Aibileen, černošská pestúnka a služobná, už vychováva svoje sedemnáste biele dieťa, dvojročnú Mae Mobley. Jej mama, Elizabeth Leefoltová, má len dvadsať tri, ale rada počúva samu seba, ako hovorí Aibileen, čo má robiť, a vlastnému dieťaťu hovorí "to" (" Why can't I stop it crying ?"). Aibileen stratila pri nehode svoje jediné dieťa, syna Treelora, keď mal dvadsaťštyri rokov a odvtedy v nej klíči semienko trpkosti.
"See, Miss Leefolt, she dress up nice every day. Alway got her make-up on, got a carport, double-door Frigidairewith the built-in icebox. You see her in the Jitney 14 grocery, you never think she go and leave her baby crying in her crib like that. But the help always know."
Slečna Skeeter sa práve vrátila domov po štyroch rokoch univerzitného štúdia, len aby zistila, že jej milovaná pestúnka Constantine, ktorá ju vychovala a ktorá pracovala v ich rodine 29 rokov, zmizla. Jej mama je posadnutá hľadaním manžela pre svoju dcéru a nikto jej nechce povedať, čo sa vlastne s Constantine stalo. A snaží sa pochopiť, ako mohla jej mama vyhodiť starú pestúnku.
"I sit at my typewriter, stunned that my mother could cast off someone who´d done her the biggest favor of her life, raise her children, teach me kindness and self-respect. (...) Constantine worked for our family for twenty-nine years."
Keď sa Hilly, jej kamarátka zo školy, rozhodne presadzovať Home Help Sanitation Preventative, opatrenie, ktoré má presvedčiť všetky biele domácnosti, aby pre svoje služobné postavili samostatný záchod, pretože vraj oni majú iné choroby ako bieli, a keď používajú rovnaký záchod, je to jednoducho veľmi nebezpečné - musíme predsa chrániť naše deti, Skeeter sa rozhodne napísať knihu rozhovorov s čiernymi služobnými o tom, aké to je pracovať pre biele rodiny. Aké to je z ich perspektívy, aké sú ich skúsenosti. A tak Aibileen, jej kamarátka Minny, ktorá je síce najlepšou kuchárkou v okrese, ale vďaka svojej prostorekosti voči bielym "ladies" sa vždy dostane do problémov, a Skeeter začnú stretávať a vznikne medzi nimi vzácne puto priateľstva.
Skeeter to chce napísať aj preto, že tam dole na juhu sa o tom jednoducho nehovorí, aj keď dobre vie, aké ťažké bude presvedčiť aspoň niekoľko služobných, aby jej svoje príbehy porozprávali ("Because that seems like a hell of a risk in a place like Jackson, Mississippi."). Aibileen by sa nikdy neodvážila začať nebyť Hilly a jej pokryteckého rasizmu; Hilly, ktorá organizuje zbierku pre "Poor Starving Children of Africa", ale za nič na svete by nepomohla černochom vo vlastnom meste.
A majú strach. Strach, že ich niekto pristihne spolu; strach, že niekto príde napriek ich zmeneným menám na to, kto sú; ten všetko prestupujúci strach z temných tieňov Ku Klux Klanu, ktorý zviera vnútornosti tak, že to až fyzicky bolí. Dobre vedia, že žijú v pekle, uväznení v klietke, a čo je horšie, aj ich deti sú uväznené s nimi. Jedného černocha zastrelili na ulici priamo pred jeho deťmi, iného zlynčovali len preto, že verejne povedal o guvernérovi, že je patetický, ďalšieho zas zbijú tak, že oslepne, len preto, že použije záchody určené pre bielych. Aibileen, ktorá má za sebou prácu v sedemnástich rôznych bielych rodinách, dobre vie, čo by sa stalo, ak by niekto prišiel na to, kto za knihou stojí.
"If you got a parking ticket you ain´t paid, you going to jail.
If you got a daughter, maybe you go live with her. She tend to a white family a her own. But a few days later, she come home, say: "Mama? I just got fired." She look hurt, scared. She don´t understand why. You got to tell her it´s cause a you.
Least her husband still working. Least they can feed the baby.
Then they fire her husband. Just another little sharp tool, shiny and fine.
They both pointing at you, crying, wondering why you done it. You can´t even remember why. Weeks pass and nothing, no jobs, no money, no house. You hope this is the end of it, that she done enough, she ready to forget.
It´ll be a knock on the door, late at night. It won´t be the white lady at the door. She don´t do that kind a thing herself. But while the nightmare´s happening, the burning or the cutting or the beating, you realize something you known all your life: the white lady don´t ever forget."
Ale porozprávať pravdu, ktorá doteraz nikoho nezaujímala, je veľmi lákavé. Pravdu o tom, ako veľmi milujú malé biele deti, ktoré vychovávajú, a z ktorých sa potom stanú presné kópie ich bielych mám.
"Truth. It feels cool, like water washing over my sticky-hot body. Cooling a heat that´s been burning me up all my life."
Majú pocit, že rozprávajú príbehy, ktoré treba povedať. Ako hovorí Minny, "I like telling my stories. It feels like I´m doing something about it. When I leave, the concrete in my chest has loosened, melted down so I can breathe for a few days." (...) "The truth is, I don´t care much about voting. I don´t care about eating at a counter with white people. What I care about is, if in ten years, a white lady will call my girls dirty and accuse them of stealing silver."
A Skeeter až pri ich príbehoch o nízkom plate, bielych deťoch, ktoré im zomreli v náručí, o bielych otcoch, ktorí sa ich snažili dotýkať, o neskrývanej nenávisti k bielym ženám, ale aj o nečakanej dobrote a priateľstve začína zisťovať, ako veľmi je jej svet zviazaný neviditeľnými pravidlami medzi bielymi a čiernymi a hlboko zakoreneným rasizmom. "But I am surprised myself by what is in these stories, of separate colored refrigerators at the governor´s mansion, of white women throwing two-year-old fits over wrinkled napkins, white babies calling Aibileen "mama"."
"I try to concentrate on the game, but little facts keep jumping in my head every time I look at Elizabeth. About Mae Mobley using the garage bathroom, how Aibileen can´t keep her lunch in the Leefolt´s refrigerator. Small details I am privy to now. (...) Hilly raises her voice about three octaves higher when she talks to colored people. Elizabeth smiles like she is talking to a child, although certainly not her own. I am starting to notice things."
Knihu The Help napísala Kathryn Stockett, ktorá sama vyrastala v Mississippi a ktorú vychovala černošská pestúnka Demetrie. Aj tak však mala pri písaní The Help obavy, že povie príliš málo. Nielen preto, že byť černošskou slúžkou na juhu bolo pravdepodobne oveľa horšie než sa odvážila napísať, ale aj preto, že medzi bielymi rodinami a černošskými služobnými bolo aj mnoho lásky a priateľstva. Nebol to jednoducho čiernobiely svet, ale svet plný odtieňov sivej, a hoci ho sama zažila, priznáva, že to, aké to je byť černošskou pestúnkou, biela žena na druhej strane výplatnej pásky nikdy nemôže pochopiť. Ale môžeme sa snažiť pochopiť, a to je celá pointa tejto úžasnej knihy.
Kniha bola sfilmovaná v roku 2011 (videla som, toto nie je žiadna výnimka z pravidla že kniha býva lepšia ako film - hoci bol film výborný, kniha je stokrát lepšia).
