Až kým som si neprečítala The Remains of the Day . A hoci stále neviem, či by sa mi páčili aj jeho ostatné diela a aj ak by som už nič od neho nečítala, tento jediný román mi stačí na to, aby som ho považovala za jedného z výnimočných spisovateľov, ktorých by bola škoda nechať si ujsť. Aj vďaka celej tej výrečnej kráse anglického jazyka.
The Remains of the Day (po česky vyšlo ako Soumrak dne v roku 2010) mi veľmi pripomína Dandelion Wine Raya Bradburyho (po česky vyšlo ako Pampeliškové víno v roku 1995), hoci obsahovo ani dejovo nemajú takmer nič spoločné. Obe knihy však majú tú zvláštnu krásu a vrelosť nostalgických spomienok na minulosť, ktoré len málo spisovateľov dokáže tak majstrovsky preniesť na papier bez akéhokoľvek nádychu patetickosti.
Pán Stevens, už dlhé desaťročia vážený majordómus v Darlington Hall, sa na popud svojho nového zamestnávateľa vydáva v roku 1956 na niekoľkodňovú cestu anglickým vidiekom. A ako počas cesty cez Salisbury, Somerset, Devon, Dorset či Cornwall objavuje krásy vlastnej krajiny, zároveň sa ponára stále hlbšie do spomienok na minulosť, na zosnulého lorda Darlingtona a na svojho otca. "As I say, I have never in all these years thought of the matter in quite this way; but then it is perhaps in the nature of coming away on a trip such as this that one is prompted towards such new surprising perspectives on topics one imagined one had long ago thought through thoroughly." A hoci sa tento príbeh často označuje ako psychologická dráma, začína skôr ako tak trochu austenovská comedy of manners, pretože Kazuo Ishiguro dokázal majstrovsky napodobniť dôstojný spôsob vyjadrovania vzdelaného majordóma vo veľkom dome aristokratickej rodiny (niečo ako pán Carson z Downton Abbey: "Of course, I could not have expressed this view to Mr Farraday without embarking upon what might have seemed a presumptuous speech..."; "I hope you do not think me unduly vain with regard to this matter, it is just that one never knows when one might be obliged to give out that one is from Darlington Hall, and it is important that one be attired at such times in a manner worthy of one's position."). Jeho nový zamestnávateľ je Američan a Stevens je často absolútne šokovaný z toho, ako sa s ním rozpráva. Až tak, že si začne precvičovať vtipkovanie, aby mu vedel uspokojivo odpovedať.
"For a moment or two, I had not an idea what my employer was saying. Then I realized he was making some sort of joke and endeavoured to smile appropriately, though I suspect some residue of my bewilderment, not to say shock, remained detectable in my expression. Over the following days, I came to learn not to be surprised by such remarks from my employer, and would smile in the correct manner whenever I detected the bantering tone in his voice. Nevertheless, I could never be sure exactly what was required of me on these occasions."
Všetka veselosť sa ale každou obrátenou stránkou pomaly premieňa na smútok za životom, ktorý sa už nikdy nevráti a už nikdy nebude iný ako bol a každým ďalším dňom na ceste sa Stevensove spomienky sa stále viac a viac vracajú k jeho vyše tridsaťročnej službe lordovi Darlingtovi a historickým a politickým udalostiam, ktoré s ním prežil, k žene, ktorej nikdy neprejavil svoje city, k myšlienkam o anglickej povahe a tom, ako sa jeho vlastné povolanie rokmi mení a vytráca, o dôležitosti dôstojnosti a lojality. A o tom, čo tá lojalita stála jeho samého. Tento článok som pôvodne chcela nazvať "prechádzka anglickým vidiekom s Kazuom Ishigurom", ale potom som si uvedomila, že hoci anglická krajina hrá v príbehu dôležitú úlohu, toto ľudské skúmanie vlastnej minulosti a rozhodnutí, ktoré život zmeniť mohli ale nezmenili, a to, ako sa pamäť vyrovnáva s minulosťou, aby sa človek opäť dokázal pozrieť do budúcnosti, je oveľa dôležitejšie. Kazuo Ishiguro získal za toto dielo Bookerovu cenu v roku 1989. Zaslúžene.
