Je to cesta, ktorou sa dostanete zo Žabljaku k Pivskému jazeru (resp. mestečku Plužine), kam sme mali aj my namierené. Cesta je to skutočne neuveriteľne krásna a ak sa niekedy ocitnete v Žabljaku autom, určite si ju vychutnajte - kúsok pred Žabljakom (v smere od Nikšiča) je odbočka na dedinku Virak, odkiaľ sa začína kľukatiť trávnatými pláňami, pomedzi salaše a začína stúpať do hôr. Netrvá dlho a už stojíme na prvých serpentínach a fotíme, a fotíme, a fotíme... Cesta, ktorá normálne netrvá až tak strašne dlho, nám zabrala (s cestou späť a návštevou Pivského kláštora) celý deň, asi preto, že stojíme (a fotíme, však) pomaly každých desať metrov a za každou zákrutou (a že tých je tam požehnane).
Lúky v okolí Žabljaku
Cesta, ktorou sa prichádza z Nikšiču do Žabljaku
Odbočka na Virak - začíname stúpať do hôr
(tak 10 km/h tam naozaj nikto nešiel)
Takmer na každom salaši dostanete "kajmak" - miestny druh syra
A už to začína
(opäť - nemajte strach, žiadne vandalstvo sa nekonalo, tá tabuľa je tam len tak postavená medzi kameňmi)
Ešte pred sedlom, ktoré sa volá nápadito "Sedlo" (1907 metrov - najvyšší bod cesty), je pri ceste malá drevená chatka, ktorú opravujú chlapíci s odznakom národného parku Durmitor. Pri nej vlaje vo vetre stará juhoslovanská vlajka a je tam jeden stôl s lavičkami. Vbehli sme sa dovnútra pozrieť, či to aj funguje ako občerstvenie a či sa tam dá niečo kúpiť - dá, dali sme si kávu (ktorú nám obsluhujúci pán uvaril pekne po starom v džezve a po piatich minútach chystania a prípravy nám naúčtoval 80 centov za jednu). Najlepšia káva, akú sme kedy mali (a s najlepším výhľadom).
Chatka, kde sme si pri starej juhoslovanskej vlajke dali jednu z najlepších káv dovolenky
Jedna z mnohých "vodných plôch", na ktorých sa podpísali tri mesiace sucha - z Valovito jezera je len mláčka
Durmitorské "Sedlo" vo výške 1907 metrov je ďalšia dlhšia prestávka (kŕmenie, prebaľovanie...a iné životne dôležité veci), na lúkach okolo sedla sa pasú ovce a nazbieralo sa tu celkom dosť áut - po ceste sme šli takmer sami, keď nepočítam to jedno - dve autá, ktorým sme sa, ako inak, na úzkej ceste vyhýbali. V sedle sú dokonca aj dve drevené lavičky, otočené smerom do údolia, kde sa pomedzi salaše vinie cesta ďalej k Pivskému jazeru.
Durmitorské "Sedlo" - 1907 metrov
Celá posádka
Cesta zo Sedla, ktorá pokračuje ďalej smerom k Pivskému jazeru - vo vzduchu už začína byť vidieť dymový opar z požiaru, ktorý zúri na hrebeni nad jazerom
Ako sa blížime k Pivskému jazeru, hory nechávame postupne za sebou a okolo nás ležia pláne durmitorskej náhornej plošiny, teraz poobede už s veľmi slabou viditeľnosťou - opäť dym z požiarov, najbližší bol na hrebeni hôr nad Pivským jazerom. Ešte na pláňach stretávame chlapíkov na aute s bratislavskou značkou (týmto pozdravujem), ktorí nám nadšene rozprávajú o úžasných výhľadoch na jazero, odkiaľ idú, a my im o úžasných výhľadoch zo "Sedla", odkiaľ ideme my.
Jedno z miest, odkiaľ môžete vyraziť na túru na Bobotov Kuk - najvyšší vrch Durmitoru
Pohľad z durmitorskej náhornej plošiny na požiar na hrebeni hôr na druhej strane Pivského jazera
Začíname klesať k Pivskému jazeru a už po pár serpentínach sa nám otvorí fascinujúci pohľad na jeho tyrkysovú hladinu, do ktorej sa zarezávajú útesy hôr - ale to zas nabudúce, spolu s večerným návratom cez Durmitor. Dúfam, že sa tešíte.
