A ani tá letenka nebola celkom to, čo mala, pretože kým sme sa s konečnou platnosťou rozhodli, že teda áno už naozaj fakt ideme, tak bol koniec februára a cena letenky o čosi vyššia. Spojili sme sa s miestnou trekingovou agentúrou v Biškeku, s Jevgenijom v priateľskej atmosfére dohodli čo sa dalo, v júli vytlačili transliteračnú tabuľku azbuky a začiatkom augusta sme mohli vyraziť. Z Viedne do Moskvy a z Moskvy do Biškeku (Biškek sa kedysi volal Frunze, preto má medzinárodné letisko Manas kód FRU); prilietame o štvrť na šesť ráno, pristátie sprevádza mohutný potlesk pasažierov. Čas plus päť hodín, už teraz je 22 stupňov a Jevgenij nás zodpovedne čaká na letisku. Ktoré mimochodom pripomína bratislavskú autobusovú stanicu. Veľkosťou aj vzhľadom.
Socialistickým skanzenom
Už ranná cesta z letiska do Biškeku je prvým náznakom toho, že sa tak trochu vraciame v čase. Široké cesty s obrovskými dierami (týmto prehlasujem, že sa už nikdy nebudem sťažovať na stav slovenských ciest), pri ceste sa pasú kozy, niektoré autá majú volant naľavo a niektoré napravo a všetky si veselo a svorne vytrubujú. Je zaujímavé, že kým u nás sa trúbi v zmysle ty ***** čo sa tam ****** čo nevidíš, že ****** a tak podobne a väčšinou s hviezdičkami, v Kirgizsku ľudia trúbia preto, aby dali komukoľvek od jazdca na koni po cyklistu najavo, že sú práve tam, kde sú. Čo je dobre, pri miestnom štýle jazdenia. (A áno, videli sme tam aj policajtov, ale aj tam to vyzeralo tak, že asi len zbierajú peniaze pre štátnu kasu). Auto zastavuje pred nenápadnou modrou bránou na ulici Sovjetskaja. Nič nenaznačuje možnosť akéhokoľvek ubytovania, na plechovej bráne je len číslo domu a to je všetko. Za bránou to však vyzerá ako na nejakej horskej chate. Laná, variče, ruksaky, turecké záchody a sprcha vonku, nejaká skupinka sa chystá vyraziť do hôr. Pod malou terasou obrastenou viničom je zaprášená polica plná kníh v azbuke, z terasky máme výhľad na zasnežený horský hrebeň Kirgizský Alatau, ktorý je asi 40 kilometrov od Biškeku. Tam pôjdeme zajtra.
Výhľad z terasy na Kirgizský Alatau
A na záplavu azbuky pod terasou
Hor sa na prehliadku Biškeku
Do obeda máme po celonočnom lete oddych a jednej pre nás prišiel Igor, ktorý nás zavezie do mesta a ukáže nám ho. Igor, ktorý má len šestnásť, ale bez problémov šoféruje. Nuž, keď sa tu neriešia volanty na oboch stranách, rozbité predné sklá a emisie na úrovni jadrovej elektrárne, tak mladý vek za volantom je už to najmenej, asi ako šoférovanie po troch vodkách. Najskôr zmeniť peniaze: jedno euro je asi 63 kirgizských somov, jeden dolár asi 48 - tak to majú napísané na tabuliach. Predajcovia pri okienku si však kurzy upravujú podľa rôznych vágnych pravidiel, ako napríklad keď má človek veľa malých bankoviek, tak mu ich síce vymenia, ale v slabšom kurze. A keď má dolárová bankovka na sebe akúkoľvek pečiatku, alebo je popísaná perom a podobne, nevezmú ju vôbec. Doláre tu musia jednoducho byť "crisp new", aby vám na niečo boli.
K hlavnému námestiu Ala-Too prichádzame okolo pomníka, pri ktorom sa Igor na otázku, čoho pomník to je, zatvári akoby sme sa pýtali niečo samozrejmé čo predsa už všetci vedia, a zahlási: "Revolution!". Ako inak. Biškek, teda to, čo sme z neho videli, vyzerá ako skutočný skanzen socialistickej architektúry. Široké ulice, betónové kocky. Pri pomníku nezávislosti stojí čestná stráž za sklom, v tieni je 37 stupňov. Deti sa ochladzujú vo fontáne. Obrazy pod holým nebom. A v parku Marx, Engels a Lenin.
Námstie Ala-Too
Galéria v parku pri námestí, kde sa predávajú obrazy
Socha Kurmanjan Datky, o ktorej nám Igor hovorí: "I love her, she was strong like Kyrgyz people..." Kurmanjan Datka bola politička, ktorá bola proti anektovaniu južných častí krajiny k Rusku.
Parky plné pomníkov
Znak na kirgizskej vlajke má predstavovať horný otvor jurty, ako ho vidieť zvnútra jurty, a štyridsať slnečných lúčov okolo nej má predstavovať štyridsať kmeňov, ktoré zjednotil epický hrdina Manas proti Mongolom
Marx a Engels, ako inak
A Lenin... Ktorý len tak mimochodom momentálne neukazuje k svetlým zajtrajškom ale smerom k americkej univerzite
Pohľad na námestie Ala-Too spred Národného historického múzea
Čestná stráž pri pomníku nezávislosti
A do múzea
Národné historické múzeum je veľká a nevkusne vyzerajúca betónová kocka na námestí Ala-Too, ale ako nevábna je zvonku, tak príjemná je zvnútra. Múzeum ma dve hlavné poschodia, prvé sa týka všetkého zo sovietskych čias (a ďalší Lenin) a druhé dávnejšej histórie, tradičných nástrojov, krojov, remesiel a spôsobu života kirgizských nomádov (jurta a ešte aj vypchatý kôň) a dokonca aj archeologických nálezov. Všetko pekné, a dokonca aj všetky informácie a nápisy sú dvojjazyčne. Akurát že v kirgizštine a v ruštine (oba úradné jazyky v Kirgizsku) a všetko v azbuke. Takže my nie tak skoro narodení sa tam veľa nedozvieme. Ale vyzerá to tam pekne.
Národné historické múzeum
Predohru máme za sebou a už sa tešíme na zajtrajšiu túru. V rámci aklimatizácie pre Ťanšan ideme do národného parku Ala Archa k chate Raceka a ľadovcu Aksai.
