Káthmandú je zastávkou mnohých, ktorí smerujú do Himalájí, a tak sme sa tam zastavili aj my štyria (ja + Kreky, brácho, Aďo), čo sme sa spolu vybrali po prvýkrát v živote na trek do tohto fascinujúceho horského kráľovstva. Na letisku nás čaká náš sprievodca Narayan, ktorý nás natlačí do malinkého minivanu so záclonkami a vyrážame do neuveriteľného dopravného chaosu, ktorým je cestná premávka v Káthmandú. Zabudnite na semafory, zabudnite na dopravné značenie, keď sa chcete niekde dostať, musíte trúbiť, a keďže trúbia všetci, musíte trúbiť čo najčastejšie a najzúrivejšie. Jedinú ako-takú organizáciu dopravy predstavujú dopravní policajti, ktorí stoja na tých najväčších križovatkách pod malým dáždničkom s honosným názvom traffic police a snažia sa pomocou píšťalky a palice usmerňovať dopravu. Keďže sa tu jazdí vľavo, pre naše oči to všetko vyzerá byť ešte chaotickejšie. Do autobusov sa naskakuje, keď ich náhodou zabrzdí zápcha, kde sa zmestí jedno auto, pchajú sa rovno tri naraz, vedľa cesty sa prechádzajú kozy, hustne dym a prach, množstvo ľudí chodí po uliciach radšej s rúškou na tvári...
Narayan nás vezie do Thamelu, turistickej štvrte Káthmandú, ktorá je práve vďaka tomu trochu čistejšia a „západnejšia" ako zvyšok tejto šialenosti, ale zas nie až tak veľmi. Keď po chvíli oddychu vyrážame preskúmať naše okolie, okamžite po východe z hotela na nás zaútočia čuchové vnemy, ktoré môžu byť pre slabšie povahy priam likvidačné. Vonné tyčinky popichané na všetkých možných aj nemožných miestach, koreniny, ovocie v teple už sem-tam zahnívajúce, psy spiace uprostred cesty, ktoré ani neotvoria oko, hoci sa pred nimi tvorí zúrivo trúbiaca kolóna, kohúty hrdo si uzurpujúce vrcholy batohov oddychujúcich turistov. Nekonečný hluk a trúbenie neprestáva ani tu a ani v noci. Nič pre zarytých mizantropov, ktorí potrebujú svoje ticho a teplo (a tie ostatné „t" tiež).

Ak je medzi čitateľmi nejaký bezpečnostný technik, dávam do pozornosti spôsob zapájania káblov...

Úzke uličky Thamelu sú priam neuveriteľne preplnené tabuľami odvrchu až po spodok, ktoré ponúkajú všetko možné, a normálny človek s určitým limitom vnímania nemá ani najmenšiu šancu prečítať čo i len desatinu z nich, obchodíkmi zo suvenírmi, pohľadnicami, čajníkmi, nožmi Gurkov, vyšívanými tričkami, či knihami a takú hustotu internetových kaviarní (ktoré tu všetci hrdo nazývajú adjektívom cyber), aká je tu, som ešte ja osobne nikde nevidela. Rovnaké množstvo cestovných kancelárií, ponúkajúcich najmä trekking, rafting a iné dobrodružné -ingy. Ak sa náhodou zapozeráte na vyložené pašmínové šály prekypujúce nádhernými farbami, okamžite za vami začne trúbiť niekto, kto vám stojí tesne za chrbtom. Do toho trúbia cyklorikše s podomácky vyrobenými zvukovými zariadeniami, väčšinou z umelohmotných fliaš, ktoré vďaka tomu vydávajú zvuk ako kačička na hranie v kúpeľni. Čím bližšie do srdca Thamelu, tým viac kačičiek v rôznych tóninách. Inak k tomu pašmínu - vybrať si z toho množstva jeden pašmínový šál predstavuje pre nakupujúcu ženu takmer psychický teror (no dobre, pre jej mužskú polovičku tiež, ale oni tu zase majú obchody plné nožov Gurkov a CD v prepočte tak za euro, takže sily sú vyrovnané).


Jeden večer na preskúmanie (chcela som povedať nakupovanie samozrejme) Thamelu nestačí, takže sa tešíme na naše ďalšie dni. Na druhý deň ráno si z balkónového hotela vychutnávame pohľad na to, ako žena v sárí umýva malého chlapca na trávniku štýlom, že mu na hlavu vyleje lavór studenej vody, a na náš už teraz obľúbenú časť výhľadu na surrealistický dáždnik skvejúci sa na anténe jednej z preplnených striech. Na raňajky v hoteli nás čaká tanier plný rôznych vecí: dve hrianky (ok), džem (tiež ok), brutálne smradľavé jačie maslo (nie), omeleta (radšej nie), pár kúskov tvrdého syra (asi nie) a neošúpané nakrájané jablko (no nie), takže keď sa na základe predchádzajúcich varovaní (z vajec sa tam všetci po...!) nechceme po..., dávame si len suchú hrianku s džemom, ale Thamel je našťastie plný pekární.

Haló Káthmandú! Kto to tak asi je?

A kto na tejto fotke nájde náš obľúbený surrealistický dáždnik, vylepší si karmu!
Dnes nás čaká prehliadka najkrajších pamiatok káthmandského údolia, ktorá opäť začína šialenou jazdou v obitom a škrípajúcom aute cez raňajšiu premávku s intermezzom s malým dievčatkom, ktoré si otvorí naše okno na aute a asi stokrát zopakuje plíz giv mi mani. Káthmandú samotné má okolo sedemstotisíc obyvateľov, ale celé káthmandské údolie, ktoré sa okrem tejto metropoly skladá ešte z miest Bhaktapur a Patan (Lalitpur), má okolo milióna a pol. Káthmandú oddeľuje od Patanu len posvätná rieka Bagmati, na ktorej brehu stojí hinduistický chrámový komplex Pašupatinath zasvätený Šivovi, kde sa na kamenných ghátoch na brehu rieky spaľujú mŕtvi (čo tam samozrejme aj cítiť, v kombinácii s všadeprítomnými vonnými tyčinkami to tvorí priam agresívny nápor na naše citlivé európske čuchové senzory). Pašupatinath je plný sadhuov, ktorí sú tu na každom kroku a ochotne vám zapózujú a potom za to chcú peniaze (jeden ma tam dokonca naháňal, ale nedala som sa).

Pašupatinath nás privítal neuveriteľnou zmesou vôní a smradov rôznej intenzity...


Na opačnom brehu vidieť kremačné gháty...



Ľudia si uctievajú pamiatku svojich spálených tak, že si tam urobia piknik.

Aaa, jeden lepší model ako druhý. Hádajte ktorý ma naháňal.
Pašupatinath, ktorý je spolu s ďalšími pamiatkami v káthmandskom údolí zaradený na zoznam svetového dedičstva UNESCO, je známy svojou nádhernou architektúrou v pagodovom štýle. Okrem sadhuov a turistov sa tam preháňa množstvo opíc, ktoré nemajú s náboženstvom nič spoločné - vyskytujú sa okolo chrámových komplexov najmä vďaka tomu, že okolo nich ľudia nechávajú rásť stromy.










Do hinduistického chrámu môžu len hinduisti...

Z hinduistického Pašupatinathu sa presúvame na ďalšie nemenej slávne miesto, a to k stúpe Boudhanath, ktorá patrí k najsvätejším pre zmenu budhistickým miestam v Káthmandú a je jednou z najväčších sférických stúp nielen v Nepále, ale aj na svete. Stúpa Boudhanath leží uprostred námestia a je obkolesená množstvom obchodíkov, školami maľovania mandal a medzi to vtesnanými budhistickými kláštormi (ktoré tu vznikli najmä po príleve tibetských utečencov). Boudhanath patrí k najobľúbenejším turistickým miestam Káthmandú (aj k najfotogenickejším), a niet sa čo čudovať, my sme sa tam prechádzali úplne ohúrení farebnosťou modlitebných vlajočiek, roztáčaním obrovských modlitebných mlynčekov, a vševidiacimi Budhovými očami, tróniacimi na vrchole stúpy.









Aj my sme si roztočili...













Ako posledná nás čaká stúpa Swayambhunath, ktorá tróni na kopci v západnej časti údolia. Na úpätí kopca nás víta Budhapark s troma obrovskými pozlátenými sochami. Na samotný vrch vedú dve cesty - 365 strmých schodov, alebo cesta pre autá vinúca sa okolo vrchu. Výstup po schodoch je omnoho väčší zážitok, keďže stúpame popod farebné natiahnuté modlitebné vlajočky, okolo množstva kameňov mani popísaných tibetskou mantrou Om mani padme hum (niečo ako „ó klenot v lotosovom kvete, buď pozdravený") a okolo nekonečného a neunaviteľného prúdu obchodníkov, ktorí na nás kričia twenty! fifteen! A keď ich necháme za sebou, ešte na náš chrbát vytiahnu aj ten! (a to sme sa na nich ešte ani nepozreli). Výstup v tridsaťstupňových teplotách si žiada svoju daň a tak sa musíme najskôr posilniť pivom Everest (veeeľmi dobré) s výhľadom na šialený kotol Káthmandú, ktoré sa vinie v smogovom oblaku kam len oko dovidí. Až teraz sa môžeme konečne obzrieť okolo seba. Okrem samotnej stúpy je tu množstvo ďalších chrámov a chrámikov, dokonca jeden, ktorý sa vraj nesmie fotiť spredu, ale len zboku, opäť samé opice (Swayambhunath je známa aj ako Opičí chrám) a chrápajúce psy.

Budhapark



Naši chlapci sa vydali na šlapanie po 365 schodoch (akože treková príprava, ale to je len výhovorka, aby sme si všetci mohli dať hore pivo, Budhove oči odpustia...).






Všadeprítomná fauna káthmandských chrámových komplexov.

Súboj opice a holubov o právo rochniť sa v koši s odpadkami...a kto vyhral?

Opica!



Výhľad na Káthmandú...


Ďalší deň vyrážame konečne na náš plánovaný trek (výstup na Gokyo Ri), ale to až v ďalšom článku, ktorý určite bude, hoci neviem kedy, pretože som sa už vrátila do reality, čo inými slovami znamená, že opäť nič nestíham, ale kto je trpezlivý, dočká sa.
Súvisiace články: