Príbeh je plný typických dickovských postavičiek a scén, ako sú fokomelik Hoppy Harrington, ktorý má telekinetické schopnosti a megalomanskú povahu napriek tomu, že nemá ruky ani nohy; astronaut Walt Dangerfield, ktorý je pre tých, čo prežili, priam spasením - v čase katastrofy sa totiž nachádzal na obežnej dráhe a pripravoval sa na cestu na Mars, a tak ma dosť zásob do konca života, ale je odsúdený donekonečna krúžiť okolo Zeme uväznený na jej orbite. Vďaka tomu však predstavuje jediné spojivo medzi komunitami ľudí roztrúsenými dole pod ním: púšťa im hudbu, číta romány na pokračovanie a preposiela správy...
S námahou se vymotal z popruhu a podíval se průzorem na svět pod sebou. Mraky, moře, celá zeměkoule. Tu a tam jakoby někdo škrtal zápalky - viděl záblesky a obláčky. Polila ho hrůza. Tiše plul vesmírem a sledoval ohníčky rozeseté po celé planetě. Bylo mu jasné, o co jde.
A tak, ktorá komunita má funkčné rádio (a schopného mechanika), tá môže počúvať Waltove správy, čo sa deje inde vo svete a o čom nemajú ani tušenia (čo je takmer všade ďalej než jeden deň cesty koňmo).
„Vy chytáte satelit? Nám rádio přestalo fungovat a náš mechanik je někde na jihu San Franciska, snaží se tam posbírat součástky do lednic a vrátí se až za měsíc. Povězte mi, co teď čte? Když jsme ho poslouchali naposledy, a to už je pěkně dávno, četl Pascalovy Listy provinciálovi."
Na Zemi to však, ako by sme od Dicka aj očakávali, nevyzerá vôbec ružovo. Ruinami miest sa preháňajú zmutované inteligentné potkany a mačky, kto vie opravovať rádiá, tak ten je malý boh, a ten, kto nevie robiť nič užitočné vlastnými rukami, to má veru ťažké. Aby toho nebolo málo (čo u Dicka nikdy nie je), máme tu stelesnenie zla, doktora Bruna Bluthgelda (odtiaľ titulný názov Dr. Krvemsta), atómového fyzika, ktorého ľudia považujú za pôvodcu katastrofy a ktorý sa zožiera tou najčistejšou dickovskou paranojou (Do Ameriky jsem přišel, abych unikl před komunistickými agenty, kteří mě chtěli zavraždit. Ani po emigraci jsem je nesetřásl... a stejně tak po mně jdou samozřejmě i nacisti. Všichni mi jdou po krku.) a je posadnutý myšlienkou, že sa mu všetci chcú pomstiť (a nie je ďaleko od pravdy).
Jednoducho čistokrvná postapokalyptická scifi klasika s príchuťou dickovskej čiernej satiry, ktoré si každý jeho fanúšik určite vychutná, hoci nepatrí k jeho vrcholným dielam. Zaujímavé je, že podnadpis „Aneb jak se nám vedlo po bombě" pridalo k pôvodnému názvu vydavateľstvo s úmyslom, aby názov pripomínal Kubrickov film Dr. Strangelove or How I Learned to Stop Worrying and Love the Bomb a aby sa tak kniha lepšie predávala.
Kniha vyšla pod originálnym názvom Dr. Bloodmoney, or How We Got Along After the Bomb prvýkrát v roku 1965 a v tom istom roku bola nominovaná na cenu Nebula.
---
článok bol uverejnený na artblog.sk
