Presne tak, jej výsosť Alžbeta II. začala čítať. Jej prvá voľba sa neukázala byť práve tou šťastnou, ale jej výsosť si o týždeň napriek tomu požičala ďalšiu knihu, ktorá v nej prebudila vášeň k čítaniu tak veľkú, že to neostane bez následkov pre jej ľud a monarchiu.
Had Her Majesty gone for another duff read, an early George Eliot, say, or a late Henry James, novice reader that she was she might have been put off reading for good and there would be no story to tell. Books, she would have thought, were work. As it was, with this one she soon became engrossed and, passing her bedroom that night clutching his hot-water bottle, the duke heard her laught out loud.
Tak by sa dala v krátkosti opísať krátka novelka Alana Bennetta The Uncommon Reader o kráse čítania a o tom, prečo ľudia, ktorí radi čítajú, vlastne tak radi čítajú. Celý čas, čo som túto knižku čítala (a nebol dlhý, zhltla som ju za jeden večer) som dostávala záchvaty smiechu takmer na každej strane. Alan Bennett, známejší ako dramatik, píše s ľahkosťou komika a príbeh je zábavný typickým anglickým humorom od začiatku až do konca, ale nenásilným a nevtieravým spôsobom jemnej satiry s podčiarkujúcou myšlienkou o zušľachťujúcej moci umenia, ktorým poráža pokrytectvo a povrchnosť (a okrem toho napríklad aj o tom, načo sú nám zatuchnuté knižnice plné vzácnych poloplesnivých zväzkov, keď ich nikto nečíta).
Kráľovná však čoskoro príde čítaniu na chuť a začne robiť veci, ktoré (vychovaná robiť správne veci a plniť si svoje povinnosti) nikdy predtým nerobila, keď napríklad ostane v posteli s tým, že na ňu asi ide chrípka, aby mohla dočítať napínavú knihu, a tak zatiaľ čo sa jej krajina strachuje o chatrné zdravie svojej panovníčky, ona sama je zahrabaná v paplónoch s nosom hlboko v knihe. Začne sa správať „divne", nosiť rovnaké náušnice viackrát za sebou a prichádzať neskoro na stretnutia, vianočný prejav začne citátom z Dickensa, čo samozrejme vyvolá nevôľu jej okolia (rozumej poradcov), ktoré spojí všetky sily, aby intrigami jej výsosť tohto neduhu zbavilo. Kráľovná totiž začne byť tak ponorená do čítania, že ju stále menej a menej zaujíma verejný život.
„Don´t you want to look at the St Lawrence Seaway?" said her husband.
„I opened it fifty years ago. I don´t suppose it´s changed."
Even the Rockies received only a perfunctory glance and Niagara Falls was given a miss alltogether („I have seen it three times") and the duke went alone.
Kráľovnú samotnú jej nová vášeň nadobro zmení. Najskôr začne ľutovať všetky tie premárnené príležitosti, pri ktorých sa stretla so spisovateľmi a nevedela, o čom sa s nimi rozprávať. Keby ich mohla stretnúť teraz (bohužiaľ mnohí sú už po smrti a tak sú to naozaj premárnené príležitosti), mala by toľko vecí, ktoré by sa ich chcela opýtať:
But there was regret, too, and mortification at the many opportunities she had missed. As a child she had met Masefield and Walter de la Mare; nothing much she could have said to them, but she had met T. S. Eliot, too, and there was Priestley and Philip Larkin and even Ted Hughes, to whom she´d taken a bit of a shine but remained nonplussed in her presence. And it was because she had at that time read so little of what they had written that she could not find anything to say and they, of course, had not said much of interest to her. What a waste.
She had made the mistake of mentioning this to Sir Kevin.
„But ma´am must have been briefed, surely?"
„Of course," said the Queen, „but briefing is not reading. In fact it is the anthitesis of reading. Briefing is terse, factual and to the point. Reading is untidy, discursive and perpetually inviting. Briefing closes down a subject, reading opens it up."
„I wonder whether I can bring Your Majesty back to the visit to the shoe factory," said Sir Kevin.
„Next time," said the Queen shortly. „Where did I put my book?"
Jej premena pokračuje iným pohľadom na svet okolo seba, to však nie je to najhoršie. Jej poradcovia pri jej rôznych verejných návštevách väčšinou pripravia ľudí, ktorí sa s ňou budú rozprávať, o želanom a bezproblémovom priebehu konverzácie s ich panovníčkou (ktorá zväčša obsahuje odpovede na otázky typu odkiaľ ste prišli, ako, je doprava u vás horšia ako tu, atď.) Takéto konverzácie tak majú bezpečný štatút predpovedateľnosti, kráľovná vyzerá, ako keby ju to zaujímalo, a jej poddaní tak vedia, o čom sa rozprávať a môžu ísť domov s hrejivým pocitom, že sa stretli so svojou panovníčkou a všetko šlo dobre. Jej výsosť však odrazu začne rozprávať o úplne iných veciach a všetkých tak vyvedie z miery. Jej knihy sa dostanú do ešte väčšej nemilosti.
It transpired that with no prior notification to her attendants the Queen had abandoned her long-standing lines of inquiry - length of service, distance travelled, place of origin - and had embarked on a new conversational gambit, namely, „What are you reading at the moment?" To this very few of Her Majesty´s subjects had a ready answer (though one did try: „The Bible?"). Hence the awkward pauses which the Queen tended to fill by saying, „I am reading...", sometimes even fishing in her handbag and giving them a glimpse of the lucky volume.
Čítanie privedie kráľovnú na prekvapivú (pre jej okolie) myšlienku napísať knihu o svojom živote, čo v Buckinghamskom paláci vyvolá klopkanie si na čelo a poznámky o začínajúcej senilite, ale aj prekvapivý záver tohto skvelého vtipného príbehu, ktorý sa nepatrí prezrádzať. Dodám len, že kto sa necíti na anglický originál (vrelo odporúčam), môže siahnuť po českom preklade Neobyčejný čtenář.
