Crno jezero a neexistujúca reštaurácia
Ráno (no, ráno, kým sme sa deťmi dokázali vyhrabať na cestu tak je pol jedenástej) vyrážame zo Žabljaku k Crno jezero. Je to najväčšie z osemnástich ľadovcových jazier v Durmitore a zároveň aj jedno z najobľúbenejších - leží asi tri kilometre od Žabljaku (také niečo ako naše Štrbské alebo Popradské pleso). Zo Žabljaku sa k nemu dá ísť po asfaltke alebo cez les, my sme sa vydali lesíkom a hneď pod prvými stromami sme naďabili na neuveriteľnú skládku odpadu - čo sa týka odpadkov, domáci sú možno ešte väčší bordelári ako Slováci (a to už je čo povedať). Značenie, ak nejaké je, je buď len tabuľa, najčastejšie jednoducho opretá o kameň, alebo biela bodka v červenom kruhu - takto sú označené všetky značené turistické trasy v Durmitore.
Náš ranný výhľad z okna
Na tejto mape vidno Crno jezero aj Zminje jezero /Zmijnje alebo Zmijne, ako na ktorej mape/
Lesíkom k Crno jezero
Durmitorské značenie (tabuľa je len tak položená medzi stromami)
Skutočnosť, ktorá nám hneď poslúžila ako zdroj rannej zábavy (ale zodpovedne sme ju vrátili na miesto)
Kúsok pred Crno jezero - požičovňa rôznych bezmotorových prostriedkov (s tou nevýhodou, že sa na nich nemôžete odviezť dole do Žabljaku a nechať ich tam, ale vrátiť ich musíte tu, na tom istom mieste)
Podľa našich sprievodcov a aj podľa všetkých máp a tabúľ, ktoré sme tu videli, by priamo na brehu Crno jezero mala byť reštaurácia, ale kde nič, tu nič. Videli sme len betónové základy, ak teda patrili k nej...vyhorela? Pri jazere je postavený lokálny transformer (pozostatok nejakého ekofestivalu, ktorý sa tu konal), kde sa naši chalani samozrejme museli odfotiť.
Príchod k Crno jezero
Lokálny transformer
Ľudia si vychutnávajú letný deň a kúpu sa v jazere, je to tu dovolené. Crno jezero sa vlastne skladá z dvoch jazier, veľkého a malého /Veliko jezero, Malo jezero/, ktoré sú spojené len veľmi úzkym pásom vody a ak je veľmi sucho, tak sa z Crno jezero stávajú jazerá dve. Okolo jazera vedie príjemná pešia cestička, chvíľu po brehu, chvíľu lesom; je tu "Titova pečina" - Titova jaskyňa, kde sa vraj Tito nejaký čas ukrýval a mal tam sklad munície. Žiadnu jaskyňu ale nečakajte, je to len ľahký previs na skale v lese.
Výrazný zaoblený vrchol Mededu nad jazerom
Cesta okolo jazera
K Titovej "jaskyni"
Z druhej strany jazera je pekne vidieť predel medzi veľkým a malým jazerom
Vodopády Čeline - prúd Čeline, ktorý vteká do jazera, je po väčšinu roka vyschnutý a len v čase prívalových vôd (najmä na jar, keď sa v horách topia snehy), sa prebudí a vytvorí pri jazere krásne vodopády...my sme si ich pozreli aspoň na tabuli
Cesta okolo jazera trvá asi hodinku (nám asi pol dňa: prestávky, prebaľovanie, pobehovanie, kŕmenie, posedávanie, vychutnávanie hôr). Je teplo (opäť), poobedie, a my dostávame neprekonateľnú chuť na chladené pivo a tak, keďže neexistujúca reštaurácia nás sklamala, ponáhľame sa, tentoraz už po asfaltke, späť do Žabljaku a okamžite mierime k prvým slnečníkom, ktoré vidíme - zhodou okolností štvorhviezdičkový hotel, to sme si ale nevšimli, keďže z tej predstavy oroseného pohára sa nám až zatmelo pred očami. Mladý čašník Danilo sa všemožne snaží správať sa vysoko profesionálne, ale jeho nešťastný pohľad pri našom "ešte dve pivá, alebo rovno štyri" sa mu už zakryť nepodarilo. Začalo popŕchať, za celý náš pobyt v Čiernej Hore nám pršalo len raz, a to práve teraz a tu. Keď už teda prší, dáme si aj polievku (čorbu samozrejme, ako inak), ale nešťastný Danilo nám vysvetľuje, že na terase nemôže servírovať, pretože by sa mohol šmyknúť...tak sme nakoniec, úplne neplánovanie, skončili v lounge štvorhviezdičkového hotela v Žabljaku, kde sme naozaj, ale naozaj nezapadli medzi nahodené dámy a pánov v dokonale vyžehlených košeliach (pôsobili sme tam asi dosť komicky).
Večer sme si spravili hostinu z miestnych zdrojov: njegušský pršut, olivy, víno Krstač a Podgoričko, syry...všetko vynikajúce!
Po ceste späť do Žabljaku
Po stromoch sú povešané umelecké fotografie
Vytúžené chladené Nikšičko
Zminje jezero, alebo ako sme sa stratili v durmitorských lesoch
Zminje jezero leží asi hodinu od Crno jezero, tak chceme na druhý deň vyraziť skôr (čo sa nám podarí asi o desiatej). Cesta vedie tak ako včera smerom k Crno jezero, ale kúsok pred ním odbočujeme smerom do dedinky Ivan Do (kde je naozaj dobre vyzerajúci kemp aj s chatkami) a pokračujeme lesnou cestou k starému mlynu na Mlinskom potoku. Za Ivan Do stojí uprostred cesty auto a v ňom pracovník národného parku - platíme vstupné 2 eurá na osobu. Zminje jezero je od starého mlyna na Mlinskom potoku ešte asi hodinku.
Hlavná cesta v Žabljaku
Nepokračujeme k Crno jezero, ale odbočujeme do dedinky Ivan Do a ďalej k Mlinskemu potoku
Mlinski (teda Mlynský) potok
Celá cesta vedie lesom, všade je plno húb, v lese sa pasú kravy. Zmijne jezero je omnoho menšie ako Crno jezero, brehy sú obrastené rákosím a jazero je pokryté leknami, pri jazere je drevené posedenie (a tak tam zjeme zvyšky včerajšieho pršutu, syra, hrozna a chleba a s chuťou si dáme už trošku teplejšie pivo, ktoré sme si tma statočne vyniesli).
Ďalšia ukážka durmitorského značenia
Romantické Zminje jezero
Chceli by sme sa vrátiť nie priamo do Žabljaku, ale k Crno jezero a ešte sa tam okúpať. Mala by tam odtiaľto viesť neznačená cesta, na mape označená ako "konska staža". Aj sme ju našli, aj sme sa po nej vydali, ale ona sa potom, koťuha, začala nenápadne rozvetvovať na menšie a menšie, ktoré sa jedna po druhej tratili v lesnej húštine, plnej popadaných stromov a nepriechodných kríkov. Blúdili sme tam asi polhodinu, ale cestu sme už nenašli, tak sme sa radšej vrátili späť k Zminje jezeru a až po starý mlyn na Mlinskom potoku šli naspäť tak, ako sme prišli. Tam sme neodbočili do dedinky Ivan Do, ale zbehli dole k Crno jezeru, ktoré je odtiaľ na skok.
Tu ju, konsku stažu, ešte bolo vidieť
A tu sme už zúfalo stratení
Je neskoré poobedie, vychutnávame si pokoj pri Crno jezero, nad ktorým sa týči výrazný vrch Meded, osviežujeme sa v chladnej vode, dopíjame už teraz výrazne teplé pivo.
Special spoločné foto, autor Miňo
Ťažká pohoda: podvečer pri Crno jezero
Večera v reštaurácii "Old Wolf" v Žabljaku - keď sa tam niekedy ocitnete, určite si tam choďte dať ražniči - jedna porcia sú dve dlhé špajdle čistej ugrilovanej jahňaciny a kopa jemne chrumkavých opečených zemiačikov - jedna porcia, ktorú má bežný človek problém celú zjesť. Mhmmm. Opäť som skončila pri jedle, to snáď nie je ani pravda...ale jedlo je tu naozaj výborné.
Zajtra nás čaká vyhliadková fotojazda srdcom durmitorských hôr.
