Zapadnaja staviame stany na mokrom trávnatom vŕšku. Máme toho dosť, za sebou vyše osem hodín v daždi a po blate a za celý deň sme vlastne nič nevideli. Pri ohni sušíme čo sa dá, a zase popŕcha...
Zľahka osušená som konečne vytiahla foťák aj ja, naše spanie pri rieke Telety Zapadnaja
Tam pri tom zasneženom kopci zľava je sedlo Telety, ešte stále to tam vyzerá na pekný Mordor
Už typický pohľad: na stane smradľavé a mokré ponožky...
... a pri ohni sušíme veci na sebe...
...a aj pri ňom.
(4 x foto Kreky)
Vážne zvažujeme, že hoci sme pôvodne ešte mali prejsť cez jedno sedlo, Archa-Ter, teda byť ešte dva dni v horách, asi zajtra ráno pôjdeme už dole. Niekoľko dní nám prší, veci nemajú kedy vyschnúť a suché (ani čisté, ale to by nebol až taký problém) už nemáme nič. Hory majú síce v takejto podobe svoje čaro, ale niekoľko dní za sebou je to už trochu nepríjemné, aby som to povedala jemne, hm. Zima, dážď, hmla, vietor, blato... tú poznámku o tristo slnečných dňoch v roku sme si predstavovali v praxi inak. Ale nevadí, počasie je počasie, a na horách tým pádom, takže načo to siliť, keď nám nevyšlo. Nakoniec sme sa so sprievodcom dohodli, že zajtra ráno už zídeme k červeným skalám Djety Oguz a do Karakolu. A hneď sa všetkým zlepšila nálada.
