Ako začíname stúpať od rieky cez husté lesíky, začína nás zahaľovať hmla, ešte vidíme z čistinky posledný krát Everest a potom už nič. Opäť. Narayan nám povedal, že v týchto lesíkoch žije musk deer, čo sme celý čas riešili že čo to môže byť po slovensky, a až doma sme zistili, že je to kabar pižmový (zlatý google). My sme naň šťastie nemali (to asi preto, že sme celú cestu prudkého stúpania fučali ako šibnutí). Na Tengboche sme sa tešili preto, že tam je budhistický kláštor, ale najmä kvôli výhľadom, vidieť odtiaľ Everest, Tawache, Nuptse, Lhotse, Thamserku a Ama Dablam, ale keď sme tam okolo obeda dorazili, všetko bolo obalené šedivou hmlou hustou ako mlieko s viditeľnosťou tak desať metrov.
Narayan nás ubytoval v Tengboche Guest House a ako sme obávali, je to tu preplnené turistami. Tengboche totiž leží na ceste do základného tábora Everestu, takže to tu vyzerá ako také menšie korzo. V jedálni sme narazili na skupinu anglánov, ktorí nás zatlačili do kúta a obsadili celú jedáleň. Táto skupina nás neskonale fascinovala celý večer. Dokonca až tak, že sme sa ani na karty nemohli sústrediť, hoci sme hru zapíjali plechovkovým pivom Everest. Mojím obľúbencom sa stal postarší pán profesorského typu s popolníkmi na očiach a nádherným britským prízvukom, ktorý si sem hore vytrepal one volume vydanie Tolkiena. Chalani sa zase zhodli na tom, že víťazstvo získava bacuľatá pani v obtiahnutom kvietkovanom tričku, ktorú sme familiárne nazvali Ginger.
Hmla, hmla, hmla. Celé poobedie, celý večer, celú noc. Vrany, stany, vlajočky, všetky možné národnosti. Ja hmlu milujem a tak som dobré dve hodiny behala po okolí a užívala si to.
Okolo budhistického kláštora
Okolie Tengboche, lesíky, vrany, jaky
Blízke stretnutia
Keď som natrafila na tohto nehybného jaka strateného v hmle (aj ja som bola už trochu stratená), hneď som si spomenula na Holdstockovho Urscumuga
Za hustej hmly (no áno, aj na druhý deň bola taká ako predtým, takže na Tengboche sme šťastie fakt nemali) sme sa vrátili do Namche, Narayan má zlé správy, už tretí deň sa z Lukly nelieta kvôli počasiu, a tak Namche je zázračne vyľudnené a okamžite podnikáme frontálny útok na Deutsche Bäckerei. Na ďalší deň sme do Lukly zbehli za deň (čo sme hore šli dva dni), postupne sa sturistieva, dnes sa začalo opäť lietať do Lukly. A tak odlietame a lúčime sa s Himalájami.
Lúčime sa s Hillarym, ktorý sa nás usmieval z fotiek v takmer každej lodgi; s pivom Everest a ešte lepším Gorkha; s lietadielkami, kde počas letu vidíte do kabíny pilota; s našimi nosičmi Lakhpom a Aitom; s naším sprievodcom Narayanom; s najvyššie položeným kníhkupectvom na svete; s východom slnka v Gokyu; s ľadovcovými jazierkami; s pomaľovanými skalami; s jačím trusom sušiacim sa po stenách budov; s plechovými sprchami; s nedostatkom kyslíku; s farebnými modlitebnými vlajočkami; so stúpami vynárajúcimi sa s hmly; s rododendronovými lesíkmi; s pohľadom na opice pochutnávajúce si na nanukoch; s budhistickými mandalami a smradom zo spaľovaných mŕtvych; s nožmi Gurkhov; s Everestom, Cho Oyu a krásne tvarovaným Ama Dablamom; s visutými mostami ponad hučiace rieky; s dopravným chaosom v Káthmandú; s pašmínovými šálmi všetkých možných farieb a s Apfelstrudel vo výške tri a pol tisíc.
Dovidenia, Himaláje. Určite sa ešte uvidíme.
Súvisiace články:
Začíname, ako každý, v Káthmandú
Lukla - Phakding - Namche Bazar
Namche Bazar, alebo konečne hory!
Namche Bazar - Phortse Thenga, alebo začíname cestu údolím Gokyo
Z Phortse do Machherma, alebo z rododendronových lesíkov do Mordoru
Himalájsky raj pod slnkom menom Gokyo I.
