Keď mal Orson Scott Card šestnásť rokov, prečítal si Asimovovu sériu Foundation (česky Nadace, slovensky Základňa) a tá ho prinútila zamyslieť sa nad tým, ako by sa v budúcnosti veci zmenili a čo by sa nezmenilo. Asimovovou myšlienkou bolo, že ľudská história (a naše chyby) sa v podstate opakujú, pretože my sami sa čo do povahy veľmi nemeníme, ale tento pesimistický pohľad zmiernil predstavou skupiny ľudí, ktorí nie vďaka genetickým zmenám, ale vďaka naučeným zručnostiam dokážu pochopiť a liečiť mysle iných. Jednoducho, dokážeme sa učiť a tým sa zlepšovať.
Dej je v podstatne jednoduchý - ľudstvo už prežilo dve invázie insektoidnej rasy, aj to len vďaka tomu, že druhýkrát sme mali v podstate šťastie. Každému je jasné, že tretia invázia, keď v budúcnosti nastane, bude znamenať naše vyhladenie a tak najlepší vojaci a psychológovia vyberajú nadané deti, ktoré odmalička trénujú pre boj vo vesmíre. Andrew Wiggin, ktorého všetci volajú Ender, má len šesť, keď ho odvedú z rodiny do vojenskej školy na vesmírnej lodi.
Výcvik je mimoriadne náročný a vydržia len tí najlepší, čo je už v takomto druhu príbehov mimoriadne prázdne klišé, lenže keď si uvedomíte, že to, čo čítate, robia šesť- či osemročné deti, celé to dostane iný - a krutejší - nádych. Školitelia totiž potrebujú vycvičiť taktického vojenského veliteľa a stratéga, ktorý by dokázal predvídať myslenie bytostí, o ktorých vlastne nič nevieme, okrem toho, že sa učia reagovať na to, čo robíme (asi ako počítač, ktorý sa učí z krokov, ktoré sme už použili, a preto je stále ťažšie poraziť ho), a práve preto si vyberajú len deti, u ktorých predpokladajú genialitu.
V škole sú deti rozdelené do niekoľkých "armád", ktoré spolu bojujú v simulovanom priestore s nulovou gravitáciou. Učitelia svojvoľne menia pravidlá a psychologicky s deťmi manipulujú tak, aby ich naučili, že sa vždy budú musieť spoliehať len sami na seba a v rozhodujúcom momente tam nebude nikto, kto by im pomohol či poradil (je zaujímavé, že Enderova hra patrí do odporúčanej literatúry napr. amerického námorníctva). Ender je zo všetkých najsľubnejší a tak ho držia v izolácii a nedovoľujú mu vytvoriť si žiadne priateľské puto (a to všetko prostredníctvom psychologickej manipulácie), hoci takých, ktorí by o to mali záujem, je veľmi málo - výnimočnosť vždy priťahuje viac trpkú závisť než priateľstvo a vyvoláva potrebu ponížiť toho, kto nad nami vyniká. Takí sme, a deti nie sú žiadnou výnimkou.
O. S. Cardovi mnohí vyčítali, že deti, nech by boli akokoľvek nadané, takto jednoducho nerozmýšľajú a nesprávajú sa tak. Sú to deti, ich svet je naivne a čiernobielo obmedzený, nemajú sadistické sklony, chuť vraždiť z pomsty, nedokážu byť ctižiadostiví, myslieť komplexne a zvážiť rôzne aspekty a následky svojho konania. Card nám ukázal, ako veľmi sa v takomto povrchnom vnímaní nadanej detskej mysle mýlime. A predovšetkým, že nadané deti naozaj dokážu rozmýšľať a rozprávať tak, ako to opísal, najmä ak sa dostanu do situácie, v ktorej sa musia brániť, často násilím. Mimochodom, samotné deti mu dali za pravdu. Často zabúdame na to, že pre dieťa je svet z jeho vlastného pohľadu reálny - ono nevidí svoje vnímanie sveta ako "detské", ale ako to najlepšie, na ktoré mu jeho skúsenosti stačia. Nadané deti, alebo tie, ktoré určitým spôsobom vyčnievajú a ich život je preto do značnej miery osamelý a izolovaný, Enderovu hru milujú, pretože sa v Enderovi vidia. Vnímajú knihu úplne inak ako dospelí, pretože dokáže jasne vyjadriť ich pocity.
"He kept remembering how it felt to kill the snake, grinding it in, the way he tore the ear off that boy, the way he destroyed Stilson, the way he broke Bernard's arm. And then to stand up, holding the corpse of his enemy, and find Peter's face looking out at him from the mirror. This game knows too much about me. This game tells filthy lies. I am not Peter. I don't have murder in my heart. And then a worse fear, that he was a killer, only better at it than Peter ever was; that it was this very trait that pleased the teachers. It´s killers they need for the bugger wars. It´s people who can grind the enemy's face into the dust and spatter their blood all over space."
Deti však nie sú jedinou témou knihy, i keď aj tá by stačila, tak priamo a jasne ju dokázal O.S. Card spracovať. Venuje sa aj (a dosť kontroverzne) povahe násilia, do akej miery sme slobodní ("human beings are free, except when humanity needs them") či manipulácii verejnej mienky prostredníctvom elektronických sietí. A to prosím Enderova hra, ktorá má mimochodom viacero pokračovaní, vyšla prvýkrát v roku 1985! Nečakajte šťastný koniec, veď ľudstvo od týchto nadaných detí nepotrebuje, aby boli šťastné a ani sa o to nesnaží. Nezáleží na tom, čo z dieťaťa v Enderovi zničia. Nikoho nezaujíma, že on svoje vražedné inštinkty, ktoré mu pomáhajú zvíťaziť, nenávidí, že nechce zabíjať. Z pohľadu príbehu je to sci-fi, z pohľadu tém filozofia, a možno aj preto získala Enderova hra dve najprestížnejšie ceny svojho žánru - Huga aj Nebulu. Minulý rok ju sfilmovali.
"Why else do we read fiction, anyway? Not to be impressed by somebody's dazzling language - or at least I hope that's not our reason. I think that most of us, anyway, read these stories that we know are not "true" because we're hungry for another kind of truth: the mythic truth about human nature in general, the particular truth about those life communities that define our own identity, and the most specific truth of all: our own self-story. Fiction, because it is not about somebody who actually lived in the real world, always has the possibility of being about ourself." Orson Scott Card - Introduction, Ender's Game (definitive edition)
---
Orson Scott Card - Ender's Game, prvé vydanie 1985
