Okolo je sivo, všetko zahmlené, a prší, prší. Jeden člen výpravy sa síce zodpovedne pripravuje na túru aj v tom daždi, ale nikto ďalší zo stanov nevyliezol. Pohľad zo stanu na okolité hrebene poprášené čerstvým bielym snehom nás len utužuje v rozhodnutí nevyjsť von ani za nič. Vyliezť do mrazivého vzduchu sa odvážil len náš sprievodca Andrej, a aj to len na to, aby nám povedal, že dnes prečkáme v stanoch a cez sedlo Ala-Kol (tiež už belšie ako bolo včera) sa vydáme na ďalší deň, ak ťanšanské počasie dá.
Neradostý ranný pohľad zo stanu
Sedlo Ala-Kol, čerstvo zasnežené
Jediná cesta von zo stanu bola na záchod :-)
Poobede sneho-dážď poľavil a tak Andrej vydal operatívne rozhodnutie hodné skúseného manažéra nadnárodnej spoločnosti, a síce že za desať minút vyrážame. S jeho meteorologickým optimizmom sa síce až tak nestotožňujeme, ale kukliť sa so skrehnutými rukami (veď tú knihu treba niečím držať) v spacákoch sa nám nechce tiež, a tak sme okolo tretej poobede vyrazili. Do sedla Ala-Kol vo výške 3800 metrov stúpame tak strmým chodníkom, že ak by si na ňom človek natiahol a vystrel chrbát, hrozilo by mu, že prepadne dozadu. No dobre, až také to nebolo, každopádne stúpanie je strmé poriadne, a navyše po drobučkej vlhkej šotoline, ktorá metaforické spojenie dva kroky dopredu a jeden späť preniesla takmer doslova do praxe.
Berieme na vedomie bleskové operatívne rozhodnutie nášho sprievodcu vyraziť "lebo veď teraz neprší"
Stúpanie do sedla Ala-Kol
Keď sme sa konečne šťastne dostali do sedla, otvorila sa pred nami nádherná panoráma päťtisícoviek zamračeného a temného Ťanšanu a samozrejme pohľad na jazero Ala-Kol, najslávnejšie miesto trekov v tejto oblasti (pohorie Terský Alatau, ktoré tvorí súčasť ťanšanského hrebeňa). Leží vo výške 3560 metrov, dlhé je 2,3 km a široké asi 700 metrov. Ten pohľad za ten výstup stál, ale dlho sa zdržiavať nemôžeme, aby sme sa stihli dostať čo najďalej. K jazeru sme zišli po podobnej, ale už nie tak strmej šotoline, po ceste stretávame skupinku Čechov (týmto pozdravujeme), ktorí idú bez sprievodcu a len podľa mapy, a podľa ich slov sa im už podarilo párkrát poblúdiť. No a opäť prší, ako inak.
Panoráma Ťanšanu a jazera Ala-Kol zo sedla Ala-Kol (3800 metrov)
Manželské foto sme si neodpustili, samozrejme
2 x foto brácho:
Zostup k jazeru
Kúsok pod jazerom je prenádherný vodopád, sprievodca Andrej nám hovorí, že v zime zamŕza a je to jeden z najznámejších lezeckých ľadopádov v tejto oblasti. Ďalší zostup do doliny (mali by sme spať niekde na hranici lesa) je exemplárnou ukážkou "not very safe, to say the least" chodníka. Nad nami strmé skaliská, pod nami ešte strmší spád k hučiacemu potoku, ktorý vyteká z jazera Ala-Kol, do toho hmla, dážď, vietor a klzké blato. Už za šera sme sa predrali mokrými kroviskami a prebrodili bahnitým chodníkom na miesto, kde budeme spať, je to trávnaté miestečko pri malom jazierku, vedľa nás kempuje skupinka Poliakov. Nosič, ktorý za nami dorazil ako prvý, doniesol našťastie oba stany, tak sa už za tmy súkame dnu. Aj tak sme však kompletne mokrí a od blata, a podľa toho vyzerá aj všeobecne panujúca nálada.
Vodopád pod jazerom Ala-Kol a vzácna chvíľka slnka
Nuž a jediná foto zo zostupu, patrične zahmlená a opršaná, fotil Aďo - jediný sa odvážil v týchto podmienkach vytiahnuť foťák
Záver dňa na hranici lesa
Zajtra by sme mali zísť dole ku "Karakol Base Camp" a spať niekde vyššie v doline, odkiaľ sa vyráža do sedla Telety. Ale o tom až nabudúce.
---
jazero Ala-Kol (alebo Ala-Kel, Ala-Kul - píšu to rôzne)
