Keď prišli členovia milícií Interahamwe a vojaci s rozkazom povraždiť jeho hostí, odviedol ich do svojej kancelárie, hovoril s nimi ako s priateľmi, ponúkol ich koňakom. Nikdy nebol idealistom a dobre poznal svet vzájomných láskavostí. Vojaci odišli bez toho, aby kohokoľvek v jeho hoteli zabili. To bol ale len začiatok. Do jeho hotela utekali ďalší a ďalší. Paul Rusesabagina nás vezme na úplný začiatok rwandskej genocídy, tam, kde celá táto desivá historická udalosť začína, k jej koreňom a príčinám. Ako sám hovorí, príčina je veľmi jednoduchá - rasová nenávisť.
V těchto třech měsících se Rwanda přesunula do nové reality, klouzala s lavinou slov oslavujících rasovou nadřazenost a vyzývajících k řádnému plnění občanských povinností. Ponořila se do atmosféry, v níž se šílenství stalo normou, a nesouhlas s davem byl osudnou chybou.
Ľudia ukrytí v jeho hoteli boli poväčšine Tutsiovia, potomkovia bývalej vládnucej rwandskej vrstvy. Tí, ktorí ich chceli povraždiť, boli Hutuovia, v minulosti drobní roľníci a farmári. Podľa všeobecnej predstavy sú Tutsiovia vyšší, štíhlejší, majú jemnejšie nosy, zatiaľ čo Hutuovia sú menší, zavalitejší a majú širšie nosy. Toto rozdelenie je však z veľkej časti umelo vytvorené, keďže väčšina Rwanďanov nezodpovedá ani jednému popisu. Je to pozostatok koloniálnej minulosti, taktiky „rozdeľ a panuj", ktorý nám kniha podrobne približuje. Slovami Paula Rusesabaginu: „falešný pohled na dějiny je toxin kolující v krevním oběhu země". Behom genocídy ale nezomierali len Tutsiovia. Spolu s nimi zmasakrovali ticícky umiernených Hutuov, ktorí mali údajne sympatizovať, či dokonca pomáhať, tutsijským „švábom".
Co to ale způsobilo? Odpověď je docela prostá: slova. Rodičům všech těchhle lidí pořád dokola opakovali, že jsou škaredší a hloupější než Tutsiové. Vtloukali jim do hlavy, že nikdy nebudou stejně pohlední ani schopní řídit svou zemi. Zaplavili je otráveným proudem lží, s jejichž pomocí se vládnoucí elita chtěla udržet u moci. Když se Hutuové dostali na místa svých konkurentu, přišli se svými vlastními vylhanostmi, rozdmýchali staré křivdy, otevřeli temná místa v srdcích svých hysterických příznivců.
Slova sú tie najničivejšie zbrane, ale zároveň môžu byť rovnako mocným nástrojom života. Paul Rusesabagina je presvedčený, že ľudí ukrytých v jeho hoteli zachránili práve tie. Prosil, vyhrážal sa, prehováral, lichotil, vyjednával. Hovoril úlisne a vyhýbavo, hovoril priateľsky s ľuďmi, ktorí si zaslúžili len to najhlbšie opovrhnutie. Ako sám tvrdil, keď chcete bojovať proti zlu, niekedy vám neostane nič iné, len sa pohybovať v blízkosti zlých ľudí. A tak bez mihnutia oka nakladal vojenským hodnostárom do ich áut bedne koňaku, pozýval ich na pohárik, tváril sa ako ich priateľ. Počas jari 1994, kedy genocída v Rwande prepukla naplno, bolo zmasakrovaných vyše osemstotisíc Rwanďanov. Paulovi Rusesabaginovi sa podarilo zachrániť ich 1268. Kvapka v krvavom mori. A predsa tak dôležitá. Je nepochopiteľné, že sa to všetko stalo tak nedávno. A že sa celý svet len prizeral.
A jak zemřeli... Těžko se na to vzpomíná. Mnozí se dlouho trápili v bolestech od sečných ran, museli sledovat, jak se v prachu po jejich těly tvoří kaluž krve, možná se dokonce dívali na vlastní odseknuté končetiny a často jim v uších zněl nářek jejich rodičů, dětí, manželek, či manželu. Jejich těla zůstala pohozená jako nějaký odpad, dlouho hnila na prudkém slunci a nakonec je, až vše skončilo, buldozery zahrnuly do masových hrobů. Nebyla to největší genocida v dějinách lidstva, zato byla nejrychlejší a z tohoto pohledu asi nejděsivější.
Napriek tomu, že ja som práve ten typ človeka, ktorý pri čítaní o telách rozsekaných mačetou pociťuje až fyzickú nevoľnosť, nemohla som sa od knihy odtrhnúť. Citáty z nej by som mohla vypisovať donekonečna, až kým by som ju neprepísala celú. A to sa mi stáva málokedy. Je napísaná skromne, s nadhľadom, a prekypuje láskou k vlasti. A je to skutočný príbeh, ktorý nám pomáha pochopiť, čo sa v Rwande vlastne stalo. A mnoho iného. Napríklad ako vznikalo slovo genocída. Čo je to nenávisť. Čo to znamená byť slušným človekom. Aké to je, keď vašim najväčším želaním je dostať sa proste preč. Dostať sa niekam, kde je klimatizácia a čistá kúpeľňa.
Ať to byl kdokoli, každý z těch mrtvých byl nenahraditelný. Stejně nenahraditelný pro lidi, kteří jej milovali, jako já pro moji ženu nebo ona pro mne nebo my oba pro naše děti. Jejich jedinečná existence skončila, jejich příběhy, zkušenosti, jejich city - vše bylo vymazáno několika rychlými švihy mačetou.
„Ach Rwando, proč?" pýta sa Paul Rusesabagina. Sám však hovorí, že na jeho príbehu nie je nič výnimočne hrdinského. Môže sa chváliť len tým, že zostal na svojom mieste a udržiaval svoj hotel v chode, zatiaľ čo sa celá krajina zmietala v chaose besnenia a z ulíc zmizli všetky stopy ľudskej slušnosti.
Odporné řádění jsem odmítl způsobem, který jsem očekával i od ostatních. Dodnes nedokážu pochopit, jak je možné, že tolik dalších mohlo říct ano.
Je to príbeh obyčajného muža, ktorý počas genocídy dokázal zachrániť 1268 ľudí, podaný neobyčajne triezvym jazykom, ktorý nám pripomína, že „bratrancom brutality je desivá normalita". Je to neuveriteľne smutný príbeh toho, ako sa celý svet otočil zúfalému kriku o pomoc chrbtom a neuveriteľne nádherný príbeh človeka, ktorý sa snažil zachovať si svoju ľudskosť aj v neľudských podmienkach. Po tom, čo Paul Rusesabagina vo svojej vlasti zažil, tam viac nedokázal žiť, a tak sa presťahoval do Belgicka, kde začal nový život. Žije tam doteraz. Ale zabudnúť na to, čo sa stalo v jeho vlasti, nedokáže.
Také dochází k tomu, že jsem na nějakém veřejném místě, uprostřed menší skupiny lidí, třeba na autobusové zastávce, a najednou nemůžu snést jejich přítomnost, protože se mi zdá, že v rukou drží mačety. Vždycky se na mně přátelsky usmívají.
Paul Rusesabagina a Tom Zoellner - Obyčejný muž
Jeho príbeh bol sfilmovaný pod názvom Hotel Rwanda.
Paul Rusesabagina a Don Cheadle pri natáčaní filmu Hotel Rwanda.
