(Sofi Oksanen - Očista)
Vo svete, v ktorom estónsky vidiek vymiera, lebo všetci behajú za dolármi či fínskymi markami, sa Aliide vracia v spomienkach do čias vojny, keď ich okupovali Nemci, aj do tých čias potom, keď sa u nich pre zmenu usídlili na neurčitý čas Rusi, keď boli "kúty plné nepríjemných viet a zadúšajúcich fráz", vypočúvanie, mučenie, udania, kolchozy, Lenin, nástenky plné "slov ostrých ako kosák a úderných ako kladivo". Ako to vyzeralo pár mesiacov po vyhlásení nezávislosti, keď mnohým hrozili súdy, mnohí mali strach, že sa z lágrov vráti niekto, kto si spomenie. Keď sa tí, čo spolupracovali, oháňali tým, že "všetci sme len plnili príkazy..."
"V tom istom čase sa zlato, čo zhabali ľuďom odvezeným na Sibír, zmenilo na nové zuby v nových ústach, zlaté úsmevy žiarili opreteky so slnkom a v ich tieni sa v celej krajine ako huby po daždi množili vyhýbavé pohľady, bezvýrazné tváre. Človek ich stretával v nekonečných prúdoch na námestiach, na cestách a poliach, s dosiva stmavnutými zreničkami a sčervenenými očnými bielkami. Keď aj posledné domy pripojili ku kolchozom, úprimné slová sa stratili medzi riadkami..."
Tajomné mladé dievča si spomína život vo Vladivostoku, keď počúvali šepkané príbehy o Berijovi a v skrini mali neustále zbalené kufre, na túžbu ísť na západ, ktorú v nej vyvolávali čierne volgy a nylonky na bohato vyzerajúcich ženách. Na túžbu, ktorá sa nakoniec zmenila na krutú realitu pasákov a berlínskych bordelov, kde bola pre každého zákazníka jednoducho Nataša. Každá Ruska je Nataša. A hoci sa dej točí okolo mnohých krutých udalostí, naturalistické popisy Zarinho "života" v Berlíne je to najbrutálnejšie, čo tam je. Násilie na ženách je pre Sofi Oksanen jednou z hlavných tém. Násilie, ktoré je, aj to, ktoré bolo. Veď starej Aliide sa ešte stále začnú triasť ruky, keď si spomenie na nočné vypočúvania v pivnici miestneho obecného domu. A Sofi Oksanen sa nám snaží ukázať, že jediná očista, ktorú môžeme po takýchto zážitkoch dosiahnuť, nie je to, ako hovorí Aliide: "Modriny má človek skrývať a mlčať. Tak sa to robilo vždy." Pretože to nepomôže. Pomôže sa postaviť svojej minulosti.
"Na ulici spoznávala ženy, z ktorých vycítila, že sa im stalo niečo podobné. Zistila to podľa chvejúcej sa ruky. Podľa toho, ako sa žena strhla pri kriku ruského vojaka alebo mykla pri dupote čižiem. Takže aj táto? Každá, čo prešla na druhú stranu ulice, keď oproti nej prichádzali milicionári alebo vojaci. Každá, ktorej bolo na páse šatovej zástery vidieť, že má niekoľko nohavičiek. Každá, ktorá nebola schopná pozerať sa do očí. Ktovie, či aj tejto povedali: kedykoľvek pôjdeš s manželom do postele, spomenieš si na mňa."
A práve prekvapivé zjavenie sa mladučkej a doráňanej Zary na jej dvore je ten katalyzátor, ktorý by im obom mohol pomôcť. Zare pochopiť, prečo jej babička nikdy o svojej sestre nerozprávala, prečo má Aliide na dverách naškrabané Rusáčka a prečo jej miestni chlapci ešte stále hádžu do okna kamene a pri tom spievajú estónske piesne o slobode; Aliide vyrovnať sa aspoň trochu s tým, čo svojej sestre urobila a čo nespravila, hoci mohla. Aké to bolo, keď ľudí posielali na Sibír a ona sa musela rozhodnúť, a rozhodla sa pre bezpečie v manželstve so straníckym funkcionárom. Ako ľahko sa radosť z prežitie preklápa do opojenia moci. Aliide a Zara sú tak veľmi rozdielne, poznačené tým, čo každá z nich prežila, že ani nedokážu spolu komunikovať v prítomnosti, dokonca až tak, že každá z nich si o tej druhej myslí, že je bláznivá. A pritom sú to len slová, ktoré nedokážu vysloviť, aby sprostredkovali spomienky jedna druhej.
"Všetko sa opakuje. Aj keď rubeľ vystriedala koruna, nad hlavou jej už nelieta toľko vojenských lietadiel a dôstojnícke paničky tlmili svoje škrekľavé hlasy, aj keď z reproduktorov veže Dlhý Herman znie každý deň Pieseň nezávislosti, vždy príde nová čižma z chrómovej kože, ďalšia a ďalšia, rovnaká či iná, ale rovnako pripravená stúpiť človeku na krk. Zákopy zarástli, nábojnice v lesoch sčerneli, bunkre sa zosypali, padlí sa obrátili na prach, ale isté veci sa stále opakujú."
Príbeh by bol zaujímavý samotný, na pozadí historických udalostí Estónska je ešte zaujímavejší, a majstrovský štýl Sofi Oksanen ho robí priam nezabudnuteľným. Na jednej strane strohý a minimalistický, na druhej plný osobitej poetiky. Nenapíše napríklad, že mladé dievča rozpráva trochu archaickou estónčinou s ruským prízvukom, ale: "Aj keď dievča svojím mladým špinavým telom patrilo do súčasnosti, jeho vety boli ťažkopádne a prichádzali so sveta starých spráchnivených papierov a zatuchnutých albumov, z ktorých odstránili fotografie. (...) Estónčina dievčaťa mala akýsi iný nádych, akoby bola zo starých, moľami prežratých, zažltnutých kníh. Akýmsi zvláštnym spôsobom z nej sálal mŕtvolný puch." Neviem síce porovnať preklad s fínskym originálom, ale slová príbehu ma fascinovali natoľko, že som sa od neho nedokázala odtrhnúť a to je pre mňa jasným dôkazom, že Zuzana Drábeková to z fínčiny preložila ozaj bravúrne.
---
Sofi Oksanen - Očista. Slovart, 2011, preložila Zuzana Drábeková
