Zelda Sayre, dcéra sudcu a vnučka senátora, rozmaznaná, krásna. Žila svoj život večierkami a obdivovateľmi v meste, kde sa každá druhá ulica volala ako ona. V roku 1918 stretla Francisa Scotta Fitzgeralda, poručíka, ktorý bol síce chudobný, ale zato očarujúci. Odo dňa, kedy ho prvýkrát uvidela, neprestala na neho čakať a trpieť pre neho, s ním, kvôli nemu. Matka ju varovala: príliš krásni a príliš ctižiadostiví muži sú pre ženy pohromou. Horkokrvná Zelda ale nepočúvala nikoho. Chcela žiariť, a na to bol nádejný budúci spisovateľ ako stvorený.
Ano, každý den se rodil nový tanec a já je uměla všechny. Dokázala jsem trávit před zrcadlem celé hodiny a vybrušovat kroky, usmívat se a vypínat hruď, pěkně zatahovat ramena. Mládenců v klubech, mladých oficíru v jídelně mužstva se dotýkám rukama v bílých přízových rukavičkách. Jsem Zelda Sayreová. Dcera soudce. Budoucí nevěsta budoucího velkého spisovatele.
Vzali sa opití, vyhodili ich z dvoch hotelov, žili bujarými večierkami, kde sa obaja oddávali alkoholu a tancu. On bol „idol", ona jeho „ideál". Zlaté dvadsiate roky, to boli oni dvaja. Písalo sa o nich, žiarili. Boli „dva nenasytové odsouzení k deziluzi". Prvé roky ich rozprávkového manželstva a Scottovej slávy však ubehli rýchlo a vystriedala ich realita, do ktorej sa ani jeden z nich nesnažil vytriezvieť. Boli prvými celebritami.
Co nás sblížilo? Ctižádost, tanec, alkohol - ano, ovšem. Ta bláhová touha zářit. Žádný éter nebyl dost dobrý ani dost účinný.
Ich vzťah sa prepadával stále hlbšie. Scott sa opíjal a údajne spával aj s mužmi (Zelda žiarlila predovšetkým na Hemingwaya), Zelda mu robila scény, mala aférku s francúzskym pilotom a on ju za to zavrel do liečebne pre alkoholikov. Boli k sebe navzájom stále viac a viac krutejší. Zelda, s rovnakým spisovateľským nadaním ako jej manžel, zostala po celý život v jeho tieni. Zakazoval jej písať, a ak niečo napísala, ukradol jej to a použil pre svoju potrebu (údajne to bola ona, kto vymyslel názov Veľký Gatsby). Bol márnomyseľný a egoistický a alkohol ho pomaly menil na nepoznanie.
Scott svým přátelům říkával: „Oženil jsem se s vichřicí." Nemáte ponětí, profesore, jak zuřivé byly bouřky v Alabamě. Já jsem jako obloha v mém kraji. Měním se z minuty na minutu. Ironií osudu je, že končím uvězněná v nemocničním pokoji a zbývá ze mně jenom žena-trup, hlava trčící z kazajky.
Román Alabama Song o manželstve Zeldy a Scotta Fitzgeraldových je písaný formou Zeldinho denníka od jej stretnutia so Scottom v roku 1918 až do jej smrti v roku 1940. Čítať o tom, ako sa F.S. pomaly upíjal k smrti a jeho žena s ním, lebo nevedela, čo by so sebou robila, je trošku smutné. Gilles Leroy napísal svoj román Alabama Song ako poctu Zelde Fitzgeraldovej a očividne sa v ich vojne postavil na jej stranu. Zelda utrpela svoj prvý nervový kolaps v roku 1930 a zvyšných desať rokov svojho života strávila po rôznych klinikách a ústavoch. Zomrela pri požiari v Highland Hospital v roku 1940.
Leroyov obraz F.S. Fitzgeralda nie je vôbec lichotivý, najmä nie pre tých, ktorí Fitzgeraldove diela obdivujú. Sám Leroy však tvrdí, že hoci v románe použil niektoré autentické dokumenty, je to čisto fiktívne dielo. Napriek tomu je silne autentické a čitateľné. Ich život bol krátky a búrlivý, tak ako mnohých iných, ktorí tak veľmi chceli žiariť. Román získal prestížnu Goncourtovu cenu v roku 2007.
Gilles Leroy – Alabama Song, česky vyd. Odeon 2008, preklad Alexandra Pfimpflová
Gilles Leroy – Alabama Song, slovensky vyd. Ikar 2009, preklad Igor Navrátil
