Keďže sa totiž ako najvýhodnejšie riešenie situácie javí pristátie čiastočne riadeným pádom na Hádovom povrchu, čím by stratili približne tretinu cestujúcich, prichádza k slovu selekcia: aby neohrozili budúcnosť kolónie, musia rozdeliť hibernačné miesta tak, aby boli nárazom najmenej ohrození tí najhodnotenejší ľudia. A tak velenie lodi stojí pred úlohou rozdeliť ľudí na užitočných a menej užitočných a potom vymyslieť, ako to cestujúcim povedia tak, aby nevznikla panika.
Bezpečnostné zložky lode majú pokyn použiť v prípade protestov alebo nepokojov akékoľvek prostriedky na ich potlačenie a davu, ktorý si hľadá zámienku k bitke, stačí len iskrička k explózii zúrivého násilia. A Hádes sa pomaly ale isto začína meniť na kométu. Napínavé to je od samotného začiatku, na 39. strane je už mŕtvych niekoľko desiatok ľudí a kapitán z donútenia Waco Teirange musí zvládnuť nielen Háda, ktorý začína reagovať na kozmickú loď podivným druhom inteligencie, ale aj niekoľko tisíc pasažierov lode, z ktorých sa pod vplyvom jediného populistu stáva nebezpečný dav na pokraji vzbury. A to je len začiatok. To, čo ich čaká na planéte, ktorú chcú kolonizovať, je ešte zaujímavejšie. A nečakajte žiadny votrelcoidný horor, ale niečo omnoho realistickejšie.
"Zdaleka nejde jenom o to, že se nás to nedávno pokusilo zničit a pak tu akci bez zjevného důvodu nedokončilo. Z našeho experimentu můžu usoudit, že se to asi umí přestavět do podoby černého ledu celé, nebo tak minimálně přetvořit svůj povrch. Vlastně si tím jsem celkem jistá, protože jsem nechala prověřit všechny záznamy, které pořídila Proseprina při vstupu do této sluneční soustavy a všude tam, kde by mělo být těleso velikosti Hádu snadno vidět, není vůbec nic. Jenže tím vyvstává jiná, mnohem závažnější otázka. Jak ta věc mohla poznat, že se k ní z kosmu řítí kosmická loď? A proč chtěla, aby do ní ta kosmická loď narazila? Děsí mně to, pane Teirangi. Děsí mně, že tomu asi dřív nebo později budeme muset přisoudit nějaké úmysly a děsí mně možnost, že těm úmyslům nedokážeme ani v nejmenším porozumět."
Meno mladej autorky Edity Dufkovej nie je v časopriestore českej scifi neznáme, hoci doteraz písala najmä scifi poviedky, ktoré uverejňovala okrem iného v Ikarii a niekoľkokrát za ne získala Cenu Karla Čapka. Zpráva z Hádu je jej prvý román a je po všetkých stránkach výborným čítaním. Okrem toho, že autorka má vyštudovanú jadrovú fyziku a tak je príbeh technicky prepracovaný do detailov, čo je pri takomto type scifi priam nevyhnutnosťou (ak to nemá byť béčkový brak) - takže žiadne deus ex machina riešenia typu "vykonáme úhybný manéver Delta 5" a podobné zvlčilosti typu warpového pohonu. Teda nie že by som ja jadrovej fúzii alebo tepelným štítom nejako extra rozumela, ale napísané to je veľmi uveriteľne.
Okrem toho, že je to naozaj napínavý príbeh s realistickou zápletkou a výborným zakončením, je to aj antropologická a sociologická štúdia na témy, či obetovať jednotlivca pre dobro väčšiny, aká nebezpečná vec je antropomorfizmus neživých vecí, ako veľmi sme na bezchybnom chode neviditeľných samozrejmostí civilizácie závislí, aké ľahké je pre populistu ovládnuť dav (najmä ten, ktorý je v uzavretom priestore), ale napríklad aj o tom, aké magické kúzlo má večierok a ako veľmi sme náchylní inteligenčne podceňovať spoločenstvá, ktoré spolu komunikujú na úplne inej báze ako my. Vynikajúce dielko, ktoré vrelo odporúčam všetkým scifistom (aj nescifistom).
Edita Dufková: Zpráva z Hádu, Laser-books 2012
