Vôbec prvá kniha od Arnošta Lustiga, ktorá sa mi dostala do rúk, bola Hořká vůně mandlí, staručké vydanie z roku 1968 (v tom roku Lustig po invázii vojsk Varšavskej zmluvy emigroval do Juhoslávie, Izreala, až nakoniec zakotvil v USA, kde prednášal na Americkej univerzite vo Washingtone) obsahujúce štyri novelky, ktoré na mňa vtedy silne zapôsobili. Dovtedy som nečítala nič, čo by sa silou svojej ľudskej výpovede dokázalo týmto štyrom poviedkam vyrovnať. Všetky štyri spája téma holokaustu a osudy židovských rodín a to, že dym z ľudí, ktorých spaľujú v plyne, cítiť po horkých mandliach.
Celé jeho dielo je osobnou spoveďou jeho drastických zážitkov počas druhej svetovej vojny, a práve tým, že jeho príbehy sú kruto osobné a že je ľahostajný k zavedeným schémam najviac vyniká. Často sú to osudy najmä tých najbezbrannejších: žien, dievčat, starých ľudí, ktorí sú aj najviac zraniteľní. Arnošt Lustig je pre mňa spisovateľský génius a je mi veľmi ľúto, že už toho viac nenapíše. Nikto, kto to naozaj neprežil, by o tom nedokázal písať tak ako on. Nedokážem síce čítať jeho diela jedno za druhým, práve preto, že sú tak ťažké, skutočné a kruté, ale vždy po nejakom čase si opäť čas na Lustiga nájdem. Nedávno som písala recenziu na jeho román Krásne zelené oči.
Mali by sme mu byť vďační, že tu bol a že nám o tom chcel porozprávať, že naše deti budú mať v jeho dielach skutočnú spomienku na to, aké to bolo.
