Ako vlastne existuje literárne dielo? Je to kniha, ktorá leží pred nami na stole a ktorú na základe spoločenskej konvencie pokladáme za dielo samotné? Je to text z pera autora, bez ohľadu na to, v akej forme sa k nám dostáva? Takéto chápanie diela je však nedostatočné a úvahy o tom, z čoho vlastne dielo pozostáva, nie sú vôbec nové. František Miko si myslí, že úloha textu samotného ustupuje pri chápaní diela do pozadia a do popredia vystupuje fenomén čítania a to „niečo", čo vo vedomí pri čítaní vzniká, nazýva čitateľským zážitkom.
Z toho však vyplýva ďalšia otázka: aký je vzťah čitateľského zážitku k textu a k dielu samotnému? Majú vôbec medzi sebou niečo, čo definuje podstatu diela? Pri snahe odpovedať na túto otázku sa František Miko vracia k samotnej tvorbe diela a k úlohe autora. Autor má vo svojom vedomí určité „niečo", nazvime to autorským zážitkom, čo sa snaží utvoriť, upevniť a sprostredkovať v texte. Cieľom je text, ktorý vznikol za účelom sprostredkovania zážitku čitateľovi. Pri čítaní je potom vzťah obrátený - čitateľ získava zážitok z diela. Je tento zväzok textu a zážitku tým, čo nazývame dielo?
V podstate jednoduché otázky, keď sa však pozrieme bližšie na to, ako ich vníma literárna veda a literárna teória, už také jednoduché nie sú. Naše vedecké myslenie zásadne odmieta veci subjektívne (čo čitateľský zážitok nesporne je) a spojené s vedomím (autora, čitateľa), ako to môžeme vidieť aj na fakte, že sa ešte vždy na školách hovorí o „obsahu diela" a vyučuje sa obsah samotný (kto, kde, prečo, plus nejaké citáty). No dobre, poviete, ale moderná veda a vnímanie literatúry sa predsa už venuje aj takým veciam a vníma dielo ako obraz sveta, ktorý nám sprostredkúva autor. Áno, pravda, ale stačí sa pozrieť na školské osnovy literatúry a hneď budete vedieť, ako túto problematiku literárna veda a naše vzdelávacie inštitúcie naozaj berú. Na školách z nás nevychovávajú čitateľov, vychovávajú z nás ľudí s príslušným vzdelaním a vedomosťami, kde sa ktorý autor narodil a čo napísal. Zažila som to na škole, keď som ako jedna z mála s chuťou čítala povinnú anglickú a americkú literatúru, zatiaľ čo väčšina hľadala obsahy na internete.
Naše vedomie je však zázračný fenomén, ako si to myslí aj profesor Miko. Umožňuje nám pri čítaní vnímať nie obrazy sveta, ale svet samotný. Používa na to výraz „imagen" - to, čo sa vytvára vo vedomí, určité zážitkové vnímanie.
Aby som to (veľmi zjednodušene) použila na fenomén diela a čítania, na začiatku stojí autorov tvorivý imagen, ktorý sa rodí v imaginatívnej sfére jehe vedomia a ktorý sa snaží zafixovať do textu pomocou znakov. Po dokončení textu autorov imagen pomaly vyhasína a jedinou stopou po ňom je text. Čitateľ nemá k dispozícii autorov imagen, ale len jeho záznam, text. „Ak chce vedieť, ako to autor myslel a mienil, musí sa spoľahnúť iba na vlastnú čitateľskú kultúru a osobnostnú úroveň," píše František Miko. Ja tomu hovorím sémantická kompetencia čitateľa, teda jeho schopnosť porozumieť dielu v celej jeho hĺbke na základe vlastnných poznatkov, zážitkov, preferencií, myšlienok, skúseností.
Písaný text teda vstupuje po vyhasnutí autorovho imagenu do nových situácií, kedy ho čitateľ číta, a tým vzniká čitateľský imagen, vedomie „ako to autor myslel" . Jednoducho povedané, dielo je jednotou textu a ním vytváraného imagenu vo vedomí, alebo inak: dielo je jednotou textu a čítania. Dielo môžeme pochopiť len vtedy, ak je predmetom dialógu textu a čitateľa. Nikdy nemôžete pochopiť dielo, keď si o ňom len prečítate o čom je a aké sú jeho témy. Hotový je len text, dielo si musíme sami pri každom čítaní znovu vytvoriť.
V škole ide pri výučbe literatúry o otázku, ako sa s dielom a literatúrou zoznamujú žiaci. Otázka stará, riešení mnoho, a predsa je stále nevyriešená. Dilema, či sa venovať viacej dielu (a čítaniu) alebo poznatkom, získavaniu vedomostí o autoroch, či časovým údajom sa jasne vyvinula v prospech tých druhých na úkor čítania (je to aj vplyv vedy a objektívneho poznania na úkor vedomia a subjektívneho vnímania). Čítanie teda nechať čítaním, prednosť majú vedomosti. „Povrchnou, čisto vedomostnou metódou výchovy sa môžu vo vedomí žiaka napáchať nenapraviteľné škody," píše sám Miko. Máme tu potom čitateľov, ktorí sami ani nedokážu rozpoznať kvalitnú a brakovú literatúru.
Práve preto je imagenová koncepcia tak dôležitá. Je to vedomie, že len čítaný text je dielom. Je to vedomie, že vo veci diela sú ľudský subjekt a jeho vedomie nezastupiteľné. Je to vedomie, že dielo a kultúra sú v nás, nie mimo nás. Kultúra je len to, čo je v nás, kultúra je len na takej úrovni, akej sme sami schopní. Práve preto je tak ťažké sprostredkovať inému dielo, náš imagen, náš pocit, len tým, že mu o ňom porozprávame (alebo o ňom napíšeme článok). Tak sa dielo nedá pochopiť, dá nám to len predstavu, čo asi od neho môžeme očakávať.
Áno, je pravda, že čítame každý inak. To je dané už samou podstatou subjektívnosti čítania a tým, že naše vnímanie je podmienené našou sémantickou kompetenciou, našou skúsenosťou, ktorá je pre každého iná. Všetci dobre vieme, že ak si prečítame nejakú knihu a potom si ju prečítame o tri roky, vnímame ju inak (alebo vnímame v nej niečo iné). Nevnímame rovnako, a ak máme pri čítaní vo vedomí každý trošku iný imagen, ako potom vnímať dielo, ktoré by malo mať vlastnú identitu? To sa ale predsa vôbec nevylučuje. Každý čitateľ je trochu iný, v diele si jeden všimne viac a iný menej, dielo tým však svoju vlastnú tvár nestráca. Veď už Descartes hovoril „Myslím, teda som." Každý sme tak trošku iný a vnímame svet každý trochu inak, ale to nám predsa nebráni, aby sme si navzájom rozumeli.
„Imagenová koncepcia neznamená vo svojich dôsledkoch nič iné ako iniciovanie autentického duchovného chápania diela, jeho duchovného založenia, jeho duchovnej existencie a duchovného dosahu. Dielo je v takom zmysle fakt duchovne spätý s človekom, s ľudským subjektom, s osobnosťou a kulminujúcim ohniskom - individuálnym ľudským duchom. Imagenová predstava diela, kladúc ho ako duchovný fenomén do samotného vedomia, je fakt vysoko humanistickej povahy a ľudského významu. Širšie je to fakt hlbokého dosahu pre chápanie kultúry vôbec."
