(Kateřina Tučková - Žítkovské bohyně)
Dora Idesová, posledný potomok slávneho rodu žítkovských bohýň, vyrastala aj s postihnutým bratom po tragickej smrti matky v chalupe svojej tety, známej bohyne Surmeny, ku ktorej prichádzali po radu ľudia z moravskej aj slovenskej strany. Keď bola malá, bohovanie sa jej zdalo byť bežnou súčasťou života. Myslela si, že ženy sa delia na "tetky z pošty nebo jednoty, na dojičky a krmičky z JZD, a na ty, co se živí jako bohyně." Jej život na kopaniciach, z jednej strany idylický, u tej druhej však veľmi tvrdý, náhle skončil, keď Surmenu zatkla Štátna bezpečnosť za nekalú činnosť proti socialistickému štátu, ju poslali na internát a malého Jakubka do liečebne.
"Vzhledem k její dosavadní výchově v rodině osoby soc. zřízení i veřejnosti Čsl. soc. rep. nebezpečné, neprodleně informujte o jakékoliv její zvl. či nepřát. činnosti. K její další výchově přistupujte se zvl. zřetelem k otázce vztahu k naší soc. spol. a jejím ideovým principům." Niekoľko strohých úradníckých viet, vďaka ktorým Dora prežila niekoľkoročné peklo ponižovania v internátnom svete bez súcitu, bezmocná a opustená.
O bohyniach napísala diplomovú prácu, začala pracovať v etnografickom ústave, ale až po prevrate začala pomaly čriepok po čriepku zisťovať, že jej rodinná história nebola celkom taká, ako si ju pamätá. Keď sa po revolúcii otvorili archívy ŠtB, zistila, že jej tetu sledovali ako osobu nepriateľskú k režimu a jej zatknutie bolo dlho pripravovanou prácou. A Surmenin osud, a tým aj jej vlastný, sa pred ňou otvoril v doteraz netušenej podobe. Surmenin vlastný ošetrujúci lekár bol tajným spolupracovníkom ŠtB, ktorý na ňu podával hlásenia, predpisoval jej elektrošoky, a pritom dokázal Dore emotívne a súcitne vysvetľovať, že jej teta je na tom tak zle, že jej návšteva by jej len pohoršila.
"Její poměr k dnešnímu lid. dem. zřízení nedá se hodnotit kladně, jakož i ke kolektiv. práci v JZD, do nějž se se svým polem o výměře 1,6 ha odmítá zapojit. Účastna veřejného života není, avšak za nečinnou se pokládat nedá, neboť se stýká s mnoha občany, ktoří ji vyhledávají pro její údajné léčitelské schopnosti, čož dělala jak za války, tak i nyní. Tuto její pověst odsuzují místní soudruzi proto, protože se jedná o podvod na důvěřivých a nepokrokových našich československých občanech."
Rada MNV Žítková, Okresnímu oddělení Veřejné bezpečnosti v Uherském Brodě, Věc: SURMENOVÁ, Terézie - Zpráva o pověsti
Dora sa rozhodne napísať vedeckú štúdiu o žítkovských bohyniach, ktorou by ich život a tradíciu rehabilitovala, aby aspoň tak splnila svoju úlohu v ich rodinnej tradícii, ktorú opustila. Lenže to, čo ju čaká v archívoch od Bratislavy až po Poznaň, presiahne aj tie najfantastickejšie predstavy. O tieto ženy sa nezaujímala len ŠtB, pre ktorú bola jej činnosť nekalá a podvodná, okrádajúca ľudovo demokratické zriadenie, ale za vojny sa o ne zaujímala aj špeciálna jednotka SS-Hexen-Sonderkommando (oficiálne založené v roku 1935, spadajúce pod priame velenie Heinricha Himmlera), ktoré mystické praktiky tunajších žien nepovažovali za nič menšie než stelesnenie reliktov starogermánskej prírodnej gnózy.
"Vzhledem k závažnosti objevu starohrozenkovských Hexenwesen a jeho významu pro Říši doporučuji i nadále ponechat minimálně dvoučlennou výzkumnou posádku v terénním pracovišti Starý Hrozenkov, aby se mohla dostatečně věnovat monitorovaným subjektům (Hexenwese Fuksena a ženy rodů Mahdalů, Surmena, Krasňačka zvaná Polka a Struhárka zvaná Chupatá). O průběžných výsledcích práce tohoto týmu mohu podat osobní zprávu v průběhu přístího měsíce, kdy budu pobývat v ústředí Ahnenerbe v Berlíně. Říši věčnou slávu, Heil!"
SS Obersturmbannführer Dr. Rudolf Levin, ověřený překlad průvodního dopisu nalezeného na zlínském pracovišti gestapa, kartotéka D. Originál viz spis Bohyně.
To, že krutý život na svetom zabudnutých kopaniciach a lazoch, plný domáceho násilia, tvrdého alkoholu, ale aj nádhernej prírody, je dostatočnou témou samou o sebe, dokázala už Květa Legátová vo svojich "želarských" príbehoch. Kateřina Tučková, ktorá už má za sebou oceňovaný román o inej historickej téme, odsune Nemcov z Brna, šla ešte trochu ďalej, napísala príbeh, ktorý vzdáva poklonu tradícii žítkovských bohýň, ale zároveň nám ukazuje našu vlastnú minulosť. Dokázala ho uchopiť veľmi plasticky a až krásne hypnoticky. Ukázala v ňom, že ľudská viera, viera v čokoľvek, ale silná a neotrasiteľná, je veľmi mocná. Že ľudská nenávisť dokáže rezonovať generáciami. Že boli ľudia, ktorí chceli mať pokoj a robiť si to, čo ich baví, a tak napísali posudok tak, ako to od nich eštebáci chceli.
"Desítky generací nositelek starobylého učení přežili nástup křesťanství, čarodějnické procesy raného novověku, řádění místních kněží i justice, výzkum esesáckeho komanda, a nakonec je zlikviduje bolševik."
Kateřina Tučková napísala príbeh žítkovských žien na základe skutočných udalostí, ale nie všetko, ako píše v závere, sa zhoduje s realitou. Niektoré mená zmenila, niektoré osudy či epizodické príbehy pripísala iným bohyniam, dokumenty použité v knihe sú vymyslené. Vychádzajú však z existujúcich materiálov, ako sama píše, podobných sa nájde v českých aj slovenských archívoch mnoho. Je to vynikajúce dielo, ktoré, tak ako aj Vyhnání Gerty Schnirch, vrelo odporúčam.
---
Kateřina Tučková - Žítkovské bohyně, Host 2012
