Ján Rozner sa vo svojej autobiografickej knihe Sedem dní do pohrebu vracia práve k tým niekoľkým dňom do jej pohrebu (zomrela 21.12.1972 v Bratislave, pochovaná bola o týždeň neskôr, 28.12.1972, v Martine), počas ktorých si postupne spomína na ich spoločný život a snaží sa pre ňu vybaviť dôstojný pohreb. Čo nebolo v tom čase vôbec jednoduché, a to nie preto, že boli Vianoce. Musel riešiť množstvo drobností a zároveň bojovať so štátnou mašinériou, ktorá mu hádzala pod nohy všemožné polená, na ktoré sa jej podarilo prísť (Matica napríklad tesne pred pohrebom v Martine vydala obežník pre zamestnancov, v ktorom sa im "odporúča", aby nešli na pohreb). Musel vyriešiť, ako jej smrť oznámiť, pretože dobre vedel, že žiadne oznámenie do novín by sa dávať nemalo, žiadne oficiálne, veď mala zákaz publikovať, už nebola členkou Zväzu spisovateľov, oficiálne neexistovala. Alebo kto by sa odvážil mať na jej pohrebe smútočný prejav, ktorý mal nakoniec Jozef Felix.
"A ešte povedal, obrátený k nemu: ´A odkazuje ti, že si to pokladá za česť - doktor Jozef Felix.´ Bžoch skoro skríkol: ´No ale to je výborné. Univerzitný profesor. Vedie sekciu prekladateľov. To bude skoro ako oficiálne. Vynikajúci kritik, keby ešte písal kritiky...´ Áno, už písal iba kritiky o autoroch z čias renesancie. Na jeho kritiky sa pamätal ešte z gymnaziálnych čias, keď začal čítať literárne časopisy. Ale stále nechápal, ako to mohol tak samozrejme prijať? Veď musí vedieť, že z toho môže mať opletačky. Už raz vyletel z univerzity, na začiatku päťdesiatych rokov, keď o tom rozhodovali uvedomelí študenti. A on vôbec nebol uvedomelý. Preto sa ani v šesťdesiatom ôsmom do ničoho neplietol. Nechcel mať s týmto režimom nič spoločné., preto sa s ním ani nehádal. Kašlal na tento režim, na jeho nevyslovené predpisy a zákazy, na jeho špinavé, zasraté pravidlá hry. A pokladá si za česť. Nebojí sa. Nie, o to vlastne nejde, iní tiež nemajú strach, to je len taká fráza, že sa všetci boja. Všetci majú existenčné ohľady. Mali by riskovať existenčné ohľady pre... smútočný prejav - stojí to za to?"
V knihe sa vracia k mnohých známym osobnostiam, niektoré z nich sú jasné (Bžoch, Mňačko, Kalinovci), iné nazvané iným menom, pretože ich sám nechcel menovať. Opisuje aj dobu, napríklad keď pracoval v novinách, ktoré žili frázami plnými slov ako buržoázny a budovateľ: "Kto prežil tú dobu, pomyslel si, pre toho v tých titulkoch bude na celé desaťročia obsiahnuté o nej všetko. Doba - fráza. Nie hlavne chlebom, ale frázami žil a bol vtedy kŕmený človek. Frázy víťazne proklamovali, že Čas sa zastavil, že Dejiny znehybneli a Slovo obrástlo skutočnosť. Lenže tie frázy, pripomenul si, mali dvojakú podobu - boli víťazné frázy, v podstate neškodné, všeobecne platné lži, a frázy vražedné, z ktorých sa liali potoky krvi."
Spomína na Bratislavu tej doby, ale aj na to, prečo neodišli, prečo ostali. Na časy, kedy bol Turčiansky Svätý Martin centrom kultúrneho života, na kontroverziu okolo prekladu Tichého Donu (ktorá je v knihe dosť pôsobivo opísaná), ich rozdielny pohľad na husákovský režim, na bezmocnosť tvorcu, ktorý nemôže publikovať... Na čas tesne pred Zorinou smrťou, keď ležala v nemocnici, ktorý sa nebál opísať veľmi úprimne a značne emotívne. Veď kto by dokázal verejne napísať, že "už nešiel do nemocnice za ňou, ale iba kvôli nej." Z historického aj osobného hľadiska majú Roznerove spomienky obrovský potenciál, a preto je veľká škoda, že ich nedokázal dobre napísať. V knihe o ňom niekto povedal, že píše analyticky a nie literárne a on sám napísal, že dobre píše reportáže a na prózu nemá nadanie, a je to bohužiaľ pravda. Bohužiaľ preto, že takéto osobné spomienky sa ako reportáž napísať nedajú. Jeho štýl je toporný a v niektorých chvíľach priam nesympatický. Úplne zbytočne míňa slová na to, aby dopodrobna opísal, čo mal na raňajky, ako si ohrieva večeru, alebo koľko minút pred konečnou ide vo vlaku na záchod, aby to tak akurát stihol. A v tej záľahe sa niekedy strácajú nielen dôležité dobové informácie, ale aj mnoho milých a dôverných podrobností z ich života.
Napriek tomu stoja jeho spomienky za to, už len vďaka ich historicky výpovednej hodnote. Kniha obsahuje aj archívne fotografie a na konci krátky článok Zory Jesenskej z roku 1962, v ktorom spomína na starý Martin, na rôznorodú martinskú inteligenciu tej doby, od "staromilských hlásateľov akejsi absolútnej írečitosti slovenčiny" až po tichý dom Škultétyovcov, starú pani Šoltésovú v tradičnom čepci či melodický hlas Štefana Krčméryho a buričského Ľuda Ondrejova. A už len posledná drobná výhrada na záver. Takáto kniha, ktorá naozaj má určitý historický význam, by si zaslúžila dobre napísaný a informatívny predslov, ktorý by jej hodnotu ešte podčiarkol. Ten krátky trojstranový (od V. Petríka) je len slabou a nedostatočnou náhradkou.
---
Ján Rozner - Sedem dní do pohrebu, Marenčin PT 2010
